Zujímavou súčasťou výskumníckej práce je i meranie vlastností pôdy na Žitnom ostrove, v oblasti ovplyvnenej vodným dielom Gabčíkovo - Čuňovo. FOTO - ARCHÍV V. NOVÁKA
Na tejto, teraz už historickej snímke, vidíme Viliama Nováka na 38. kilometri Medzinárodného pražského maratónu v máji 2002. Objektív ho akosi symbolicky zachytil práve na Kampe na Malej Strane, ktorú o tri mesiace na to zaliala niekoľkometrová vrstva vltavskej vody. Snímka tiež ilustruje fakt, že maratón má s vedou a výskumom čosi spoločné - sú behom na dlhé trate. FOTO - ARCHÍV V. NOVÁKA
Takto vyzerala Budapešť 19. augusta. Všetko viselo, tak ako v Bratislave, na vlásku. FOTO - REUTERS
e vetru, dažďu“ sa môže opäť raz trpko uškrnúť. Príroda si do svojich záležitostí jednoducho nechce nechať hovoriť. Zaujímalo nás, čo si o tom myslí odborník, hydrológ VILIAM NOVÁK, člen Predsedníctva SAV.
Na úvod úplne laická otázka: Čo je príčinou stále sa opakujúcich povodní?
- Odpoveď znie rovnako jednoducho. Hlavnou príčinou sú zrážky. Najväčšie povodne vznikajú vtedy, keď na zamrznutú, snehom pokrytú pôdu spadnú intenzívne zrážky. Táto voda spolu s vodou z topiaceho sa snehu nevsakuje do pôdy, ale odteká do tokov. Ak zrážky dopadajú na veľkú plochu, kde možno využívať hydrotechnické stavby, ako sú vodné nádrže a ochranné hrádze, dajú sa zvládnuť aj vysoké prietoky. Najhoršie sú však povodne, vyvolané prívalovými zrážkami. Príkladom je katastrofa z roku 1998 v povodí rieky Svinky. Vtedy tam zahynulo 47 ľudí. Napršalo až 150 mm vody za deň, značnú časť ktorej pôda nebola schopná prijať. Voda začala prudko odtekať a odniesla aj ľudské obydlia. Problém bol však v tom, že ľudia mali chatrče v zátopovej oblasti, kde by ich ani nemali stavať. V zásade platí, že proti prívalovým vodám nemá človek prakticky šancu, lebo spadne veľa vody naraz na malom povodí, kde nemôžete postaviť nijaké hrádze. Pred dvoma rokmi na Myjave ľudia prežili podobnú katastrofu.
Terajšie povodne v Európe, ktoré zasiahli Česko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko aj nás, však nemali miestny charakter.
- Proti povodniam, vznikajúcim na veľkej ploche, akou bola napríklad aj predvlaňajšia na rieke Morave, existuje ochrana. Možno použiť záchytné nádrže, priehrady. Na Slovensku máme relatívne slušne zabezpečený Váh, kde je vodná nádrž Liptovská Mara alebo Oravská priehrada. Po vojne už v Považí v podstate povodne neboli, zatiaľ čo predtým sa opakovali takmer každoročne. Čiže takéto povodne možno zvládnuť v prípade, ak máte peniaze a ste schopní a ochotní vybudovať infraštruktúru, teda hrádze a nádrže. Veľmi dôležité je i to, aby mal vodný tok čo najvyššiu vodivosť. Keď je koryto zarastené, má veľa zákrut, sú v ňom veľké kamene a rastie popri ňom veľa stromov - teda presne také, aké majú radi ochranári - drsnosť povrchu koryta je vysoká a rýchlosť prúdenia vody relatívne malá. Keď tok skanalizujete, teda opevníte, vybudujete prietočný profil s relatívne nízkou drsnosťou, prevediete tým vodu cez ohrozené územie rýchlejšie a hladina nevystúpi tak vysoko. Prirodzené porasty a meandrujúci tok rieky je na pohľad pekný, lenže ľudia, ktorí tam bývajú, chcú predovšetkým žiť bez rizika povodní. Všetko to spojiť znamená urobiť veľký kompromis. Ak by Dunaj nebol aspoň do určitej miery upravený, jeho hladina by bola v čase nedávnej kulminácie vyššia. Možno by sme v Bratislave tiež plávali.
Naozaj Bratislave pomohlo Gabčíkovo?
- Určite nie v tom zmysle, ako to vyhlásil aj minister pôdohospodárstva Koncoš. Je omylom nazdávať sa, že pri nedávnej storočnej vode Bratislava vďačí Gabčíkovu za to, že sa Dunaj nevylial z brehov. Vodné dielo Gabčíkovo - Čuňovo je pod Bratislavou, a preto hladinu Dunaja zvyšuje. Predsa len však vodné dielo Dunaju pomáha, ale úplne inak. Hladina Dunaja sa začínala merať v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, a odvtedy dno pokleslo približne o meter. Dunaj v Bratislave transportoval ročne zhruba 200 tisíc ton štrkopieskov. Hrozilo, že pri pokračujúcej erózii dna sa vymyje štrkopiesková vrstva a obnaží sa vrstva pieskov, ktorá sa môže stať tekutou. Hypoteticky by kvôli nim mohol poklesnúť terén, prípadne by sa mohli poškodiť niektoré budovy. Je to sice len hypotéza, ale reálna. Skúsenejší si pamätajú, ako Dunaj pod mostami „šumel“, čo bolo neklamným znakom valiacich sa štrkov dolu Dunajom. To už je minulosťou. SVD Gabčíkovo - Čuňovo pomohlo zásadným spôsobom zvýšiť hladinu Dunaja, čiže znížiť rýchlosť prúdenia, a erózia ustala. Teda aj keď Gabčíkovo - Čuňovo Bratislave nepomohlo, veľmi pomohlo Maďarsku, a pomohlo aj Žitnému ostrovu. Tam sa v roku 1965 pretrhli hrádze pri Patinciach a pri Čičove. Dobrú polovicu Žitného ostrova zaplavilo, Kollárovo bolo v podstate zničené. Vďaka Gabčíkovu sa znížilo riziko zatopenia Žitného ostrova na minimum. Aj tým, že Dunaj sa rozdelil na staré a nové koryto. Nové má kapacitu približne 5,5 tisíc kubíkov za sekundu, zvyšok môže ísť cez staré koryto. Dohromady je to asi 13 tisíc kubíkov za sekundu, a pravdepodobnosť takéhoto prietoku je raz za tisíc rokov.
Takže, ak by pršalo ešte deň-dva, Gabčíkovo-Negabčíkovo, Bratislava by bola aj tak pod vodou?
- Aj keď nemám rád otázky typu čo by bolo, keby, v tomto prípade súhlasím. Ak by pršalo ešte niekoľko dní, pravdepodobne by sme mali také isté problémy, ako mali napríklad Rakúšania, ktorým sa pretrhla hrádza a voda sa vyliala do Moravského poľa. Čo de facto pomohlo znížiť hladinu Dunaja…
Tu sa patrí položiť odvekú otázku: ako to všetko súvisí s činnosťou človeka?
- Človek ovplyvňuje prírodu zásadným spôsobom. Pri pohľade z lietadla pod sebou nenájdete plochu, ktorá by nebola zásadne ovplyvnená ľudskou činnosťou. Keď sa pozrieme na Slovensko, vidíme, že jeho povrch je v relatívne dobrom stave. Máme asi 41 percent územia pokrytých lesmi. Podľa správy WWF European Forrest Scorecards 2000 má Slovensko hneď po Švajčiarsku a Fínsku lesy v relatívne najlepšom stave. Hospodárenie človeka u nás teda nezhoršilo prírodu takým zásadným spôsobom, aby zvyšovalo riziko povodní. Existuje niekoľko lokalít (napríklad v okolí magnezitky v Jelšave), kde emisie významne narušili vegetáciu, ale ani to nemôže ovplyvniť celkovú situáciu. Ani v oblasti Jarovnice nespôsobila problémy neschopnosť povrchu pôdy a porastov zachytávať vodu, aj keď niektorí ochranári tvrdili niečo iné…
Vyzerá to, že nemáte ochranárov príliš v láske.
- Naopak, považujem ich za svedomie spoločnosti. Niekedy síce reagujú nepatrične a ženú veci do krajnosti, ale súvisí to s tým, že ak človek niečomu verí, má tendenciu preháňať. Platí to aj v prípade dunajského vodného diela. Keď maďarská vláda vypovedala zmluvu o jeho dostavbe, maďarskí aj naši ochranári argumentovali predovšetkým obavami o zhoršenie životného prostredia.
Pravdou je však aj to, že ich aktivity pomohli presadiť opatrenia, ktoré významne skvalitnili vzťah medzi vodným dielom a jeho okolím. Aj vďaka ich úsiliu sa vybudovali odberné objekty, ktorými možno napúšťať Mošonské rameno Dunaja, ale aj zaplavovať lužné lesy a simulovať tak ich prirodzené podmienky. Aj aktivity ochranárov prispeli k vybudovaniu systémov, monitorujúcch hladiny podzemných vôd. Monitorovali sa aj pôdne vody, teda to, koľko vody je v pôde a ako sa zmenila situácia najmä po zahradení Dunaja na jeseň v roku 1992. Ako ukázali merania, ktoré urobil Ústav hydrológie Slovenskej akadémie vied, spolupôsobenie medzi podzemnými a pôdnymi vodami dokonca prispelo k zlepšeniu situácie. Opakujem, práca ochranárov je veľmi dôležitá. Aj keď niektorí z nich robia problémy aj tam, kde nie sú, celkovo tvrdím, že nútia odborníkov aj zástupcov štátnej a verejnej správy rátať s ich názorom. Nie je to nič iné, len hľadanie kompromisu medzi tým, ako čo najmenej poškodiť prírodu, ale súčasne dať ľuďom šancu na normálny život. Toto je aj moja filozofia: človek by mal zasahovať do prírody len v nevyhnutných prípadoch a tak, aby ju uchoval pre budúce generácie.
Autor: Zhováral sa MICHAL AČ
