„So šimpanzmi sa dá dohodnúť,“ hovorí zoologička bratislavskej ZOO Silvia Pirošková. „Vývojovo nižšie triedy živočíchov nie sú schopné takej komunikácie s človekom.“
Aký je najväčší rozdiel medzi šimpanzmi a človekom?
„Možno to, že sa nepretvarujú. My ľudia sme v rámci evolúcie dospeli do takého prešpekulovaného stavu, že je až úžasné, aké divadlo dokážeme zahrať. Ale tie šimpanzy, napriek tomu, že dokážu reagovať rôznym spôsobom a niekedy byť zákerné, sú úprimnejšie, než ľudia.“
Čím?
„Ľudia vedia byť niekým úplne iným. Šimpanzy by to nezvládli.“
Čo máme spoločné?
„Sú dosť agresívne, hlučné, niekedy výbojné. To je podobné – napokon ľudia túto planétu ovládli. A niekedy pri tom išli za tými svojimi záujmami aj cez likvidáciu prírody. Ľudia sú preto asi rovnako agresívni ako šimpanzy.“
Potom ale takáto agresivita nie je zlou vlastnosťou ľudí. Je zrejme prirodzená pre hominidov.
„Dá sa to tak povedať. Akurát že človek sa vďaka vývoju svojho mozgu už dopracoval do iných levelov. Ale toto máme od prírody spoločne s primátmi dané. To, že sa veľmi tvrdo snažíme hájiť prostredie, ktoré obývame, zdroje, ktoré nás držia pri živote.“
Platí potom aj u šimpanzov, že horší, silnejší a agresívnejší jedinec má lepšie postavenie v skupine?
„Neviem, či horší. Sila však niektoré jedince predurčuje k tomu, že majú lepšie postavenie v skupine. Ale dôležitá je aj akási rozumnosť. Alfa samcom sa nestane len silný samec, ktorý si dokáže postavenie obhájiť silou. Musí v istých situáciách vedieť riešiť konflikty, musí skupinu riadiť tak, aby nebola vystavená nebezpečenstvu od iných skupín šimpanzov alebo prírodných konkurentov. Jednoducho, ten samec musí byť veľmi múdry, nielen silný.“
Ako múdry?
„To je tá ich neskutočná zručnosť a ich mozog, ktorý je úžasne vyvinutý. Oni si vedia vyrábať nástroje, vedia si zubami zaostrovať paličky a nimi – ako šípom či kopijou - uloviť menšie cicavce alebo opice. Podobne ako si pračlovek vyrábal rôzne nástroje, ktorými mohol uloviť rôznu zver, to robia aj šimpanzy. Prípadne si vyberajú larvy termitov z termitiska, dokážu kameňmi rozbíjať orechy, vedia si z listov urobiť dáždnik. Alebo si z listov vyrobia špongiu, ktorú používajú ako toaletný papier. To bolo pozorované v prírode, no v rôznych oblastiach dokázali šimpanzy rôzne veci.“
A tieto schopnosti záležia od čoho?
„Od ekologických podmienok. Ak sa napríklad vyskytovali v oblasti, kde neboli dobré kamene, ktorými by mohli rozrážať orechy, no boli tam výborné tvrdé palice, tak orechy roztĺkali nimi.“
Učia sa tieto veci jeden od druhého?
„Áno.“
Môžeme teda hovoriť o kultúre?
„Áno. To sa vo vedeckých článkoch bežne uvádza a hovorí, že skupiny majú svoju kultúru. Jeden od druhého sa učí roztĺkať orech, či si dokonca vyberajú kamene, ktorými môžu menšie živočíchy rozporciovať, ostrými hranami rozkrájať.“
Toto je primárne používanie nástrojov. Oni však vedia použiť nástroj na výrobu iného nástroja?
„Áno.“
Je to veľký evolučný skok?
„Asi áno, pretože to zviera musí úžasne premýšľať, musí mať schopnosť určitej jednoduchej kombinatoriky. Dá sa povedať, že myslia dopredu.“
Ľudia vs. šimpanzy
Zjavne sú šimpanzy extrémne schopné. Prečo teda pred tými šiestimi miliónmi rokov to boli naši predkovia a nie tí ich?
„Na to asi nikto neodpovie.“
A hypotézy nie sú? Mali sme iba šťastie?
„Kto vie, či sme mali šťastie. Možno mali šťastie oni. Ono to je podobná otázka, ako čo bolo skôr: sliepka alebo vajce?“
Čím vás dokážu šimpanzy prekvapiť?
„Že vedia úplne perfektne komunikovať.“
To znamená čo?
„Tým, že poznajú ľudí, ktorí sa o nich starajú či mňa, ktorú majú zaradenú – ty sem chodíš, teba poznáme. Niekedy sa vyslovene tešia, že nazdar nazdar, došla si, dobre. A cez mreže podávajú ruku. Aj keď to nie je úplne bezpečné a v tomto som dosť opatrná.“
Prečo to nie je bezpečné?
„Lebo sú strašne silné. Dokážu človeka zachytiť a pritiahnuť, doškriabať a nepustiť. Načo robiť konflikty, keď sa môžeme zbratať aj iným spôsobom.“
Bojíte sa niekedy?
„Mám rešpekt. Ale nie je to vyslovene strach, skôr si uvedomujem ich silu a inteligenciu.“
To podanie ruky sa naučili od človeka, či to je ich vlastné gesto?
„Tak sa zdravia aj šimpanzy v prírode. Väčšinou je to tak, že nadriadený jedinec sedí a podriadený sa k nemu blíži s natiahnutou rukou, má sklopenú hlavu a celý je taký skrčený. Ak mu dominantný jedinec podá otvorenú dlaň, tak je to znak, že je všetko v poriadku.“
Tradične sa totiž hovorí, že podanie ruky znamenalo u človeka historicky čosi v duchu, že pozri, nemám zbraň. Vaše slová naznačujú, že to je zrejme evolučne oveľa staršie gesto.
„Asi áno.“
Podávanie rúk je teda odkaz na pradávnych predkov?
„Určite. Je to o hierarchii v skupine, že nejdeme do konfliktu, ale že spolu budeme priateľsky komunikovať.“
Obľúbené hračky
Čo vaše šimpanzy najčastejšie chcú?
„Potrava je základ. Keď vidia, že chovatelia chodia s miskami, kde je plno zeleniny, tak sa tešia. Vtedy sa nevedia dočkať a húkajú.“
A majú nejaké obľúbené hračky?
„Samice majú radi vedro s handrou, s ktorými sa môžu hrať. S tým sa vedia vyhrať ako malé deti. Prípadne metly či stierky na podlahu. No nedá sa povedať, že by niečo preferovali. Ak sa im dá hračka, tak niektorí z toho majú spočiatku strach a iní sa strašne tešia. Plyšového medveďa dokážu zničiť tak, že ho už nik nespozná.“
Jestvujú vôbec rozdiel v tom, čo preferujú samice a samce? Môže teda mať hranie sa dievčat s bábikami nejaký dávny základ?
„Možno áno. Pretože samce sa hrajú oveľa menej ako samice. Keď im dáme plyšové hračky, samce sa zvyčajne vyzúria a samice sa vyhrajú, ťahajú to za sebou. Samce len na hračku akoby zaútočia. Samice dokážu za sebou staré handry ťahať aj celé dni.“
Samec teda zistí, či ten predmet predstavuje ohrozenie, a ak nie, viac ho nezaujíma?
„Áno.“
Môžeme teda povedať, že samice sú sociálnejšie?
„Asi v tomto áno. Aj trpezlivejšie.“
To by potom naznačovalo, že samice sú lepšie mentálne vybavené.
„Ale to je asi aj u ľudí (smiech). Ale možno to je spojené aj s tým materstvom, starostlivosťou o mláďatá. Samice sú vždy trpezlivejšie, možno nad niektorými vecami dokážu premýšľať viac do detailov. A to je viditeľné u viacerých zvierat.“
Aj sa samice ľahšie učia nové veci?
„To je veľmi individuálne, najmä u šimpanzov. Dôležitá ja sociálna kooperácia, niekedy sa napríklad samce naučia veci, ktoré samice nie. Musia spolupracovať.“
Majú teda šimpanzy osobnosti podobne ako ľudia?
„Áno.“
Je potom ťažké s nimi pracovať?
„Určite áno. Najťažšie je to v tom, že chovateľ musí spoznať ich povahy a trošku predvídať, čo a ako urobí, prípadne vedieť zasiahnuť tak, aby on nebol v nejakom ohrození. Musí si vybudovať určitý rešpekt, ale napriek tomu si dávať veľký pozor, kde, ktorý a čo šimpanz stvára. Ak to už je skupina, tak musia mať oči na stopkách. Ostražitosť chovateľa musí byť asi väčšia, než pri iných zvieratách.“
A je to v čomsi ľahšie?
„Asi v tej komunikácii. Dá sa s nimi dohodnúť. Poviete, že opice, idete von a oni už vedia, že idú von. Dajú sa volať po mene, reagujú. S takým krokodílom sa ťažko dohodnete, že hej Jožo, vylez, teraz sa ideme premiestniť. S ním sa nedohodnete, so šimpanzmi áno. Netreba ich špeciálne naháňať, vývojovo nižšie triedy živočíchov - napríklad ryby, obojživelníky či plazy - nie sú schopné takej komunikácie s človekom.“
Keby sa im teda niekto venoval, dokázali by sa naučiť znakovú reč?
„Sú prípady, keď sa to naučili. Naučiť sa to vedia, ale tieto naše asi nie. Tie sú už staré, venovať by sa im muselo odmalička.“
