Čím ste chceli byť ako dieťa?
„Asi námorníkom. Karlova Ves bola vtedy dedinka a mali sme v nej potok, ktorý je teraz vo veľkej rúre. Celé leto sme si robili hrádze a hrali sa tam. Potom ako gymnazista som chcel byť právnikom – zdalo sa mi, že treba bojovať za pravdu a právo. Ale nakoniec sa mi to nepozdávalo. Bolo to príliš úradnícke. A potom som chcel biológiu či farmáciu.
Tak som sa dostal na Prírodovedeckú fakultu, kde som mal šťastie, že ma zaradili do malinkej skupinky profesora Pavla Nemca. On mal vzťah k mladým ľuďom, dával nám absolútnu slobodu a do ničoho nás nenútil. Nikto mi nič neprikazoval. Vtedy boli v móde antibiotiká. Pripravovali sa továrne na penicilín, robili sa plány a mňa to fascinovalo.“
Dnes sú to pre nás antibiotiká obyčajné.
„Vtedy bola ešte základná surovina pre výrobu penicilínu nedostatková.“
Čo to bolo?
„To bol kukuričný výluh, ktorý sme vozili z Ameriky. Je to v podstate odpad pri výrobe kukuričného škrobu.“
Keď sme chceli pripraviť penicilín, vždy sme museli čosi priviezť z Ameriky?
„Zloženie fermentačného média je rôzne, pridáva sa tam všeličo. Ale kukuričný výluh, aj jeho malý prídavok, to dobre stimuluje. My sme ho len nemali dostatok, pretože Boleráz ho vtedy nestačil vyrábať – čo bola jediná výrobňa kukuričného škrobu v Československu.“
A ako ste si poradili?
„Ten náš malý kolektív vyhútal, že by sme mohli skúsiť vyrobiť výluh z otrúb a olejnatých semien, prípadne pokrutín – výliskov z tukových závodov.“
Ako?
„Princíp výroby kukuričného škrobu je asi takýto: kukurica sa na dva, tri dni namočí. Nechá sa pri 50 stupňoch prebiehať prirodzený proces. Mliečne baktérie, ktoré sú na otrubách, na pšenici, na zrne i kukurici sa premnožia. Pomocou ich enzýmov a vznikajúcej kyseliny mliečnej sa z kukurice uvoľňujú rôzne biologicky cenné látky.
Získaný roztok sa zahustí vo vakuovej odparke. Takto získaný „lekvár“ sa dodnes používa vo fermentačnej technológii vrátane výroby antibiotík. Nám sa podarilo vyrobiť akýsi náhradný „lekvár“ z otrúb a olejnatých semien.“
Aj to niekto ocenil?
„Za ten nápad nám udelili československý patent a Cenu SAV a finančnú odmenu 2500 korún – mne sa ušlo 500 korún, čo vtedy pre študenta bola obrovská suma.“
Biela alebo zelená
Ale potom ste pokračovali čímsi iným?
„Keď som mal asi dvadsaťšesť, pridelili mi výskum nových chemických štruktúr účinných proti prvokom. Proti niektorým chorobám spôsobovanými prvokmi neexistujú zatiaľ žiadne antibiotiká.“
Prečo?
„Prvoky sa štruktúrou a metabolizmom líšia od baktérií, sú to už zložitejšie eukaryotické mikroorganizmy. Ja som bol už vtedy presvedčený, že antibiotiká sú zbrane jedných mikroorganizmov proti iným, a preto v prírode musia existovať aj antibiotiká účinné proti prvokom. Tak som vypracoval metódu na vyhľadávanie antiprotozoálnych antibiotík. V prvom rade som sa musel naučiť pestovať rôzne prvoky a vyhodnocovať ich citlivosť na antibiotiká, čo bolo u nás čosi nové.“
Ako to vyzeralo?
„Vybral som si asi osem druhov prvokov. Na Katedre mikrobiológie a biochémie sa nachádzali nielen zamestnanci Chemickej fakulty, ale aj SAV a dvaja z Prírodovedeckej fakulty (doc. Zemanová a ja). Väčšina sa zaoberala štúdiom účinkov látok proti baktériám a hubám. Hovorím si, že proti baktériám a čiastočne aj hubám už existujú chemoterapeutiká, ale proti prvokom takmer nič.
V roku 1959 sa vo vedeckom svete spomínalo päťdesiate výročie objavenia parazita Trypanosoma cruzi, ktorý spôsobuje Chagasovu chorobu v Južnej a Strednej Amerike. Vtedy, a vlastne ani dodnes na túto chorobu neexistuje spoľahlivý liek. Tak som kolegu inžiniera Balána nahovoril, aby sme sa pokúsili orientovať novým smerom.
Výsledkom spolupráce bola izolácia kryštalickej látky z istej bratislavskej plesne, ktorá bola účinná len proti niektorým prvokom vrátane Trypanosoma cruzi. A z toho som bol hotový, a vlastne všetci. Že máme nové antibiotikum.“
Lenže?
„Tak som dostal maličké štipendium do Brazílie, že to otestujeme s brazílskymi odborníkmi. No už po šiestich týždňoch pobytu v Sao Paule sme zistili, že naše antibiotikum je účinné len proti jednej forme tohto parazita, ktorá prevláda v skúmavkách.“
Čiže sa to nedalo v praxi použiť?
„U prvokov je to na rozdiel od baktérií inak. Prvok Trypanosoma cruzi sa po infikovaní človeka mení – poznáme najmenej tri odlišné formy tohto parazita. S krátkym a dlhším bičíkom, a napokon po preniknutí z krvi do vnútra buniek (najmä srdca, mozgu a žalúdka) sa zahniezdňuje v guľovitej forme bez bičíka a produkuje toxíny. Tento toxín poškodzuje nervové spojenia, takže častým dôsledkom je napríklad infarkt myokardu už pri zľaknutí.“
Pri zľaknutí?
„Príkladov poznám viac. Jedna pani v Sao Paule sa pri prvej návšteve zubného lekára, po zavrčaní vŕtačky tak zľakla, že ju postihol srdcový infarkt. Pri pitve zistili, že má obrovské Chagasove srdce.“
Teda mali ste liek, ktorý vlastne nefungoval?
„Samozrejme, našu látku nemožno nazvať liekom, výsledky patria do kategórie základného laboratórneho výskumu. Chagasovu chorobu dodnes nevedia spoľahlivo liečiť, hoci sa touto problematikou zaoberajú v mnohých univerzitných laboratóriách a farmaceutických firmách. Výskyt tejto choroby sa podarilo čiastočne znížiť najmä likvidáciou ploštíc, ktoré chorobu prenášajú.“
Čo ste robili potom?
„Medzi osem druhov prvokov som zaradil aj zeleného bičíkovca euglénu, krásnoočko, ktoré sa dá relatívne ľahko kultivovať. Vďaka mojim prvým dvom študentkám, dnes dokonca už babičkám sa podarilo túto kultúru znečistiť baktériami. Na vyčistenie kultúry a odstránenie baktérií som nemohol použiť streptomycín. Bolo už desať rokov známe, že streptomycín euglény vybieľuje.
Keďže ani penicilín nezabral, použil som erytromycín, ktorý síce baktérie zlikvidoval a kultúru euglén vyčistil, avšak bunky ostali biele. Pôvodne som myslel, že to mohol byť nejakým nedopatrením streptomycín. Keď som sa postupne ďalšími skúškami presvedčil , že ide skutočne o erytromycín, vyrukoval som s tým na verejnosť.“
Prečo ste to najskôr tajili?
„Zavinila to aj autorita dvoch známych vedcov, S.H. Hutnera a A. Lwoffa - druhý autor neskôr získal Nobelovu cenu - ktorí aj v rozsiahlom diele „Biochémia a fyziológia prvokov“ konštatovali, že vybieľovanie euglén je špecifickou vlastnosťou iba streptomycínu. Preto som bol opatrný a nemal som odvahu to len tak publikovať.
Až keď som tento výsledok poriadne overil, zverejnil som ho. V roku 1961 bola medzinárodná konferencia v Prahe, kde som o tomto probléme prednášal. Ale žiaden rozruch to neurobilo. Mal som trému, v angličtine som bol iba začiatočníkom, takže asi tomu nik nerozumel. Za predsedníckym stolom bol aj uznávaný odborník Hutner, spoluobjaviteľ vybieľovacieho účinku streptomycínu.
Asi pol roka po pražskom kongrese som dostal od neho z New Yorku nádherný list, v ktorom ma informoval, že bol nedávno v Prahe a keby bol vtedy o mne vedel, bol by prišiel za mnou do Bratislavy. Medzitým totiž už vyšla aj moja prvá publikácia o účinkoch erytromycínu v Nemecku, z ktorej získal moju adresu.
Nikdy som mu neprezradil, hoci sme sa viac razy stretli, že počas mojej prednášky v Prahe som stál tri metre pred ním a že od únavy azda podriemkaval. Krátko na to som zistil, že takéto špecifické účinky majú všetky aminoglykozidové a makrolidové antibiotiká a mnohé ďalšie.“
A ako to pokračovalo?
„Hutner mi navrhol, že by výsledky môjho výskumu mohol publikovať v americkom časopise, čo sa aj uskutočnilo v roku 1962. A vo viacerých článkov z tohto obdobia som sa odvážil poznamenávať, že tieto výsledky podporujú hypotézu o evolučnom pôvode chloroplastov z baktérií.“
To sa vtedy vedelo?
„Hypotéza jestvovala. Špekulácie o bakteriálnom pôvode chloroplastov existovali už začiatkom 20. storočia. Boli to však len určité vedecké „fantázie“, ktoré hovorili, že chloroplasty a mitochondrie sa morfologicky podobajú na baktérie. Neskôr sa na molekulárnej úrovni exaktne potvrdilo, že chloroplasty reagujú na antibiotiká podobne ako baktérie.“
Vy ste teda vykonali experimentálny dôkaz toho, o čom sa síce všade rozprávalo, ale naozaj to nevedel nik?
„Áno. To sa potom akceptovalo, a potom to už išlo. Zistili sme napríklad, že to robia aj mutagény, aj keď trochu iným mechanizmom. Antibiotiká vybielia euglénu len keď sa bunky delia. Pri mutagénoch to je jedno. Pridáte, počkáte niekoľko hodín a je to biele.“
Zastaviť rakovinotvorné víno
Vy ste mali v minulosti problémy aj pre výskum rakoviny. Prečo?
„Keď som sa vrátil z Brazílie sklamaný, že to nové antibiotikum poriadne neúčinkuje, istá nemecká firma vyrobila preparát Lampit (nitrofuranový preparát), ktorý ako tak pôsobil aspoň na tie krvné formy trypanozóm. Doma som naraz zistil, že na vtedajšej Chemickej fakulte existuje silná skupina výskumníkov, ktorí sa zaoberajú syntézou nitrofuranov. A tak som im navrhol spoluprácu, štúdium biologických účinkov ich produktov na rôzne mikroorganizmy, čo s nadšením privítali.“
Čo ste zistili?
„Že všetky nitrofurany, v ktorých bola nitro skupina na furánovom jadre v polohe 5, boli veľmi účinné proti mikroorganizmom, ale súčasne boli aj mutagénne. Vybieľovali euglénu, a to sme testovali možno štyristo derivátov. Ale nikoho to moc nebralo, niektorí neprajníci sa nám posmievali – že aká to už je veda, zelené alebo biele. Vtedy sa však tieto mutagénne účinky nebrali príliš vážne, bolo to považované len za akúsi akademickú hračku.“
Ale zrejme nebola?
„Ukázalo sa totiž aj čosi ďalšie. Medzitým niekoľkí zahraniční vedci publikovali, že nitrofuránové prípravky nielen vybieľujú euglénu, ale zároveň sú aj mutagénne a karcinogénne. Toto ma presvedčilo, že naše výsledky nie sú na zahodenie, že majú hlbší praktický význam súci na publikovanie.
V roku 1975 sme mali dostatok dôkazov, že tieto nitrofurany možno zaradiť medzi mutagény. Prekvapila ma aj správa, že na kongrese organických chemikov konanom v Tokiu v roku 1975 boli nitrofurany charakterizované ako karcinogény a Japonská vláda zakázala pridávať ich do potravín.“
Prečo by niekto dával do potravín podobné látky?
„Aby ich to konzervovalo. Stabilizovalo.“
A u nás sa používali?
„Celé tímy sa tu venovali syntéze nitrofuranov a tie zostali po japonských vyhláseniach úplne zdesené. Ale už v marci 1975 mali schválenú praktickú aplikáciu na stabilizáciu vín nitrofuránmi, čo plánovali rozšíriť aj na ďalšie potraviny. Samozrejme k tomuto som nemohol ostať ľahostajný. Museli sme s tým niečo urobiť. Zastaviť to.
Napísali sme list podpredsedovi vlády, že je to látka riziková pre zdravie pracujúcich – ako sa to vtedy muselo písať. A okrem toho, že to je svedectvo o nedostatočnosti československej vedy, lebo svetová veda už nitrofurány odsudzovala pre ich mutagenitu a karcinogenitu.“
To pravdepodobne veľa ľudí nahnevalo.
„Viete, vtedy to bola taká „zapeklená“ situácia. Ja som nebol členom KSČ a v tom čase všetko bežalo po straníckej linke. Autori tohto patentu boli na koni, dokonca v hre bola aj štátna cena Klementa Gottwalda a my sme sa opovážili im ju prekaziť. Vypisovali, že sme nekompetentní, pretože pokusy realizujú aj naši študenti a podobne.“
Študenti?
„Jedine študenti ma držali nad hladinou. S nimi sme sa do toho pustili. Ostatní aj kompetentní pracovníci si nechceli páliť prsty, a hlavne v období normalizácie bolo rizikové zasahovať do takého ošemetného politicky podfarbeného problému. Naši oponenti boli veľmi silní, pretože na pohárik sa u nich často zastavovali aj členovia Ústredného výboru Komunistickej strany, a dokonca aj mnohí ministri.“
Vagóny nebezpečnej látky
Zastaviť sa to podarilo?
„Podarilo. Vtedy to však fungovalo takto: keď bol niekto proti, do sporovej komisie ho nepozvali.“
A to nebola len taká fraška?
„Viete, kde bolo vtedy víno, tam bola moc. Kto mal víno, ten mal všetko. Vtedy autori tohto patentu na konzervovanie vína a iných potravín tvrdili, že vo svete nie je známa jediná chemická látka podobná tej ich, ktorá by bola karcinogénna. To ma poriadne rozčúlilo, pretože vedeckých publikácií potvrdzujúcich mutagenitu a karcinogenitu nitrofuránov bolo už dostatok.
Napríklad profesor McCalla z Kanady sa vo vedeckom časopise doslova čudoval, že sa v Československu niekto opováži pridávať takúto rizikovú látku do vín a bez toho, že by bol jej obsah na fľaši uvedený. Na prvej sporovej komisii v Brne všetky nevyhovujúce výsledky nebrali do úvahy a aplikáciu nitrofuranu do vín prakticky odobrili.
Preto som šiel za hlavným hygienikom SR a upozornil som ho na riziko tohto problému. V roku 1977 bol vydaný súhlas na stabilizáciu vyše 2000 vagónov vín týmto mutagénom. Na to hlavný hygienik zriadil novú sporovú komisiu tu v Bratislave.“
A čo ste zistili?
„Asi mesiac pred zasadnutím novej sporovej komisie sme sa náhodou dozvedeli, že autori toho úžasného patentu na stabilizáciu vín začali šíriť tézu, že vo vínach môžu pôsobiť ako karcinogény postrekové látky – fungicidy. Keďže v strednej Európe sa používali na ochranu viniča pred hubovými chorobami tie isté fungicidy, rozhodli sme sa situáciu preveriť.
Hlavný hygienik nám dodal bohatý sortiment vín z celej Európy. Pomocou rýchlotestu na stanovenie mutagénov a potenciálnych karcinogénov sme ich aj otestovali. Do tohto testu sme zapojili aj študentov, pretože času bolo veľmi málo. Výsledky sme predstavili na tajnom zasadnutí sporovej komisie, čo autori toho patentu nečakali a veľmi ich to zaskočilo, pretože všetky československé vína boli mutagénne a zahraničné ani jedno. Tak sme im vytreli fúzy.“
Vy ste teda zistili, že naše vína sú pre zdravie rizikové. Autori patentu však tvrdili, že ich konzervačná látka nie je až taká zlá. Kedy vám dali za pravdu?
„Samozrejme autori toho patentu neboli nadšení našimi výsledkami. Dokonca sa nahnevane pýtali, kto nám to kázal robiť. A že to aj tak nevadí, lebo Sovieti sú už rozhodnutí látku schváliť pre použitie vo vinárstve. Dva roky po zákaze v Československu to v Sovietskom zväze naozaj povolili a celý cirkus začal znovu.“
A my sme sa opičili?
„No iste. Sovietskym vinárom a hygienikom naši oponenti zatajili, že v Československu bolo používanie nitrofuranov v potravinárstve zakázané, a tak to v roku 1982 tam povolili používať na stabilizáciu vín. Naši oponenti si mysleli, že padneme na zadok, keď to v Sovietskom zväze odsúhlasia. Tak si ma zavolal na dišputu Jozef Lenárt a dal mi na vysvetlenie jednu hodinu.
Po skončení rozhovoru mi povedal, že som ho presvedčil a že ma podrží. A proti Lenártovi sa už neopovážili vystupovať. Genetické rýchlotesty boli postupne zaradené medzi povinné toxikologické skúšky pre všetky nové chemické látky.“
