Správali sa čudne. Veľké kosatky čierne si jednoducho nedali povedať: najskôr uviazli na plytčine neďaleko juhoafrického Kapského Mesta. Keď sa niektoré z nich podarilo po veľkom úsilí dobrovoľníkov vyslobodiť a vrátiť späť do mora, viac než štvormetrové zvieratá sa znovu otočili.
Aj napriek snahe ľudí na pláži sa podobná scéna zopakovala viackrát. Veľké morské cicavce sa akoby rozhodli spáchať samovraždu a ani odhodlaní ľudia im v tom nedokázali zabrániť. Pláž zostala pokrytá mŕtvymi zvieratami.
Vysvetlenie nepoznáme
Masové samovraždy našich vzdialených morských príbuzných nie sú novým fenoménom. To, čo sa pred pár dňami odohralo napríklad na Novom Zélande alebo pred rokmi v Južnej Afrike, sa objavuje opakovane. Tajomnú aktivitu si pritom ľudia všimli už v antickom svete za čias Aristotela.
Nikdy v histórii však neboli dobové médiá také plné smutných pohľadov na umierajúce tvory, ktoré sa ktovie prečo rozhodli ukončiť vlastný život. Až sa zdá, že veľryby sa nikdy nechceli stať suchozemskými tvormi tak urputne ako dnes.
Aktivisti viac nepotrebovali. Vraj za všetko môžu ľudia, ich činnosť, nadmerný výlov rýb, hluk lodných skrutiek, sonary, podmorské vojenské testy aj globálne otepľovanie. Vedci však zostávajú oveľa opatrnejší.
„Tieto druhy sú nezvyčajné, krásne a nesmierne dôležité pre morskú ekológiu,“ hovorí pre magazín Scientific American odborníčka na morské cicavce Darlene Kettenová. „A ak tu je nejaká ľudská aktivita, ktorá predchádza týmto uviaznutiam na plytčine, musíme ju spoznať. To by pritom mohlo byť všeličo: znečistenie, hluk lodí či sonary.“
Zásadným problémom však je, že odborníci na morský život zatiaľ nevedia, čo takéto správanie zvierat spôsobuje. Ani či je v súčasnosti bežnejšie než v minulosti.
Jedným z mála známych faktov totiž zostáva, že dnešný človek miluje pláže či si stavia svoje mestá a domy na pobreží, a aj preto si masové úhyny zvierat všíma častejšie. No podobné príhody poznali aj naši predkovia.
„Niektoré druhy sú týmto notoricky známe,“ dodáva Kettenová. „Napríklad delfíny dlhoplutvé. Máme záznamy od osadníkov z Nového Anglicka, ktoré hovoria o masovom uviaznutí presne na tých istých miestach, na ktorých ho pozorujeme aj dnes. No vtedy to bolo barbecue a nie katastrofa.“
Bezpečné hlbiny?
Aj samotných odborníkov však záhada samovražedných veľrýb fascinuje už po desaťročia. Výskumy naznačujú, že za niektorými úmrtiami by naozaj mohli byť moderné vojenské technológie, najmä vojenské námorné cvičenia s podmorskými sonarmi.
Minulý rok túto špekuláciu potvrdil aj prvý výskum. Americké námorníctvo najskôr dovolilo tímu Petra Tyacka skúmať morské vody okolo karibských Bahám. Práve tam Američania školia svojich budúcich námorníkov v práci s výkonnými podmorskými zariadeniami. A rovnako práve tam lovia niektoré druhy veľrýb vrátane extrémne vzácnych vorvaňovcov zobcových.
Tieto exotické tvory sú samy osebe plné záhad. O ich živote takmer nič netušíme, vieme len, že milujú hlboké more. Tieto cicavce sa ponárajú a lovia aj v niekoľkokilometrových hĺbkach, ktoré by iné veľryby zabili. Túlajú sa hlbokými podmorskými priekopami a do hĺbky sa utekajú skryť aj pred svojimi najväčšími nepriateľmi - kosatkami.
Práve kosatky, presnejšie ich zvuk a ich vzájomné dorozumievanie sú podľa štúdie v magazíne PLoS ONE problémom. Vedci zistili, že podobne ako kosatky znejú vojenské podmorské sonary.
Keď vorvaňovce takýto zvuk zachytia, v panike unikajú opačným smerom alebo sa ponárajú. V prvom prípade môžu uviaznuť na plytčine, v tom druhom si ublížiť. A na plytčine uviaznuť neskôr.
„Pre vorvaňovca zobcového znamená hĺbka bezpečie,“ vysvetľuje pre magazíne Science Tyack. „Už len preto, že aktivity ľudí aj kosatiek sa odohrávajú blízko hladiny.“
Čo však majú spoločné strach pred kosatkami a morské hlbočiny s úmrtiami na plážach? Ochorenie, ktoré dobre poznajú aj potápači a ktoré môže byť v niektorých prípadoch dokonca smrteľné.
Unikajúce veľryby, obzvlášť ak sú počas námorných cvičení pod tlakom dlhší čas, porušujú svoje vlastné inštinkty pre bezpečné ponory. A stáva sa im to isté, čo sa môže stať nepozorným potápačom – takzvané ochorenie z dekompresie.
Ukázali to viaceré rozbory tkanív zvierat, ktoré sa zrejme príliš rýchlo snažili vynoriť. Choré, vysilené a zmätené veľryby následne uviaznu blízko brehov, kde zomreli.
Úprimné odpovede
Pravdou však je, že sonary nemôžu za všetky, dokonca ani za väčšinu podobných úmrtí. Dobrovoľníci niekedy spomínajú, že odhodlanie zvierat dostať sa na breh či uviaznuť v plytkej vode pripomína fanatizmus šialencov. Ale mohol by byť i nejakým zvláštnym prirodzeným výberom, keď si slabé jedince či celé skupiny radšej dobrovoľne volia smrť.
„Ak sa to vezme štatisticky, príčinu dokážeme určiť len pri približne polovici prípadov takýchto uviaznutí,“ zdôrazňuje Kettenová. A to nie sú len sonary či zranenia od rybárskych sietí. Ale napríklad aj zápal pľúc, zranenia po útokoch žralokov či po vybavovaní si účtov medzi jedincami vlastnej skupiny. A vplyv by mohlo mať aj magnetické pole.
„Ak potom máte takéto uviaznuté zviera a vy trváte na tom, že ho vrátite do mora, nepoškodzujete tým vlastne zdravú populáciu?“ pýta sa morská neuroetologička. Lepším riešením je možno zvieratá utratiť a ušetriť ich bolesti.
Keď sa vás preto niekto opýta, prečo vlastne umierajú veľryby na plážach a prečo tieto morské cicavce páchajú samovraždy, možno vám rôzni aktivisti prinesú viaceré odpovede. No úprimná bude iba jedna: nevieme.
Tak ako dodnes nevieme, ako mnohé z týchto fascinujúcich zvierat žijú, netušíme, do akej miery sú nám schopné (lebo my im len veľmi málo) rozumieť a vlastne ani nevieme, ako veľmi sú inteligentné.
