Agatha Christie vymyslela v jednej zo svojich najslávnejších poviedok vraha, ktorý si svoje obete a miesta činu vyberá podľa abecedy.
Vedci z Kalifornskej univerzity v Los Angeles vyskúšali algoritmus, ktorý aspoň sčasti objasňuje, čo sa deje v mozgu reálneho sériového vraha. V perspektíve by sa teda takáto matematika, mapujúca aktivitu mozgových buniek, mohla stať spojencom kriminalistov.
Matematický model vypracovali elektrotechnici Mikhail Simkin, pochádzajúci z Ruska, a Vwani Roychowdhury, ktorý sa narodil v Indii.
Dôležitým údajom je najmä Simkinovo rodisko, pretože vedci vychádzali zo schémy vrážd známeho sexuálneho maniaka Andreja Čikatila, ktoré spáchal v okolí ruských miest Rostova a Novočerkaska. Tento zločinec zavraždil v uplynulom storočí najmenej 53 ľudí, najmä mladých žien a maloletých detí.
Čikatilo, popravený v roku 1994, bol jedným z najhroznejších sériových vrahov. Prvú vraždu spáchal v roku 1978 v meste Šachty v Rostovskej oblasti, za ňu však odsúdili na smrť nevinného človeka, ktorý sa priznal po neľudskom mučení. Naposledy Čikatilo vraždil v novembri v okolí Novočerkaska v roku 1990.
Zatiaľ čo Čikatilove obete zomreli nezmyselnou smrťou, nová štúdia ukazuje, že určitý zmysel sa môže skrývať v časových intervaloch, ktoré uplynuli medzi vraždami.
Vedci totiž predpokladajú, že zločineckú aktivitu možno vysvetliť algoritmom, ktorý opisuje aktivitu skupiny mozgových buniek a ktorý sa veľmi blíži modelu opisujúcemu intervaly medzi epileptickými záchvatmi.
Diablove schody a prah smrti
Časový graf, ktorý zobrazuje vraždy Andreja Čikatila jednu za druhou, je značne nepravidelný. Ukazuje dlhé obdobia „nečinnosti“ a má aj krátke obdobia, keď vraždil rýchlo za sebou.
Najkratší interval medzi dvomi vraždami boli tri dni, najdlhší mal vyše dvoch rokov; bolo to v čase, keď už bola polícia po mnohých prechmatoch vrahovi konečne na stope a Čikatilo sa obával odhalenia (napríklad v roku 1986 nespáchal ani jednu vraždu).
Pretože graf možno s dávkou fantázie prirovnať k rôzne dlhým schodom, ktorých výška narastá od nuly po jednotku, matematici ho nazvali diablove schody.
„Rozloženie intervalov medzi vraždami - teda dĺžka jedného schodu - sa mení exponenciálne s koeficientom 1,4,“ vysvetlili autori. „Navrhli sme model, podľa ktorého sa sériový vrah dopúšťa zločinu vtedy, keď aktivita neurónov jeho mozgu prekročí kritický prah.“ Tento prah by sme mohli označiť aj ako prah smrti.
Choré neuróny?
V Čikatilovom mozgu hrala významnú úlohu skupina patologických neurónov. Tá ovplyvňovala jeho želanie uskutočniť ďalší zločin, podobne ako v mozgu epileptika skupina chorých mozgových buniek vyvoláva záchvat.
Aktivita tejto skupiny neurónov postupne narastala, a keď prekročila kritickú úroveň, vrah mal nástojčivé nutkanie vyhľadať novú obeť.
Po spáchaní zločinu, pri ktorom Čikatilo zohavoval telá obetí a dosahoval sexuálne uspokojenie, sa časť jeho mozgových buniek na nejaký čas „upokojila“. Lenže potom sa začalo všetko odznova.
Aspoň tak znie hypotéza vedcov, ktorí sa začali zaoberať možnosťami matematických modelov pri mapovaní sériových zločinov. Jednoduchý algoritmus, ktorý vypracovali, kopíruje nárast aktivity patologických nervových buniek v mozgu: krátke intervaly medzi vraždami sa vyskytujú častejšie než dlhé, podobne, ako to býva pri epileptických záchvatoch.
Simkin s Roychowdhurym uviedli, že predchádzajúce štúdie naznačujú spojenie medzi epilepsiou, kriminalitou a psychózou, takže logicky museli zobrať do úvahy možnosť, že epilepsiu a sériové vraždy môžu vyvolávať podobné mozgové procesy.
Vedci už predtým navrhli model založený na aktivite mozgových buniek, aby vysvetlili rôzne dlhé intervaly medzi epileptickými záchvatmi.
Ten istý model použili na vysvetlenie intervalov medzi vraždami. Predpokladajú, že spoločná aktivita veľkého množstva neurónov vyvoláva psychotické efekty, ktoré nielen vyvolávajú epileptické záchvaty, ale taktiež nútia sériových vrahov páchať zločiny.
Jeden „úspech“ privoláva ďalší
Pravdepodobnosť, že akýkoľvek neurón zvýši svoju aktivitu náhodne, je nízka. Jedna mozgová bunka sa však môže spojiť s tisíckami blízkych neurónov a spolu s nimi môže odovzdať svoju nadmernú aktivitu ďalej.
Takto nejako narastala aktivita veľkej skupiny neurónov aj v hlave Andreja Čikatila, ktorý pod jej vplyvom začal plánovať ďalšiu vraždu.
Uskutočnenie zločinu malo upokojujúci účinok. Aktivita neurónov sa napriek tomu znížila len po určitú hranicu a začala rýchlo narastať, takže súčasne narastala aj pravdepodobnosť ďalšieho zločinu.
Ako keby jedna „úspešná“ vražda privolávala ďalšiu, takže nahromadenie vrážd v určitom období vysoko prekročilo priemerný počet vrážd za celé obdobie. V Čikatilovom prípade pripadalo na rok priemerne päť vrážd.
Tento model vysvetľuje veľa, no vedcom je jasné, že práve v Čikatilovom prípade nie je presný. Najväčšia disproporcia spočíva v tom, že algoritmus predpokladá niekoľko vrážd, nasledujúcich v intervaloch jedného dňa, zatiaľ čo Čikatilo mal najkratší interval tri dni.
Model by sa mohol spresniť, keby dokázal zobrať do úvahy všetky úspešné, ale aj neúspešné pokusy o vraždu.
Zvláštny prípad
Pokiaľ ide o Čikatila, bol to veľmi zvláštny prípad. Na prvý pohľad žil usporiadaným rodinným životom, manželka tvrdila, že o jeho zločinoch ani len netušila. Dostal sa do podozrenia niekoľkokrát, no vždy akýmsi zázrakom unikol; jednak vďaka svojmu presvedčivému vystupovaniu, a tiež mu to umožnil amatérsky prístup polície.
Až po poslednej vražde mu policajt neuveril, že v lese zbieral huby, a aspoň ho legitimoval, aj keď ho napokon pustil. Keby ho bol na mieste prehľadal, zistil by, že v „hubárskej“ taške niesol odrezané časti tela svojej poslednej obete.
Ako môžu podobné výskumy prispieť k objasňovaniu zločinov tohto typu? Ťažko povedať.
V bývalom Sovietskom zväze napríklad pomohlo exaktnejšie rozpracovanie psychologického portrétu sériového vraha v 70. rokoch uplynulého storočia odhaliť páchateľa 36 vrážd žien, ktoré na trase Vitebsk - Polotsk zavraždil počas štrnástich rokov Gennadij Michasevič.
Takže dobrou správou vyplývajúcou z posledného výskumu je minimálne skutočnosť, že vedci sa učia s použitím presných metód mapovať aj také činy, ktoré sa na prvý pohľad vzpierajú akejkoľvek logike.
Hlavný zdroj: Physorg.com
