Budúcnosť už nie je, čo bývala, povedal neznámy klasik. Podobne to vidia aj vedci v CzechGlobe, pokiaľ ide o hroziacu – alebo skôr prebiehajúcu - globálnu zmenu, poháňanú meniacim sa podnebím. Kam zmizol niekdajší optimizmus?
V minulosti mala planéta Zem dostatok ochranných mechanizmov. Za štyri miliardy rokov existencie života sa tu odohrala nejedna katastrofa, ale ani výbuchy vulkánov, takmer kompletné zaľadnenie, dramatické poklesy či vzostupy hladín oceánov alebo dopady asteroidov nedokázali život zničiť.
Aj keď katastrofy zlikvidovali väčšinu druhov, život sa vždy spamätal. Tentoraz sa situácia zmenila. Partiu s planétou Zem hráme my ľudia, a zjavne si sami stále neuvedomujeme, akú veľkú máme silu.
Máte na mysli ničivé zbrane?
Teraz hovorím o vytrvalom a výraznom každodennom vplyve našej existencie. Systematicky spaľujeme pozostatky fotosyntetickej činnosti pravekých rastlín a organizmov v podobe uhlia a ropy. Uvoľňujeme do ovzdušia oxid uhličitý, ktorý mení zloženie atmosféry a spolu s tým aj podnebie. Zasahujeme však nielen do kolobehu uhlíka či dusíka, ale do životného prostredia vôbec.
Stačí postaviť jediný supermarket s veľkým parkoviskom, a výrazne ovplyvníme vodnú bilanciu tohto územia. Čím viac ako vedci prenikáme do základných prírodných mechanizmov fungovania planéty Zem, konfrontovaných s ľudskou aktivitou, čím viac tieto mechanizmy analyzujeme, tým jasnejšie vidíme, ako sa vychyľujú z rovnováhy.
Pri niekdajších optimistických víziách sme teda zrejme niečo nezobrali do úvahy. Čo?
Pred štyridsiatimi rokmi napísala skupina vedcov prvú správu adresovanú Rímskemu klubu. Volala sa Medze rastu a vedci v nej upozornili, že snaha o nekonečnú exponenciálne rastúcu spotrebu musí naraziť na konečné zdroje zeme. Vzhľadom na previazanosť a závislosť krajín sveta, čomu hovoríme globalizácia, nie je možné tento ani ďalšie problémy riešiť oddelene.
Tieto predpovede, podopreté počítačovými modelmi, sa do dôsledku nenaplnili. Mnohí dnes preto hovoria, že vízie o blížiacom sa vyčerpaní zdrojov boli iba planým poplachom.
Ja si to nemyslím. Tvrdím, že varovanie prišlo včas a zostáva v platnosti. Dokonca by som povedal, že problém vyčerpanosti zdrojov a medzí rastu je teraz aktuálnejší než kedykoľvek predtým. Keď sa opýtame, v akej miere svet odvtedy pokročil napríklad vo využívaní nových technológií alebo takých energetických zdrojov, ktoré neprispievajú ku klimatickej zmene, poctivá odpoveď musí znieť, že táto miera je úplne nepostačujúca. Naša civilizácia stále potrebuje spaľovať viac uhlia a ropy bez ohľadu na dôsledky, ktoré sú už teraz zjavné.
Čo s tým môžu robiť vedci?
Predovšetkým lepšie poznávať prírodu, všímať si, čo budúci rozvoj či úpadok ovplyvňuje. V našom ústave študujeme základné mechanizmy prebiehajúce v prírode viac ako dvadsať rokov, od roku 2010 pod hlavičkou CzechGlobe. Naši odborníci sa venujú chémii ovzdušia a ekosystémov, klimatickým analýzam a modelovaniu, skúmajú socio-ekonomické dopady klimatickej zmeny, snažia sa využiť schopnosť mikroorganizmov produkovať biopalivá tretej generácie.
Naši ľudia pracujú nielen v laboratóriách, ale tiež na experimentálnych pracoviskách, z ktorých je vo verejnosti asi najznámejší Bílý Kříž v Beskydoch, kde dlhodobo sledujeme napríklad vplyv obsahu oxidu uhličitého, sucha alebo zvýšenej teploty na rast stromov.
Ako koluje uhlík?
Bílý Kříž je zaujímavý aj tým, že svojou futuristickou konštrukciou vzdialene pripomína niekdajší slávny americký experiment nazvaný Biosféra II.
V americkom experimente išlo o to, ako dokáže skupinka ľudí fungovať v uzavretom ekosystéme, napodobňujúcom podmienky na zemi. Preto sa volal Biosféra II., Biosféra I, čiže biosféra zeme, v ktorej žijeme my všetci, je taktiež uzavretým ekosystémom, ktorý si nesmieme zničiť. Len, opakujem, na to málokedy myslíme.
Záverečný experiment v Biosfére II sa skončil neúspešne, pretože kolektív vnútri sa rozpadol. Ako sú na tom s ponorkovou chorobou vaši ľudia?
Pracujeme síce taktiež v tímoch - inak to napokon dnes vo vede ani nejde - tie však rozhodne nie sú uzavreté ani priestorovo, ani profesijne. Ako príklad by som azda trochu neskromne uviedol jednu zo skutočne špičkových štúdií nášho tímu, v ktorej mapujeme kolobeh uhlíka v Česku prakticky zo všetkých možných pohľadov.
Často si napríklad ani neuvedomujeme, že uhlík je pre život rovnako dôležitý ako voda, a rovnako ako voda sa môže v rôznych podmienkach rôzne správať a ukladať. Toto poznanie je základom niektorých novokoncipovaných disciplín.
Ktoré to sú?
Jednej hovoríme carbon forestry, čiže ide o také hospodárenie v lese, ktoré dokáže zvýšiť schopnosť lesných ekosystémov dlhodobo ukladať atmosférický uhlík v biomase a pôde. Ďalším príkladom je formulovanie zásad a kritérií oblasti zvanaj carbon landscaping – po slovensky by sme azda mohli povedať uhlíkového krajinárstva.
Tu potrebujeme poznať bilanciu uhlíka, aby sme mohli v krajinných celkoch obmedziť únik skleníkových plynov a ´podržať´ ich v krajine dlhšie, než to dokáže sama príroda. Tieto dve rodiace sa disciplíny sú azda dôkazom, že základný výskum môže prinášať veľmi praktické výsledky.
A čo ukazuje výskum klímy?
Dlhodobé merania jednoznačne dokazujú nárast oxidu uhličitého v atmosfére. Koncentrácie tohto skleníkového plynu, zvyšujúceho priemerné teploty na našej planéte, sa menili i v minulosti, ale teraz má nárast tvar exponenciálnej, teda laicky povedané strmej krivky.
Oxid uhličitý nie je vidno, takže jeho prebytok v atmosfére nevnímame tak názorne ako trebárs topenie ľadovcov v Grónsku alebo v Antarktíde. Dnes je však už zjavné, že ovplyvňuje charakter počasia i u nás tým, že vyvoláva väčšie extrémy. Nakoniec ani nemusíme byť vedcami, ale keď zažijeme počas dvadsiatich rokov trikrát storočnú vodu, cítime, že niečo nie je v poriadku, aj keď vieme, že povodne tu boli vždy.
Dá sa s tým niečo robiť?
Neustále spresňujeme informácie, ktoré môžeme poskytnúť ľuďom, aby boli lepšie pripravení nielen na extrémy počasia, ale i na zmenu celkového charakteru podnebia. S týmto cieľom vyvíja sekcia klimatických analýz a modelovania CzechGlobe v spolupráci s Českým hydrometeorologickým ústavom regionálny klimatický model Alaro-Climate.
Vychádza z medzinárodného klimatického modelu Aladin, ktorý riadi Méteo-France. Taktiež v tejto oblasti sa rysujú mnohé praktické výstupy v poľnohospodárstve, lesnom hospodárstve, v energetike alebo v stavebníctve.
Experimentálna ekosystémová stanica Bílý Kríž v Moravsko-sliezskych Beskydách. Odborná európska inštitúcia ICOS, ktorá sa venuje monitoringu uhlíkových cyklov, ju v uplynulom roku zaradila medzi štyri najlepšie európske pracoviská tohto typu. FOTO - OTA URBAN
Klíma a Václav Klaus
Stále sa však vyskytujú skeptické tvrdenia, že globálne otepľovanie poháňané ľudskými aktivitami je výmysel klimatológov. Čo si o tom myslíte?
Každá oblasť vedeckého poznania sa posúva dopredu okrem iného aj tým, že sa stretávajú často veľmi protichodné názory, výsledky a metódy. To je alfa a omega rozvoja každej disciplíny, pretože kritické myslenie je pre vedu skutočne zásadné. Je dobre, že takéto zrážky sa odohrávajú aj v problematike globálnej zmeny.
Sám sa touto oblasťou zaoberám takmer tridsať rokov. Preto azda môžem konštatovať, že celková poznatková báza, vyjasňovanie názorov a správne zaradenie objavov už priviedli k tomu, že vedci, ktorí globálnej zmene skutočne rozumejú, a nemusia to byť iba klimatológovia, vplyv človeka nemôžu prehliadať. Fakty totiž oklamať nemožno.
Dokonca aj jeden z najznámejších klimaskeptikov, dánsky štatistik Bjorn Lomborg dávno uznal, že ľudia menia podnebie. Iní však tvrdia, že sa neotepľuje, alebo ak aj áno, tak za to nemôže človek.
S niektorými klimaskeptikmi sa dá diskutovať, dokonca je možné spolu s nimi hľadať istý užitočný prienik názorov. Iní však celú oblasť ideologizujú a vytvárajú pomyselnú bojovú líniu medzi alarmistami a klimaskeptikmi. Ideológia serióznu diskusiu vylučuje.
Narážate na prezidenta Václava Klausa? Verejnosť ho vníma ako vplyvného a váženého klimaskeptika. Vy tiež?
To určite nie. Václav Klaus nie je v tejto oblasti ani odborník, a nie je ani vedec, pretože nerozumie základným procesom, ktoré v prírode prebiehajú. Z globálnej zmeny si urobil výhodné politikum. Bádateľská činnosť má ľahko zistiteľné kritériá, ako na tom vo svojej odbornosti vlastne ste. Existuje napríklad databáza Web of Science. Tam si nájdete každého publikujúceho, zoznam jeho odborných prác a ohlasy na ne. Nájdite si v tejto databáze meno Václav Klaus. No a v tom prípade nie je čo riešiť.
Klaus je však nielen najznámejší, ale zrejme aj najhlasnejší klimaskeptik. Ako si to vysvetľujete?
Napríklad takto: ste malý chlapec, ktorý sa presťahoval do nového mesta, a idete prvý raz von na ihrisko. Nik vás nepozná, nič neznamenáte. Tak začnete kričať, že futbal sa hrá podľa iných pravidiel, že treba mať iné čiary, iné kopačky, inú farbu dresov, že denne o tom čítate stovky článkov a okrem toho ste Čech!
Za každú cenu sa vymedzujete, ste iný. Tým v sebe - a iných - budujete pocit svojej výlučnosti a vysokej inteligencie. Takže si myslím, že názory Václava Klausa získali publicitu iba preto, že je prezident, a preto sa okolo neho tvorí svorka obdivovateľov, ktorí mu pritakávajú a sú schopní azda všetkého. Tak prebiehajúca akcia ODS so zrušením poplatkov za znečisťovanie ovzdušia už zrejme dosahuje ´kvalitu´ metód minulého režimu.
Klaus je aj váš bývalý stranícky kolega z ODS. Pokúšali ste sa mu vysvetliť vaše argumenty?
Áno, ale úplne zbytočne: je to ten typ človeka, ktorý na vás nalepí nejakú ideologickú ceduľku, a potom sa jej už nezbavíte. Výsledkom takej ´diskusie´ je, že Václav Klaus si ponecháva svoje ideologické nálepky, a my si necháme modro-zelené logo CzechGlobe, pretože vieme, že planéta Zem je skutočne modrá, ale iba a len preto, že jej srdce je zelené!
Šancu pre budúcnosť vidím jedine v tom, že starostlivosť o planétu Zem sa stane súčasťou modernej spoločenskej hygieny. Presne tak, ako to kedysi napísal Saint Exupéry: keď ráno vstaneš, najskôr daj do poriadku seba, a hneď potom svoju planétu.
