Celkom obyčajný hamburger. Pre nás.
FOTO – ARCHÍV
Osemsto milónov ľudí na celom svete trpí hladom alebo podvýživou, z toho 40 až 60 milónov ročne zomrie. Podvýživa postihuje takmer 40 percent všetkých detí v rozvojových krajinách a zo 60 percent má na svedomí ich úmrtia. Vyspelý svet sa však azda prvý raz vážnejšie zamyslel nad touto problematikou až v roku 1984, keď v Etiópii sucho a občianska vojna zabili najmenej 800-tisíc ľudí.
Hlad, s ktorým vytrvalo a neúspešne bojujú najmä mnohé africké štáty, pritvrdil na intenzite. OSN sa pokúsila čeliť dávno predpovedanej katastrofe tohtoročným Svetovým potravinovým summitom v Ríme. Zástupcovia štátov sveta sa síce stretli, rozišli sa však bez konkrétnych záverov. Kameňom úrazu sa stali najmä geneticky modifikované potraviny.
Spojené štáty verzus Európa
Na geneticky modifikované potraviny vsadili najmä v USA a Kanade. Tie pestujú až 80 percent z ich celkovej svetovej produkcie, a preto Spojené štáty navrhli vyriešiť potravinovú krízu rozvojom biotechnológie. Európa však bola proti. Prispel k tomu rastúci počet záporných skúseností s geneticky upravenými produktmi aj pribúdajúce štúdie vedcov, vyvracajúce ich neškodnosť.
Prvé geneticky upravené obilie sa na americký trh dostalo v roku 1996. Odvtedy genetickí inžinieri a biotechnológovia prispeli množstvom ďalších „divov“. Ovociu a zelenine dokázali vštepiť veľkosť, šťavnatosť i zdravší vzhľad. Poľnohospodárom ponúkli obilie i ďalšie plodiny schopné rásť v extrémnom suchu. Našli tak kľúč k vyriešeniu ťažkej situácie s nedostatkom potravín v oblastiach sužovaných extrémami počasia.
Výsledky ich mravčej laboratórnej práce boli čoraz dokonalejšie. Ekonomický rozmer biotechnológie sa potvrdil aj pri rastlinách geneticky odolných proti hmyzu, plesniam i vírusom. Zvýšená doba trvanlivosti či vyššia výživná hodnota potravín tiež patrí k zásluhám vedeckej spoločnosti pracujúcej s genetickými kódmi živých organizmov.
Čo genetickí inžinieri neprezradili
Všeobecné nadšenie však začalo pomaly vyprchávať aj v samotných USA. Ľudia si napríklad začali všímať, že s rajčinami skonzumujú aj gény z baktérie a v jahodách gény z ryby. Často citovaným negatívom je aj neželaný prenos génov z upravených plodín do príbuzných, prirodzene sa vyskytujúcich rastlinných druhov. Ide predovšetkým o gény, odolávajúce herbicídom. Ak sa také gény dostanú napríklad do burín, podstatne to sťažuje ich likvidáciu.
Ďalej genetickí inžinieri vytvorili pri ryži, kukurici, tabaku a obilninách odolnosť proti hmyzu tým, že do ich genetickej výbavy vniesli gén baktérie Bacillus thuringiensis, ktorý vytvára toxickú látku proti hmyzu. Rastlina si tak tvorí vlastný pesticíd a farmári si nemusia robiť starosti s ich aplikáciou. Má to však háčik. Zvýšené pestovanie takto upravených plodín môže urýchliť rozvoj rezistencie hmyzu, ktorý je normálne týmto prirodzene sa vyskytujúcim pesticídom zraniteľný. Takémuto scenáru by sa v prvom rade nepotešili organickí farmári, ktorí sa pri svojom snažení opierajú o prirodzene sa vyskytujúci toxín pôdnej baktérie. Obilniny s vneseným génom baktérie Bacillus thuringiensis predstavujú riziko aj pre necieľové druhy, napríklad peľ takto upraveného obilia môže byť smrteľný pre larvy motýľa monarcha.
Riziko pre alergikov
Geneticky modifikované potraviny sa postarali o najväčší rozruch najmä v súvislosti s rizikom, ktoré predstavujú pre alergikov, lebo obsahujú nové, doteraz neznáme látky. Pre alergika je oveľa ťažšie vyhýbať sa novým látkam, ak nevie, že je na ne alergický. Napríklad sójové bôby (u nás sa geneticky upravená sója nepestuje), ktoré obsahovali gén, a teda aj bielkoviny z para orechov, vyvolali alergické reakcie u jedincov alergických na para orechy.
Bežnými alergickými príznakmi je sčervenanie kože, vyrážka a svrbenie, bolesti hlavy až po vracanie či hnačku. V zriedkavom prípade môže alergia vyvolať anafylaktický šok, ktorý sa môže skončiť smrťou. Štúdia z roku 1999 ukázala, že až tretinu všetkých prípadov anafylaxie v USA spôsobila alergia na jedlo. Vo Veľkej Británii je to až polovica všetkých prípadov anafylaxie. Len v USA podľahne každý rok anafylaktickému šoku 150 až 175 ľudí.
Šlo by to aj inak
Geneticky upravené potraviny však neboli jedinou možnosťou riešenia potravinovej krízy, ktorej svet nedal v Ríme zelenú. Podľa vedúceho Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) Dr. Jacquesa Dioufa táto organizácia vie, čo robiť, bez politickej vôle vyspelých štátov je však bezmocná.
Ekológovia a ochrancovia zvierat už koncom 70. rokov poukázali na možnosť obmedziť živočíšnu produkciu, pričom by zvyšné obilie a strukoviny, pôvodne potrebné na chov zvierat, putovali priamo do vyhladovaných krajín. Nejde pritom o zanedbateľné množstvo, najmä ak si predstavíme, že podľa odhadov Ministerstva poľnohospodárstva USA až 70 percent obilnín dopestovaných v Spojených štátoch a viac ako 30 percent jeho svetovej produkcie slúži na chov dobytka a hydiny. Rovnaký zdroj uvádza, že z každých 16 kg obilia, slúžiacich na výkrm dobytka, získame späť iba kilogram mäsa.
Harvardský odborník v oblasti výživy Jean Mayer už v roku 1977 odhadoval, že zníženie produkcie mäsa o 10 percent by uvoľnilo dostatok obilia pre výživu 60 miliónov ľudí. Autor svetového bestselleru Strava pre malú planétu Frances Moore Lappé ho názorne doplnil. Predstavme si, že sedíme pri dvestogramovom bifteku. Ďalej si predstavme 45 až 50 ľudí, z ktorých každý má pred sebou prázdnu misku. Lappé píše, že za výkrmnú cenu nášho bifteku by sa každá z misiek mohla naplniť varenou obilnou kašou.
Profesor biológie zo Stanfordskej univerzity a ďalší autor bestsellerov z oblasti odbornej literatúry Paul Ehrlich v knihe Populácia, zdroje a životné prostredie dodáva, že vypestovanie kilogramu pšenice si vyžaduje 60 litrov vody, zatiaľ čo na produkciu 1 kg mäsa treba 2500 až 6000 litrov vody.
V boji proti hladu a podvýžive teda netrpíme nedostatkom nástrojov na ich odstránenie. Naďalej však trvá nesprávny spôsob distribúcie prírodných zdrojov a neochota či nezáujem situáciu riešiť, kým sa netýka priamo nás.
Autor: JÁN RAMŽA(autor je študentom Prírodovedeckej fakulty UK)
