Hráči na nový Syndicate nečakali práve s otvorenou náručou. Po oznámení znovuzrodenia hernej legendy sa museli švédski vývojári zo Starbreeze Studios dlho obhajovať. Podarilo sa im presvedčiť kvalitou hry?
My na Syndicate z roku 2012 nehľadíme skrz prsty. To, že sa z akčnejšie ladenej stratégie stala strieľačka z vlastného pohľadu, neberieme automaticky ako tragédiu. Fanúšikovia pôvodnej hry z roku 1993 sa musia zmieriť s prechodom do momentálne obľúbenejšieho žánru. Jedno však ostalo zachované, a to si ceníme: futuristická atmosféra.
Budúcnosť tohto národa
Máloktoré hry nám ukazujú ružovú budúcnosť, Syndicate medzi ne ani náhodou nepatrí. Sociálne cítiaci politici sú zadupaní do zeme nadnárodnými korporáciami. Bezohľadnosť a arogantnosť silných dosahuje kritické hranice, rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami sú obrovské. To všetko si uvedomíte až v momente, kedy spadnete na absolútne dno. Doslova.
Všetky screenshoty z hry - a priamo z hrania - nájdete v našej galérii obrázkov.
Ako špeciálny agent plniaci príkazy korporácie sa stávate jedinečným pešiakom. Ste totiž vylepšeným človekom. Ak sa tak teda vlastne o umelo stvorenej, naklonovanej bytosti so zahmlenými spomienkami na minulosť dá vôbec povedať. Práve patetické hľadanie svojej identity ukrytej pod nánosom bahna chamtivej korporácie je cieľom príbehu.
New York vyzerá v roku 2069 úplne inak, než si dokážete predstaviť. Šéf korporácie EuroCom vás vyšle na misiu, ktorej cieľom je prekaziť pochabé plány konkurencie. Všetko vykonáte tak, ako bolo povedané na brífingu. Na nič sa nepýtate, po obetiach sa neobzeráte. Až neskôr začne zápletka naberať aspoň čiastočne obrátky a pokúsi sa vniesť do priebehu hry aspoň nejaké puto zosobnenia s hlavným hrdinom. Žiaľ, nie veľmi úspešne.
Lenže prichádza to trochu neskoro, rozprávanie je až pochabo plytké a zmeny sú až príliš nárazové. Mnohé by sa dalo dosiahnuť postupným gradovaním deja, takto je hráč vystavený niekoľkým príbehovým obratom, medzi ktorými musí niekoľko desiatok minút strieľať. Pre očakávaný AAA projekt to je jednoducho málo.
Nadaný architekt
Napriek tomu musíme hodnotiť celkovú atmosféru na výbornú. Je to dosiahnuté samotnou architektúrou úrovní a hlavne použitou paletou farieb a zmenami celého spektra. Ak beháte po sterilne čistých priestoroch korporácie, doslova vás zamrazí. Použité materiály sú zväčša chladné a rovnako aj ich farby: modrá, biela, čiastočne zelená. Inokedy vás prekvapí slnkom zaliata kancelária, ktorá priam horí oranžovou farbou.
Úplne opačný dojem budete mať z ošarpaných priestorov spodiny, kde je všetko zahalené do milosrdnej tmy. Špina a bieda na každom krku je až nepríjemne naturalistická, hrubá, vulgárna. V týchto momentoch sú akékoľvek zdroje svetla umelo preexponované, takže vás zaručene oslepia. Dizajn celého prostredia nie je ani tak monotónny, ako by sa mohlo zdať, neustále totiž niečím priťahuje hráča, aby si jednotlivé scenérie vychutnával.
Lenže to je tak jediná podstatná – aj keď pre nadpriemerné hodnotenie potrebná a v tomto prípade aj bravúrne zvládnutá – potreba zachovania pôsobivej atmosféry. Hrateľnosť je založená na arkádovom strieľaní. Bezhlavé pobehovanie vás nikdy nezachráni, no Syndicate na taktickú strunu rozhodne nehrá. Definovanie tejto akčnej hry ako čírej strieľačky ju totiž plne vystihuje.
Moderný agent, pýcha korporácie
Ukrývanie sa za prekážky je skôr doplnkom, aby ste nabrali nové sily. Návodom na úspech je presnosť a rýchlosť. Boj proti presile je totiž samozrejmosťou. Využívať budete aj rôzne bonusy ako aktivovanie špeciálneho pohľadu, pri ktorom sa prostredie ponorí do čiernobieleho obrazu a aktívne vám svietia oranžovou farbou nepriatelia alebo modrou zbrane. Navyše sa mierne spomalí čas a máte dostatok času na akcie, ktoré by inak nebolo v ľudských silách vykonať.
Keď už vás teda nadopovali kadejakou elektronikou, máte možnosť ju využívať k svojmu prospechu. Primitívne RPG prvky sa zvrhávajú v prosté vylepšenie niekoľkých vlastností (zdravie, regenerácia, štíty, presnosť, rýchlosť, poškodenie...) párkrát za hru. Zábavnejšie sú schopnosti, ktoré síce robia hru mierne brutálnejšou, no neraz vám pomôžu prežiť.
Okrem efektného omráčenia, ktoré nepriateľa na chvíľu rozhodí a napríklad protivníkov krytých za štítmi tak konečne budete mať možnosť zasiahnuť, sme využívali aj morbídnu samovraždu. Označený nepriateľ odistí granát a čaká potupne na svoju smrť. Ak sú okolo neho ďalší jeho kamaráti, vezme na onen svet aj ich. Zaujímavo vyzerá ovládnutie nepriateľa, ktorý sa automaticky pridá na vašu stranu a začne atakovať svojich bývalých kolegov. Ak je dokonané, obráti zbraň proti sebe.
Každá zo schopností je obmedzená na použitie. Po aktivovaní je nutné ju doplniť zabíjaním nepriateľov, ktoré prebieha kontinuálne medzi všetkými schopnosťami a omráčenie môžete preto použiť častejšie ako ostatné.
Tieto pomôcky nefungujú na špeciálnych protivníkov alebo bossov. Prví menovaní majú ohromnú výdrž zdravia, no najprv im musíte hacknúť štít (=vypnúť ho), inak sú nezraniteľní. Proti nim ste i vy len obyčajným vojakom v poli. Všetko sa však dá a podobne musíte prísť na slabiny bossov, s ktorými zvádzate bitky niekoľko minút. Občas to začne byť už frustrujúce, no všetko sa napokon dá zvládnuť, hoci práve záverečný súboj mohol byť zaujímavejší a nie len dávať hráčovi zbytočne do tela.
Hacking či háčkovanie?
Ak ste si mysleli, že budúcnosť vám ponúkne rôzne ďalšie technologické serepetičky, ste na nesprávnej adrese. Jediným bonusom, ktorý sme okrem otvárania dverí či zbierania virtuálny logov využívali, bolo preprogramovanie lietajúcich strážnych veží, kropiacich nepriateľov za nás. Stačí chvíľu držať adekvátnu klávesu (v testovanej PC verzii klávesa E, nesmie chýbať aktívne otváranie zaseknutých dverí, kedy trieskate do klávesy F) a je to.
Počas hrania sme narazili na dva „zákerné“ logické rébusy. Oba súviseli s hackovaním. V jednom bolo nutné aktivovať dve konzoly v krátkom časovom okamihu (spomalenie času) a druhý sa opakoval viackrát aktivovaním terminálu v správnom poradí a v správny čas. Nič zložité, čo by vás zbytočne zdržovalo od akcie.
Technické záležitosti
Technické spracovanie sme už načrtli vyššie. Technológia ako taká spĺňa náročné požiadavky čo sa týka kvality textúr a grafických efektov. Viac by sme možno chceli vidieť od fyzikálneho enginu a poškodenia prostredia, ktoré je minimálne. Atmosfére by to len prospelo. Vizuálna stránka ale napriek tomu patrí ku kladom a engine nadštandardný.
Ozvučenie považujeme za lepší nadpriemer. Nijako neprekvapí, no zároveň sa nedá poukázať na atmosféru degradujúce slabiny či problémy. Od dabingu cez ambientné ozvučenie či streľbu, pokriky a hudbu ide o kvalitne profesionálnu prácu.
Umelá inteligencia napriateľov je skôr ako na spolupráci jednotlivých aktérov založená na smrtiacej efektivite zbraní. Nie je to o tom, že by vás dokázali trafiť s automatom na 40 metrov presne do ľavého oka. Sú v presile, zbrane sú účinné a ak nerozumne kráčate vpred s hrdosťou terminátora, veľmi čoskoro z vás ostane už len kôpka nešťastia.
Príbehová kampaň vám zaberie približne 6-8 hodín, čo je na dnes priemerná doba. Bonusom je kooperatívny multiplayer, ktorý vám umožní plniť rôzne misie vo štvorici s ostatnými hráčmi. Funguje to obstojne, hráči musia spolupracovať a celkom sa im to i darí, po úspešných prestrelkách získavate skúsenosti, ktoré následne pretavíte v rôzne vylepšenia. Po dohraní príbehu teda rozhodne nemusíte hru vyhadzovať, pole možností sa príjemne rozšíri.
Agent bez duše
Napriek tomu sme mali po dohraní Syndicate mierne trpkú príchuť v ústach. Chýbalo tomu niečo viac. S hlavným hrdinom sme sa nedokázali stotožniť, bol príliš neosobný, príbeh nedokázal zaujať, ničím neprekvapil. Nedokázal chytiť pod krkom ako napríklad v Bioshocku. Ako akcia – a iba akcia, teda strieľanie ako o dušu – však hra uspela.
Mala však na viac, samotné prostredie vytvorilo skvelé pozadie neutešenej budúcnosti, v ktorej vládnu nenásytné korporácie a nadnárodné spoločnosti. V tomto bode ostala atmosféra pôvodného Syndicate zachovaná.
Hre akoby chýbala potrebná dobrodružná stránka, ktorá by hráča držala za ruku, aby sa necítil až tak markantne vzdialený zážitku. Jednoducho viete, že strieľate v hre, dianie na obrazovke však vnútorne neprežívate.
Bullfrog Productions
Na anglický vývojársky tím Bullfrog Productions si dnes spomenie už len málokto, no stále patrí medzi legendy herného priemyslu.
Zakladatelia Les Edgar a Peter Molyneux určite netušili, že práve vzniká štúdio, ktoré budú hráči milovať. V roku 1989 bol vydaný ich prvý úspešný projekt - Populous. Tak vznikol žáner strategických hier, kde nám bolo umožnené hrať sa na boha a starať sa o svoj ľud. Pokračovanie nasledovali o dva roky neskôr.
Pôvodný Syndicate sa dostal na svetlo sveta v roku 1993 a zožal potlesk na otvorenej scéne. Zaujímavé pozadie korporácií a štvorice špeciálnych agentov, ktorí vykonávali špinavú prácu. Hrateľnosť pripomínala XCOMy až na to, že boje prebiehali v reálnom čase a nie na ťahy.
A potom to už išlo. Vznikla strategicko-simulačná Theme séria (Park, Hospital), v ktorej sme sa starali o určitú oblasť - zábavný park alebo nemocnicu. Nasledovalo strategické poletovanie na lietajúcom koberci (Magic Carpet), orgie v podzemných kobkách (Dungeon Keeper).
Za posledné dva veľké projekty Bullfrogu považujeme druhý Dungeon Keeper a Populous: The Beginning, na ktorom dodnes milujeme maličké planéty. Koncom 20. storočia odkúpil tím herných moloch Electronic Arts a všetko išlo tak trochu do preč.
Edgar sa z hernej scény postupne vytratil, Molyneux si založil vlastné štúdio Lionhead (ktoré len tak mimochodom pred niekoľkými dňami opustil, pretože - citované - "I’m just bored to death with fucking controllers. I am!" a chce preraziť s Kinectom v inom tíme), ktoré taktiež postupne upadalo. Od božských Black & White po filmové The Movies až po infantilné Fable.
Bullfrogu však môžeme ďakovať za to, že nám dal nielen božské hry (ako žáner), ale priniesol mnohé inšpiratívne myšlienky a inovácie do hrateľnosti ako takej.
Starbreeze Studios
Švédski junáci vedia ako vyzerá poriadna akcia.
Je možno len náhoda, že Starbreeze bolo založené vo švédskom Uppsala v čase, kedy Bullfrog pomaly odchádzal z hernej scény pod krídlami molocha EA. Pôvodný názov spoločnosti z roku 1998 bol O3 Software.
Po dvoch rokoch vývoja vydali vesmírnu stratégiu The Outforce. Nepamätáte sa na ňu? V podstate na to ani nie je dôvod.
Až po premenovaní na dnes známe Starbreeze a orientácii na akčné hry to začalo sypať. Najprv to boli do fantasy (respektíve stredoveku) ladené akcie z pohľadu tretej osoby: Enclave a Knights of the Temple: Infernal Crusade.
Ale potom to prišlo a ako blesk z čistého a jasného neba nás prekvapilo animálne dobrodružstvo The Chronicles of Riddick: Escape from Butcher Bay. Koncom roku 2004 hru takmer nik neregistroval, avšak právom patrí k neprávom zabudnutým pokladom hernej scény. Nie nadarmo lietali takmer maximálne hodnotenia.
Nasledovalo temne ladené a krvavé The Darkness (pred pár týždňami vyšlo pokračovanie, na ktorom však pracovali Digital Extremes), ktoré malo taktiež pôsobivú atmosféru. Skúsili si návrat k Riddickovi (Assault on Dark Athena) a teraz Syndicate.
Zaujímavosťou je, že ako Starbreeze pracujú vždy s nejakou už známou značkou a nevytvárajú virtuálne svety sami. Musíme podotknúť, že vyslovene zlú alebo priemernú hru v portfóliu tejto spoločnosti nenájdete.
