Bol to dlhý a milý rozhovor. A nebyť plného diktafónu a blížiacich sa uzávierok, bol by ešte dlhší.
Antonín Vítek v ňom zasväteným spôsobom rozprával o tom, ako by prípadní mimozemšťania na Marse mohli stopnúť budúce lety človeka na červenú planétu, ako ambiciózna Čína dobieha tradičné vesmírne mocnosti i ako je paradoxne podstatne ťažšie dostať veci z vesmíru späť než ich vystreliť na obežnú dráhu.
Bol to rozhovor, pri ktorom už v jeho priebehu tušíte, že bude dobrý. A že výsledok sa bude príjemne čítať, aj keď ho vytlačia rotačky.
Kedysi bez internetu
Ak píšete, nakrúcate či hovoríte o kozme, často riešite podobnú dilemu. Potrebujete nájsť človeka, ktorý dokáže pútavo a zrozumiteľne porozprávať o veciach, ktoré si väčšina ľudí len hmlisto predstavuje. Potrebujete odborníka, ktorý vás nezahltí množstvom odborných výrazov a ktorý chápe, že rozumieť mu musí takmer každý. Tobôž novinár.
Ak ste sa v Česku alebo na Slovensku rozhodli písať či rozprávať o vesmíre a vesmírnych programoch, vždy ste mali jednu istotu: mohli ste zavolať Antonínovi Vítkovi, ktorý s trpezlivosťou odpovedal aj na najbanálnejšie otázky.
„Vítek bol geniálny v tom, že si pamätal veľa vecí a dokázal ich spájať dohromady," spomínal pre Český rozhlas na popularizátora kozmonautiky iný známy publicista Karel Pacner. „Nebolo možné zaskočiť ho nejakou otázkou o kozmonautike. A dokázal hovoriť tak, že mu rozumela aj posledná babička."
Vítek sa popularizácii vesmírneho programu venoval desaťročia. Vyštudovaný prírodovedec a pracovník Ústavu organickej chémie a biochémie Českej akadémie vied komentoval pre televíziu či noviny už prvé pristátie človeka na Mesiaci. A neskôr aj katastrofy raketoplánov Columbia či Challenger, koniec tohto programu či vystrelenie viacerých družíc.
„Samozrejme, kedysi sme nemali toľko informácií a nebol internet," spomínal v minuloročnom rozhovore pre SME. „Ale keďže som sa o kozmonautiku zaujímal, bol som pripravený."
Encyklopedista
Antonín Vítek nebol iba zapáleným fanúšikom či popularizátorom. Sám sa na niekoľkých vesmírnych misiách podieľal. V sedemdesiatych rokoch pomáhal vyvíjať automatické nástroje na experimenty v kozme, pracoval na príprave a vyhodnocovaní experimentov na sovietskych kozmických staniciach Saljut-7 či Mir. Napriek tomu, že vyštudoval organickú chémiu.
Takýto odbor pritom Vítek na univerzite nechcel. Plánoval študovať astronómiu, no v tom čase sa nič podobné neotváralo. Vybral si preto čosi iné, no venoval sa skôr programovaniu vtedajších systémov. A v polovici 80. rokov radšej vymenil Ústav anorganickej chémie a biochémie za knižnicu akadémie, kde pripravoval databázy a zavádzal nové výdobytky informatiky.
Vo voľnom čase v tom vlastne pokračoval, venoval sa špecializovanej encyklopédii kozmonautiky SPACE 40 či písaniu a úprave hesiel pre českú Wikipédiu.
„Dokonca z farby dymu vedel povedať, čo sa práve zapálilo alebo odpojilo a či vlastne všetko prebieha v poriadku, alebo nie," spomína na jeho vedomosti český denník MF Dnes. Vítka všetci považovali za chodiacu živú encyklopédiu ľudského dobývania kozmu.
Dôležité drobnosti
Keď sme minulý rok pripravovali s Antonínom Vítkom rozhovor o amerických raketoplánov, nehovoril príliš veľa. Ale tiež sa nepotreboval opravovať.
Pri autorizácii textu len zdôraznil, že americké raketoplány boli také drahé aj preto, že na ich fungovaní sa podieľalo osemnásťtisíc ľudí. A bolo treba zaplatiť výplaty. Práve podobné informácie, naoko drobnosti, robili jeho rozprávanie zapamätateľným. Bolo úplne jedno, či ste si ho prečítali v novinách, v knihách alebo v odbornejších magazínoch.
Pritom poslednú knihu z cyklu textov pre český server Technet už zostaviť nestihol. Antonín Vítek zomrel po dlhej chorobe asi mesiac po svojich 72. narodeninách.
