Mám malý ďalekohľad a pozerám sa na hviezdy, odpovedal raz hudobník Brian May na otázku, čo robí vo voľnom čase. May je jedným zo zakladateľov legendárnej skupiny Queen a držiteľom doktorátu z astrofyziky za prácu o medziplanetárnom prachu.
Jeho „pozeranie sa na hviezdy“ je vyjadrením dávnej ľudskej túžby oslobodiť sa od zemskej príťažlivosti a pozrieť sa za horizont každodennosti.
Ak to zoberieme nielen z romantického, ale aj z praktického hľadiska, táto túžba sa v odchádzajúcom roku naplnila. Platí to najmä vo výskume blízkeho okolia nášho kozmického domova, slnečnej sústavy.
Naozaj tam boli
Naším najbližším susedom je Mesiac. Odvtedy, čo tam prvý raz vkročila ľudská noha, začali sa šíriť aj čudesné historky, že Američania na Mesiaci nikdy neboli a všetko nakrútili v hollywoodskych ateliéroch. Takéto historky kolujú dodnes, dokonca existuje celé tajomné „hnutie“, ktoré ich vytrvalo rozširuje.
„Je neuveriteľné, že jeden z najväčších úspechov ľudstva možno ešte dnes spochybňovať takýmto nekultúrnym spôsobom,“ povedal český astrofyzik a popularizátor vedy Jiří Grygar v štedrovečernom rozhovore pre Český rozhlas Leonardo.
Ešteže na Mesiaci nie je atmosféra, takže každý odtlačok, nech už nohy, alebo stopa mesačného vozidla, zostáva v nezmenenej podobe.
Americkej sonde Lunar Reconnaissance Orbiter stálosť mesačného povrchu umožnila postupne zmapovať všetky miesta, ktoré navštívili americkí kozmonauti v rámci programu Apollo. Sonda, ktorá obieha okolo Mesiaca, má na palube zatiaľ najdokonalejšiu kameru a môže sa priblížiť k povrchu tak, aby zachytila aj doteraz neznáme detaily.
Snímky z kamery sondy, ktoré možno vidieť na internete, sú fascinujúce. Vidno tam napríklad spodné časti mesačných modulov, ktoré tam zostali ako dôkaz provizórnej štartovacej rampy, ale aj tmavšie miesta odhaleného mesačného povrchu, ktoré vytvoril vír vzduchu pri štarte.
Veľký plesk
Mesiac obieha okolo Zeme tak nemotorne, že nám stále ukazuje iba jednu stranu. Keď na ňu Galileo Galilei v roku 1609 zamieril ďalekohľad, uvidel moria a horstvá, čo v skutočnosti boli nespočetné väčšie aj menšie krátery. Privrátená strana ich obsahuje státisíce (najväčší Clavius má priemer 233 kilometrov a hĺbku 3600 metrov).
Od čias sovietskej sondy Luny 3, vďaka ktorej v roku 1959 astronómovia získali snímky odvrátenej strany Mesiaca, vieme, že tam je kráterov ešte oveľa viac; odvrátený povrch je oveľa členitejší, ako keby ho niekto k druhej časti doslova prilepil. Prečo odvrátená tvár Mesiaca vyzerá úplne inak ako tá, ktorú ukazuje nám?
Nová hypotéza zrodu Mesiaca túto záhadu vysvetľuje. Doterajšia teória hovorí, že v čase vzniku Zeme pred cca štyrmi miliardami rokov do nej narazila planéta veľkosti Marsu rýchlosťou asi 40-tisíc kilometrov za hodinu.
Následky zrážky boli dramatické. Zmenil sa sklon osi rotácie Zeme, povrch sa rozžeravil na desiatky tisíc stupňov Celzia a do okolitého priestoru uniklo obrovské množstvo materiálu. Z pozostatkov tejto kolízie postupne vznikol prstenec vyvrhnutého materiálu a z toho sa sformoval v relatívne krátkom čase aj náš Mesiac.
Nová teória (autormi sú Erik Asphaug a Martin Jutzi) zachováva existenciu dávneho Pramesiaca, no na základe počítačových modelov tvrdí, že pri zrážke Zeme s Pramesiacom nevznikol iba jeden Mesiac, ale hneď dva. Väčší, asi 600-kilometrový, mal 25-krát väčšiu hmotnosť než druhý.
Menší Mesiac obiehal v závese za prvým až dovtedy, než ich gravitácia donútila zraziť sa. Astronómovia túto udalosť označili ako Veľký plesk. Menšia z oboch prirodzených družíc Zeme pri tom narazila do väčšej rýchlosťou okolo 10-tisíc kilometrov za hodinu.
Horniny oboch telies sa však neroztavili, iba tie pochádzajúce z menšieho Mesiaca sa rozptýlili po povrchu väčšieho ako torta rozplesnutá po tvári filmového komika. Druhá polovica Mesiaca preto odvtedy zostala odlišná.
Nebezpečný zemiak
Planétka tvaru zemiaka Itokawa, vek ktorej vedci odhadli na osem miliónov rokov, sa preslávila v roku 2005, keď k nej priletela 530-kilogramová japonská sonda Hayabusa (Sokol).
Po mnohých technických problémoch nabrala materiál a v júni 2010 sa s ním vrátila na zem. Po pristátí návratového puzdra v Austrálii vedci začali analyzovať vzorky. Zistili, že sonda priviezla naozaj vzácny náklad - 1500 čiastočiek pochádzajúcich z Itokawy.
Z doteraz zanalyzovaného materiálu sa ukázalo, že sú tam minerály a horniny, ktoré poznáme aj na Zemi, napríklad olivín, bohatý na železo. Asteroid podobného typu ako Itokawa sa môže raz zraziť so Zemou, preto je kľúčové vedieť, z akého materiálu tieto nebezpečné telesá sú.
„Keď si uvedomíte, že doterajšie vedomosti o Itokawe máme iba z päťdesiatich zanalyzovaných čiastočiek, myslím, že o Itokawe ešte budeme počuť,“ predpovedal Grygar.
Astronómov zaujala aj planétka hlavného pásu Sheila 596, ktorú objavili už pomerne dávno. Je veľmi tmavá a odráža iba štyri percentá slnečného žiarenia. Keď sa dostala do hľadáčikov pozemských objektívov, vedci si všimli, že je akási rozmazaná, ako keby to bola kométa.
Keď sa na ňu zameral Hubblov kozmický ďalekohľad, ktorý má oveľa lepšie rozlíšenie ako pozemské ďalekohľady, ukázalo sa, že asteroid s priemerom 110 km sa dostal do kolízie: vrazilo do nej relatívne malé teliesko a vzniklo tak pol milióna ton prachu, ktorý utvoril „kometárny“ prachový chvost. Ten postupne zanikol.
Sonda Dawn (Svitanie) pri prelete od asteroidu Vesta (vľavo) k Ceresu v predstave umelca. ILUSTRÁCIA - NASA
Planétka Vesta
Inou zaujímavou planétkou je Vesta, ku ktorej v roku 2007 odletela americká sonda Dawn a teraz je jej obežnicou. Vesta má neuveriteľne veľký kráter – 460 kilometrov široký a trinásť kilometrov hlboký, takže má iba o niečo menší priemer než samotná planétka.
Zrážka s iným telesom pred takmer štyrmi miliardami rokov, pri ktorej kráter vznikol, musela byť katastrofická, no keďže Vesta je sčasti kovová, prežila.
Tento drvivý dopad vyvolal ďalšiu reakciu: „Keď dopadne na planétku veľké teleso vysokou rýchlosťou, vymrští veľa materiálu do kozmického priestoru. Časť úlomkov zostane na balistických krivkách, čiže dopadnú späť, ale časť ich získa únikovú rýchlosť, a tie lietajú naverímboha slnečnou sústavou; niektoré z nich dopadli aj na Zem,“ komentoval dávnu výbušnú udalosť Grygar.
Dawn bude pri Veste až do júla 2012. Potom jej iontový motor musí prekonať príťažlivosť Vesty a ak sa zložitý manéver podarí, sonda zamieri k najväčšej planétke slnečnej sústavy, ktorou je Ceres.
Ak prebehne všetko podľa predpokladov, na ceste sú nepochybne ďalšie veľké objavy.
