Bol posledný rok prvej svetovej vojny. Vo svete však zúril ešte horší zabijak, než bol jeden z najväčších konfliktov v dejinách ľudstva. Kým vojnový stret po sebe zanechal približne pätnásť miliónov mŕtvych, neviditeľný vírus nakazil takmer každého tretieho obyvateľa planéty.
Chrípka, mutácia vírusu H1N1, usmrtila v priebehu roku 1918 päťdesiat až sto miliónov ľudí. Odhaduje sa pritom, že jej mortalita bola niekde na úrovni dva a pol percenta.
Pravdepodobne však jestvuje ešte horšia verzia chrípky, než bola tá španielska. Verzia, ktorá sa zvyčajne vyskytuje iba u hydiny a pri ktorej dokáže zdecimovať celé chovy. A tiež verzia, že ak už človeka raz nakazí, podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zabije viac ako polovicu pacientov.
Našťastie, z človeka na človeka sa takáto chrípka neprenášala. Až dosiaľ.
Pokus v laboratóriu
Nazvime ju superchrípka. Takýto vírus sa v prírode zatiaľ nevyskytuje. Jestvuje prasacia chrípka príbuzná tej španielskej či množstvo sezónnych chrípok, ktoré majú raz horší, inokedy miernejší priebeh. No existuje aj takzvaná vtáčia chrípka, slávny vírus H5N1, ktorý sa v prírode z človeka na človeka zatiaľ nešíri.
Problémom je, že tento vírus môže zmutovať. Ak sa tak stane a zachová si svoje smrtiace vlastnosti, a zároveň sa dokáže ľahko prenášať z pacienta na pacienta, zrejme by mohlo ísť o najhoršiu pandémiu v dejinách.
„Choďte do hydinárne, kde sa vyskytuje tento vírus a všetko bude mŕtve,“ zdôrazňuje pre magazín Nature odborník na chrípku Robert Webster. „Ak sa takýto typ vírusu dostane medzi ľudí... Preboha.“
Viacero tímov vedcov sa preto rozhodlo, že zistí, ako takéto mutácie prebiehajú. A čo sa musí stať, aby v prírode vznikol ultimátny zabijak. Dvom od seba navzájom nezávislým skupinám sa napokon podarilo v laboratóriu takúto superchrípku vytvoriť.
Podľa prvých správ si mala zachovať hrozivú mortalitu na úrovni 59 percent (rovnako ako vtáčia chrípka), šírila sa však podobne ľahko ako sezónne nákazy. Akurát zatiaľ „len“ medzi pokusnými fretkami, ktoré sa v takýchto prípadoch používajú na napodobnenie fungovania ľudského imunitného systému.
Nasledoval škandál, ktorý sa vo vedeckom svete často neopakuje. Aj keď štúdie oboch tímov prijali asi dva najprestížnejšie svetové odborné magazíny, práce Jošihira Kawaoku a Rona Fouchiera nepublikovali.
Štúdie totiž odporučil scenzurovať Americký národný poradný orgán pre biobezpečnosť. A neskôr sa pridala i laická verejnosť, ktorá hovoril o nebezpečných hazardéroch a zabijaku, čo môže ujsť za laboratória a ohroziť celý svet. Prípadne môžu údaje zneužiť šialení teroristi.
Šialený výskum?
„Podobné experimenty môžu vyzerať ako nebezpečné šialenstvo,“ píše v komentári pre magazín Nature Peter Palese, ktorý v roku 2005 s kolegami znovuvytvoril práve vírus španielskej chrípky.
„V skutočnosti je to však presný opak. Dávajú nám príležitosť urobiť svet bezpečnejším, umožňujú nám zistiť, čo robí vírus hrozbou a ako sa brániť.“
V prípade španielskej chrípky - alebo chrípky typu H1N1 – tak vďaka oživeniu dávneho vírusu nasledovali stovky vedeckých prác, a najmä zistenie, že proti nákaze by sa dalo účinne bojovať napríklad bežnou sezónnou vakcínou. A zabrali by pravdepodobne aj antivirotické lieky, ako napríklad Tamiflu.
Práve podobné poznatky sú dôvodom, prečo odborná verejnosť výskum vtáčej chrípky zväčša podporuje. Napokon sa k novému stanovisku pridal aj americký poradný orgán, ktorý rovnako ako Svetová zdravotnícka organizácie odporučil obe kontroverzné štúdie publikovať. Stane sa tak, ak to schvália Spojené štáty aj Holandsko. Teda krajiny, v ktorých výskum prebiehal.
Verejnosť by sa tak mohla dozvedieť, ako zmutovanú superchrípku vytvoriť. Ďalší výskum bude smerovať k zisteniam, ako sa proti nej brániť.
Ukazuje sa však, že so samotnou extrémne smrteľnou superchrípkou to napokon nemusí byť pravda. Podľa posledných správ totiž v prípade Kawaokovho výskumu zmutovanej chrípke nepodľahlo žiadne zviera. A napokon aj sám Fouchier priznal, že vlastne ani jeho vírus nebol až taký smrteľný, ako sa zvyklo tvrdiť.
Práve to podľa magazínu Science malo zmiasť americkú komisiu, a preto odporučila štúdie scenzurovať. „Na základe jeho prvého rukopisu a rozhovorov, ktoré poskytol médiám, mala komisia dojem, že ten vírus je smrteľný,“ priznal aj pre Science Webster. „A to, samozrejme, vystrašilo každého.“
Stvorili teda vedci v laboratóriu superchrípku? Zdá sa, že zatiaľ nie. Akurát vytvorili asi dve najslávnejšie vedecké štúdie, ktoré dosiaľ takmer nikto nečítal.
Proteín proti chrípke
Za rôzny priebeh rovnakej chrípky môže aj proteín. Ak nefunguje.
Môže to byť rovnaká chrípka. No u niekoho prebieha mierne a iných dokáže priviesť až do nemocnice. Vedci dlho netušili, prečo máva rovnaký kmeň vírusu u rôznych ľudí odlišný priebeh. Nový výskum však naznačuje, že jedným z faktorov je istý proteín a jeho mutácia.
Vedci z britského Sangerovho inštitútu zistili, že proteín IFITM3 sa normálne tvorí vtedy, keď sa imunitný systém pripravuje na obranu proti vírusom. Ak však istá mutácia bráni tvorbe tohto proteínu, prebieha chrípka u pacienta podstatne horšie.
Testy na myšiach navyše ukázali, že vírus chrípky, ktorý normálnym hlodavcom nenarobil veľké problémy, spôsobil jedincom bez IFITM3 komplikácie a takmer ich zabil.
„Samozrejme, nie každý s ťažkou chrípkou má mutáciu,“ hovorí pre magazín New Scientist Paul Kellam, ktorý výskum viedol. Odborníci zdôrazňujú, že za komplikovaným ochorením môžu byť aj ďalšie faktory.
Genetici tiež zistili, že IFITM3 sa u ľudí začal bežnejšie vyskytovať zhruba pred desaťtisíc rokmi. Súvisieť by to mohlo s neolitickou revolúciou a chovom dobytka. Predpokladá sa totiž, že chrípka sa mohla na človeka preniesť práve od domácich zvierat.
Tomáš Prokopčák
