BRATISLAVA. Asi najhoršie, čo si z histórie vieme predstaviť, sú povstania čínskych roľníkov. Zahynulo pri nich viac ľudí ako počas druhej svetovej vojny.
Ak by počas studenej vojny vypukol nukleárny konflikt, škody by boli zrejme ešte väčšie a moderná civilizácia by čelila výzve o prežitie. Ani najväčšia zo všetkých bômb testovaná na Novej Zemi (RDS-220), ktorá vybila okná na domoch vzdialených 900 kilometrov a narušila geomagnetické pole celej planéty, však nespôsobila vyhynutie ani jediného druhu živočíchov.
Človek pritom pomalým a systematickým pľundrovaním Zeme pripraví denne o život jeden až sto druhov organizmov. A nedeje sa to len v Brazílii, ale dokonca aj u nás.
Ako sme prežili
Boli aj časy, kedy sa nielen umieralo, ale aj vymieralo. Zabudnime na vyhubenie mamutov, srstnatých nosorožcov a celej našej „ľadovej“ fauny. Nebola to veľká udalosť.
Medzi „veľkú päťku“ katastrôf patrí (popri hraniciach devón/karbón; ordovik/silúr; trias/jura) aj vyhynutie dinosaurov na hranici druhohôr a treťohôr, kedy do Mexického zálivu vletel veľký asteroid.
Vraví sa, že padol, čo ale nie je celkom presný názov pre fakt, že 10-kilometrový „kameň“, trafil Chicxulub v Mexiku rýchlosťou rádovo v desaťtisícoch kilometrov za hodinu. Náraz bol taktiež milión krát silnejší ako RDS-220.
Ani toto však nebol najhoršia katastrofa. Naše štúdium sa zameriava na príhodu, pri ktorej je aj Chixculub detailom. Na hranici prvohôr a druhohôr (perm/ trias), pred zhruba 251 (±0,4) miliónmi rokov, sa totiž začala na sibírskych trapoch rozlievať láva.
A vyliala sa takým spôsobom a v takých množstvách, že sa pokročilý život na planéte takmer zastavil. Vyhynulo vtedy 96% všetkých druhov morských organizmov.
Naši predkovia vtedy zrejme žili v norách. Všetky dnes žijúce skupiny cicavcov (vrátane vodných) mali vtedy spoločného predka a naše samičky, aj keď sme boli cicavcami, znášali vajíčka - podobne ako dnešné vtákopysky.
Mali sme všetci, ľudia aj naši dnešní dosť vzdialení príbuzní, obrovské šťastie – šťastie ako nikdy predtým a nikdy potom. Prežili sme.
Keď sa „topí“ zem
Trapy sú ploché štruktúry nad takzvanými „horúcimi bodmi“ (na miestach, kde sa prekrývajú tektonické platne), s minimálnym prevýšením, často stovky kilometrov dlhé a s výlevmi láv.
Na rozdiel od stratovulkánov sú malé, ale viskózna láva sa z nich vylieva skôr ako voda po obrovských územiach.
Na súčasnom východoafrickom rifte je len minimum lávy, ale u druhohorných trapov v Patagónii vidno jednotlivé vrstvy prúdov aj z vesmíru. Treťohorné trapy rieky Kolumbia majú priemer tisíc kilometrov s výškou až 2 kilometre.
No to je tiež len maličkosť v porovnaní zo sibírskymi trapmi na hranici permu a triasu – pokrývali 2 milióny štvorcových kilometrov aj niekoľkokilometrovými vrstvami. Navyše, uvoľnili vtedy obrovské množstvá metánu a oxidu uhličitého.
Väčšinu novoobjavených fosílii „katastrofického obdobia“ predstavujú izolované predné, deformované a dolámané krídla švábov. Na obrázku je novo opísaná čeľaď Mutoviidae (mierky sú 1 cm), ktorá vznikla tesne pred katastrofou a vzápätí na nej aj zanikla.
Rozmach fauny a flóry
Kataklizmatické rozmery rozhrania medzi permom a triasom sú známe desiatky rokov. Rovnako dobre je táto hranica preštudovaná v morských uloženinách.
Až v posledných 5 rokoch sa nám však spolu s ruskými kolegami podarilo zozbierať a vyhodnotiť dostatočný porovnávací materiál zo suchozemského prostredia.
Len pre ilustráciu: doteraz boli z kritického obdobia známe len dva fosílne jedince hmyzu, no teraz máme k dispozícii okolo tritisíc jedincov, a to aj priamo zo samotných trapov – a nie je stále jasné, ako na nich mohlo čokoľvek žiť, keďže práve tieto štruktúry spustili celoplanetárnu zmenu.
Prvý zo série rozsiahlych článkov vyjde v najbližších dňoch v medzinárodnom časopise Zootaxa na Novom Zélande.
Výsledky sú zarážajúce. Neočakávane totiž odhalili, že pred samotnou katastrofou došlo k jednému z najväčších rozmachov suchozemskej fauny aj flóry. Vznikli vtedy stovky nových čeľadí hmyzu a rastlín. Čeľaď je podstatnou skupinou, napríklad šesťtisíc súčasných druhov babôčok a ich príbuzných patrí do jedinej čeľade babôčkovitých.
Prekvapuje tiež, že sú to práve tie skupiny, ktoré začínajú byť v ekosystémoch významné až oveľa neskôr, a to až počas stredného triasu, čiže po viac ako 6 miliónoch rokov. Toľko trvalo obdobie "veľkého mála" po katastrofe.
Z tej doby sa dokonca nezachovalo uhlie, a väčšina zo spomínaných skupín neprešla spomínanou hranicou.
Tie druhy, ktoré náhodou prežívali, boli extrémne vzácne – v žiadnom inom období nie sú vrstvy nesúce fosílie tak chudobné. Mnohé dokonca boli až dosiaľ skryté pre fosílny záznam.
Novoštudované živočíchy však zjavne vznikli vo veľkom množstve po mnohých desiatkach miliónov rokov permskej stagnácie, a vzápätí vyhynuli. Aj keď tušíme, že to, čo sa stalo pred hranicou, má na celý dnešný život podstatný vplyv, nebyť týchto nových nálezov, nič by sme o nich nevedeli.
Autor je paleontológ, Geologický ústav SAV.
Autor: Peter Vršanský
