SME

František Simančík: Ferrari sme zachránili cez Vianoce

„Niekedy to vyzerá, že sa tu hráme,“ hovorí materiálový inžinier František Simančík. „Ale naše inovácie urobia z podniku, ktorý predával lacnú pracovnú silu, podnik, ktorý predáva rozum.“

Dr. Ing. František Simančík (1962) je riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV. Študoval na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave, dizertačnú prácu absolvoval na Technickej univerzite vo Viedni. Zaoberá sa vývojom nových materiálov pre ľahké konDr. Ing. František Simančík (1962) je riaditeľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV. Študoval na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave, dizertačnú prácu absolvoval na Technickej univerzite vo Viedni. Zaoberá sa vývojom nových materiálov pre ľahké kon (Zdroj: SME - Tomáš Prokopčák)

„Niekedy to vyzerá, že sa tu na Akadémii hráme,“ hovorí materiálový inžinier František Simančík. „Ale naše inovácie urobia z podniku, ktorý predával len lacnú pracovnú silu, podnik, ktorý predáva aj trochu rozumu,“ hovorí vedec, ktorého tím vyvinul z penového hliníka materiál, čo ochráni železničné vagóny pred poškodením.

Ako je možné, že vaša kilová kocka dokáže zastaviť 20-tonový železničný vozeň bez toho, aby sa zničil?

„Všetko je to o energiách. Tento blok nezachráni vagón pri akomkoľvek náraze. Zachráni ho len ak pri definovanej hmotnosti nepresiahne určitú kritickú rýchlosť. Funguje tak, že premieňa nárazovú energiu na svoju deformáciu.

V našom konkrétnom prípade dokáže zabrániť poškodeniu vagóna s hmotnosťou 50 ton pri náraze do prekážky rýchlosťou do desať kilometrov za hodinu. To je rýchlosť, ktorá sa často dosiahne pri posunovaní vagónov, či pri pohyboch v depe.“

Čo sa tam dialo?

„Štandardný nárazník takúto energiu utlmiť nedokázal a prípadný náraz preto zvyčajne končil poškodením podvozku vagóna. Vznikla pritom škoda v desiatkach tisícov eur. Aby k takýmto veľkým škodám nedochádzalo, uvažovalo sa o vložení vhodného dielca do nárazníka, ktorý sa pri daných podmienkach nárazu poškodí namiesto podvozku a potom sa jednoducho vymení. A nebude pritom stáť tisíce eur.“

Čo je na to potrebné?

„Potrebná je taká štruktúra ochranného prvku, ktorá umožní jeho stláčanie pri silách, ktoré ešte nestačia na poškodenie podvozku. Počas stláčania takéhoto prvku sila ostáva na približne rovnakej úrovni, pričom na jeho trvalú deformáciu sa postupne spotrebováva energia nárazu.

Ak je ochranný prvok dostatočne veľký, na jeho úplné stlačenie sa spotrebuje toľko energie, že zostávajúca už nie je schopná spôsobiť žiadne poškodenie vagóna a dá sa utlmiť štandardným nárazníkom. Ochranný prvok teda neabsorbuje všetku energiu nárazu, len tú jej časť, ktorá by už viedla k poškodeniu podvozku. Súčasne musí odolávať deformáciám pri menších nárazoch, aby ho nebolo potrebné často vymieňať. “

To sa dá ako?

„Naše riešenie ochrany spočíva vo využití hliníkovej peny, ktorá je tvorená množstvom vzduchových pórov v hliníkovej zliatine. Ich počet a veľkosť sa nastavia tak, aby stláčanie prebiehalo pri presne definovanej sile. Póry sa postupne stláčajú, až kým sa súčiastka úplne nezhutní.

Takto možno pomerne dobre nastaviť veľkosť absorbovanej energie pre požadované podmienky nárazu. Analógiou je skákanie kaskadéra do navŕšených kartónových škatúľ. Ich pevnosť je menšia ako pevnosť kaskadérových kostí, a preto sa pri náraze deformujú skôr.

Po stlačení prvej škatule sa postupne stláčajú ďalšie pri približne rovnakej sile, ktorá vždy musí byť menšia ako sila schopná zlomiť kaskadérovu nohu. Počas postupného stláčania škatúľ sa energia skoku neustále znižuje. Ak je škatúľ navŕšených dostatok, dokážu celú energiu skoku pohltiť a kaskadérovi sa nič nestane.

Čiže póry v hliníku fungujú ako tieto škatule?

„Presne tak. A keďže sú približne rovnaké, všetky sa stláčajú pri približne rovnakej sile. A tá je stále menšia ako sila potrebná na porušenie chráneného objektu. To sa dá využiť nielen na ochranu vlakov, ale aj povedzme automobilov, výťahových kabín, či drahých robotov.“

Pena z kovu

Hovoríte o pene. To však nie je pena, akú poznáme z piva, či špongia.

„Ide o tuhú penu, ako keby pena na pive zamrzla. Pritom aj špongia je v podstate tuhá pena – len materiál, z ktorého je vyrobená, je taký mäkký, že ho vieme stlačiť rukou. Hliníkovú penu rukou nestlačíte. Ale vagónom ju stlačiť vieme.“

Pena z hliníka?

„Materiál, z ktorého je vyhotovená, je hliník. Ten zabezpečuje, že sa stláča až pri pomerne veľkých silách. Ak má pritom dostatočný objem dokážeme ňou pri stláčaní absorbovať aj väčšie nárazové energie. Veľký objem je potrebný aj na to, aby vznikla dostatočná brzdná dráha a zabránilo sa tak prudkým spomaleniam, ktoré takisto môžu viesť k poškodeniu chráneného objektu zotrvačnými silami.“

Bežný človek si hliník predstavuje vo forme alobalu alebo plechu a nie peny. Ako sa robí táto pena?

„Ešte si môže predstaviť aj hliníkový profil v tvare rôznych tyčí alebo rúrok , pretože sa bežne používajú pri výrobe bicyklov, rebríkov, ozdobných líšt a podobne.

Hliníkovú penu možno vyrobiť viacerými spôsobmi. My ju vyrábame z hliníkového prášku, z ktorého najskôr vylisujeme vhodné profily. Aby sme v nich dokázali vyrobiť póry, musíme do prášku zamiešať čosi, čo ich vie vytvárať. Tu je dobrou analógiou pečenie chleba. Aj chlieb vo vnútri obsahuje póry podobné pórom v našom hliníku.

Vyrába sa z múky, ktorá v našom prípade predstavuje hliníkový prášok. Póry v chlebe vytvoríme pomocou kvasníc alebo kypriaceho prášku, ktoré pôsobením vody a tepla začnú vylučovať plyn. Naším kypriacim práškom sú práškové hydridy - zlúčeniny kovov s vodíkom, ktorý sa z nich začne vylučovať pri teplotách nad 400°C.

V obidvoch prípadoch musí byť kypriaci prášok najskôr plynotesne obalený, aby vznikajúci plyn neunikol voľne do okolia ale v obale vytvoril pór. Pri chlebe tvorí plynotesný obal cesto, v našom prípade hliníková zliatina. “

Ako?

„Na to aby sa práškový hydrid v hliníkovej matrici plynotesne uzavrel, musíme zmes práškov zlisovať do kompaktného dielu. Najjednoduchšie sa to robí práve pretlačením práškovej zmesi v lise do vhodného profilu, ktorý je v podstate nerozoznateľný od bežnej hliníkovej tyče, no vo vnútri má čiastočky „kypriaceho“ prášku.

Keď potom takýto profil ohrievame, z hydridu sa uvoľňuje vodík, ktorý po roztavení hliník nafúkne a vytvorí v ňom póry. Vodík dokáže nafúknuť tekutý hliník až na desaťnásobok pôvodného objemu. Potom stačí, aby sme ho nechali stuhnúť a máme hliníkovú penu.

Ak to všetko urobíme vo vhodnej forme máme tvarovú súčiastku z peny, vyrobenú podobne ako v prípade bábovky z kysnutého cesta. A podobne ako bábovka, aj naša penová súčiastka má na povrchu súvislú kôrku, a preto sa navonok veľmi neodlišuje od typického hliníkového odliatku. Póry sú schované vo vnútri.“

Komu prvému napadlo takto „upiecť“ hliník?

„Prvé zmienky o hliníkovej pene sú už z obdobia druhej svetovej vojny. Vznikla v podstate náhodou, keď vtedajší vedci zamiešali do roztaveného hliníka ortuť, aby zistili čo nastane.“

A čo sa stalo?

„Tekutá ortuť sa samozrejme okamžite premenila na paru, ktorá hliník nafúkla, pričom sa vytvorila pena. Tento značne riskantný spôsob tvorby hliníkovej peny tvorí vlastne aj podstatu prvého patentu na jej výrobu. Dnes by podobné kamikadze pokusy už nikto nerobil, no vtedy viedli k poznaniu, že hliníková pena je zaujímavý materiál.“

Prečo sú to kamikadze pokusy?

„Ortuť je jedovatá. Ukladá sa v ľudskom tele a zapríčiňuje rôzne zdravotné ťažkosti. Dnes sa už nepoužívajú ani ortuťové teplomery, pretože pri náhodnom rozbití sa ortuť rýchlo vyparí aj pri izbovej teplote. Človek môže tieto pary ľahko vdýchnuť a spôsobiť si tak veľké problémy.“

Niekto teda náhodou objavil hliníkovú penu. Kedy sme zistili, že je vlastne na čosi dobrá a ako pokračoval jej vývoj?

„Výhody sa ukázali prakticky okamžite. Pena bola pomerne tuhá, vôbec sa nedeformovala pri menších zaťaženiach a bola pritom extréme ľahká - až tak, že plávala na vode. Sľubovala veľký potenciál pri odľahčovaní konštrukcií. Okrem toho ponúkala už spomínané výhody pri tlmení nárazu. Odborné články už v 50-tych rokoch hovorili o revolučnom materiáli.

Vývoj preto rýchlo pokračoval. Najskôr bola nebezpečná ortuť nahradená bezpečnými zlúčeninami, ktoré vyvíjajú plyn. Použili sa hydridy, ktoré my využívame dodnes. Výroba peny v taviacom tégliku bola tiež nepraktická, pena nemala dobrý tvar a súčiastky sa z nej museli vyrezávať.

Chýbala na nich potom povrchová kôra, čo významne znižovalo ich aplikovateľnosť. Preto vedci vymysleli, že sa „kypriaci“ prášok nebude dávať do tekutého hliníka, ale do hliníkového prášku a tento spôsob v roku 1963 aj patentovali.“

A?

„To je patent, ktorý v podstate aj my dodnes používame. Takže všetko podstatné bolo vlastne vymyslené už pred polstoročím.“

Zabudnutá technológia

Ale v 60. rokoch sa na túto technológiu akoby zabudlo.

„Presne tak. Vtedy vedci ukázali možnosti výroby jednoduchých penových profilov z vylisovaných práškových polotovarov, pričom pena vždy kopírovala tvar polotvaru. Dala sa napríklad vyrobiť penová tyč jednoduchého prierezu, ktorá však nenašla veľké praktické využitie. Chýbala tvarová flexibilita a schopnosť riadiť pórovitosť. Vysoké boli aj výrobné náklady. Pomaličky sa preto na tento materiál naozaj úplne zabudlo.“

Lenže?

„Koncom osemdesiatych rokov kolegovia z Brém túto technológiu reinkarnovali. Použili trochu modifikovaný postup a verili, že z hliníkovej peny dokážu vyrobiť tvarové súčiastky. Prvé ukážky spôsobili obrovský záujem priemyslu a nastal skutočný boom kovových pien.

Ako sa k penovému hliníku dostali slovenskí vedci?

Presne v tomto období sme boli oslovení rakúskym výrobcom hliníkových práškov, ktorý v hliníkovej pene videl obrovský potenciál pre zvýšenie odbytu svojich práškov. Pena totiž otvorila úplne nové trhy – hliníkový prášok bol prostredníctvom nej potrebný v aplikáciách, kde sa predtým prakticky nedal použiť. Našou úlohou teda bolo vyvinutie efektívneho spôsobu výroby tvarových penových súčiastok z hliníkových práškov.

To bol začiatok. Veľmi rýchlo sme zistili, že spôsob patentovaný v Brémach nie je pre sériovú výrobu veľmi praktický. Súčasne sa naopak ukázalo, že výhodne možno použiť práve pôvodný postup z roku 1963.“

A váš prínos bol v čom?

„Vyvinuli sme spôsob výroby tvarových súčiastok z polotovarov vylisovaných v tvare dlhých profilov zo zmesi hliníkového prášku a titánového hydridu. Ukázali sme, že z polotovaru jednoduchého kruhového alebo štvorcového prierezu, ktorý sa dá pomerne lacno vyrobiť v kilometrových dĺžkach, možno zhotoviť súčiastku z hliníkovej peny prakticky ľubovoľného tvaru a veľkosti.

Dá sa pritom výhodne riadiť jej pórovitosť, a tak na mieru ušiť aj jej vlastnosti. Súčiastka má vždy súvislú povrchovú vrstvu a dobré rozmerové tolerancie.

Prvý raz sme ukázali, že kompaktnú súčiastku možno vyrobiť z viacerých kusov polotovarov, ktoré sa „zrastú“ v procese penenia. V tom období nikto neveril, že je to možné. Podobne to bolo aj s unikátnou technológiou tvarovania tekutej peny do zložitých tvarov, na ktorú vlastníme niekoľko dodnes platných patentov.

V podstate je však naším hlavným prínosom to, že sme prišli na spôsob, ktorým sa dá relatívne rýchlo, lacno a vo veľkom vyrábať akákoľvek penová súčiastka. Výsledkom bolo, že prvé aplikácie, ktoré sa dostali do sériovej veľkovýroby, boli práve tie, ktoré sme vyvinuli my.“

Napríklad?

„Prvá aplikácia v automobilovom priemysle, prvá sériová vo vlakoch a teraz budú veľkým hitom radiátory na stropné chladenie a ohrievanie. Ak sa to vydarí, bude to skutočne revolúcia – pretože nepôjde o tony, ale o tisícky ton tohto materiálu.“

piano-veda.jpg

Kúsok do kabrioletu od Ferrari

Ako ste sa dostali k spolupráci s automobilkami?

„Automobilky neustále hľadajú riešenia na odľahčovanie karosérie. Vývoj však zväčša nerobia priamo s výskumnými ústavmi, či univerzitami, pretože potrebujú mať záruku, že v prípade úspechu niekto zabezpečí aj sériovú výrobu, inak sa peniaze investované do vývoja stratia. Veľké automobilky preto vývoj robia prakticky vždy v spolupráci so svojimi subdodávateľmi, ktorí garantujú, výrobu výsledného produktu.

Našimi najlepšími partnermi pre výskum a vývoj v oblasti automobilového priemyslu sú preto práve subdodávatelia. V istých prípadoch môžeme byť výrobcom aj my sami, ale určite nie pre potreby automobiliek.

Prečo?

„Lebo nik nepredpokladá, že výskumný ústav bude schopný logisticky zabezpečiť výrobu veľkých sérií. My sme vedci, nie výrobná fabrika. Malé série súčiastok síce vyrábame, aj ich predávame, no pre nás je to zaujímavé len vtedy, keď ide o unikátne výrobky s vysokou pridanou hodnotou a samozrejme aj s adekvátnym ziskom.

Marža pri výrobe automobilových súčiastok je minimálna. Dodávatelia často plačú, že im predajná cena sotva pokrýva výrobné náklady. To je pre nás absolútne neprijateľná stratégia, a preto nám lepšie na finálneho výrobcu automobilov vyhovuje sprostredkovaný kontakt.“

Ako to bolo s Ferrari?

„Ako som už spomenul, robili sme pre firmu, ktorá vyrába hliníkové prášky. Uzavreli sme s nimi dlhodobý kontrakt s celkom zaujímavými podmienkami v prípade praktickej aplikácie výsledkov výskumu, takže sme boli motivovaní dostať nejaké veci do výroby.

Firma patrila do globálneho konzorcia, ktoré bolo prirodzeným partnerom pre automobilky. Po prvých úspešných prototypových súčiastkach z hliníkovej peny ju oslovili z Ferrari a tak vznikol prvý kontakt na nás.

Čo chceli?

„Potrebovali vyriešiť problém s tuhosťou prahu, ktorý bol vyrobený z hliníkového profilu. Od výstuže súčasne očakávali určité benefity pri ochrane v prípade bočného nárazu. A okrem iných alternatív ich napadla aj hliníková pena.

Zaujímavé bolo, že použitie hliníkovej peny sa ukázalo ako optimálne riešenie problému nielen z hľadiska mechanických vlastnostní, ale aj ceny, hoci v tom období bola pena považovaná za pomerne drahý materiál. Táto prvá aplikácia v sériovej výrobe automobilov však mala celkom kuriózny začiatok. “

Prečo?

„Taliani nás oslovili tesne pred Vianocami, tuším 22. decembra s tým, že prototyp na testovanie musí byť hotový v druhom januárovom týždni, kedy boli naplánované „crash“ testy s alternatívnymi riešeniami. Potrebovali šesť kusov. Museli sme robiť celé sviatky, aby sme stihli pripraviť vhodnú formu a vypeniť na tie časy pomerne komplikované a veľké penové prototypy – pričom oni mali zatiaľ prázdniny.

Všetko sme však stihli a skúšky dopadli našťastie dobre. Náš rakúsky partner získal od februára kontrakt a prostredníctvom neho sme pre Ferrari začali prvé kusy vyrábať sami, keďže išlo o malé série. Vyrábalo sa tuším osem áut za deň a do každého išli po dva takéto kusy.“

Teda tých pár šťastlivcov, ktorí si kúpia auto od Ferrari, majú v karosérii čosi od slovenských vedcov?

„Pravdepodobne áno. Ale pena nie je v každom type, iba v jednom modeli kabrioletu. Hoci išlo o nápravu nedostatočne tuhého nosníka, toto isté riešenie s penovou výstužou sa automaticky použilo aj v nasledujúcom modeli, pretože sa zrejme dobre osvedčilo. Pena sa tam dodávala vyše osem rokov.“

To ste všetko robili tu?

„Na začiatku áno, ale to boli len prvé menšie série. Neskôr nás partner požiadal, aby sme sa pokúsili vyrobiť na penenie nejaké, aspoň poloautomatické zariadenie. Takže sme zobrali aj túto úlohu a zhotovili prvú mašinu na výrobu penových súčiastok.“

Vy ste vyrobili vlastný stroj?

„Áno. Väčšinou to tak teraz robíme pri vývoji každého nového materiálu. My materiály takmer vždy vyvíjame cielene na určitú aplikáciu a na výrobu súčiastky preto zhotovujeme aspoň pilotné zariadenie.

Keď série nie sú veľké, tak je pilotné zariadenie súčasne aj produkčným – ako v tomto prípade. To bol vlastne náš ďalší príjem. Zariadenie sme vyrobili a predali. Ďalšiu výrobu potom na ňom už zabezpečoval náš partner.“

Urobte zázrak

Čiže ono to funguje nejako takto: ktosi predpovie vlastnosti nového materiálu, vy si vyrobíte stroj, zhotovíte v ňom nový materiál, a potom zistíte, aké má vlastnosti naozaj?

„Takto by to teoreticky mohlo fungovať. Ale my nezačíname na zelenej lúke. Máme tu rôzne stroje a technológie, a väčšinou sa k návrhu nového materiálu dostaneme pri práci s nimi, keď na existujúcom materiáli potrebujeme určitú vlastnosť vylepšiť.

Ak je na to potrebné meniť technológiu mierne upravíme existujúce zariadenie a takto to funguje stále dookola. Aj úplne nové riešenia vznikajú cestou malých inovácií a adaptácií.

To znie veľmi jednoducho.

„Ono to niekedy vyzerá, že sa tu na Akadémii hráme. Ale inovácie, ktoré vzniknú z tohto „hrania“ môžu z podniku, ktorý doteraz predával najmä lacnú pracovnú silu, urobiť vývojovo-výrobný podnik, ktorý do svojich výrobkov už dokáže zahrnúť aj trochu rozumu a profitovať z jeho ceny bez dodatočných výrobných nákladov.

A toto je náš cieľ. Len to niekedy nie je vidieť.“

Prečo?

„Pretože efekt sa nie vždy priamo odzrkadlí v cene výrobku, ale napríklad v tom, že sa výrobca s inovovaným výrobkom stane konkurencieschopným na trhu. To sa následne prejaví v zachránených pracovných miestach a v daniach či odvodoch, ktoré začne platiť. Nedá sa ľahko vyčísliť, koľko z toho je naša zásluha a koľko už nie. Vieme však povedať, že bez nás by to jednoducho nebolo.“

Stáva sa teda často, že príde niekto z biznisu a povie: potrebujeme urobiť zázrak?

„Nestávalo sa to. Zvyčajne sú ľudia z priemyslu veľkí realisti a pragmatici. Skôr čakajú drobné zlepšenia, inovácie miernejšieho stupňa. U niektorých partnerov sa nám však pritom podarilo navrhnúť vyslovene novú technológiu, ktorá úplne mení produktové portfólio smerom k výrobkom s vysokou pridanou hodnotou.

Takáto výroba na druhej strane vyžaduje určité nové znalosti a kompetencie, ktoré sa paralelne vo firme vytvoria. A potom môžeme s uspokojením pozorovať, ako sa nám pred očami vyslovene výrobný podnik mení na inovatívnu spoločnosť, ktorá vyrába veci, čo nevie vyrobiť nikto na svete. A jej materská zahraničná firma, ktorá ju kedysi ťahala z biedy, tam teraz pravidelne chodí po radu, keď je potrebné spraviť niečo netradičné.

Keď to vidia firmy v jej okolí, začínajú mať aj oni záujem o takúto premenu. Takže dnes sa nám už naozaj stane, že prídu a povedia: „Aj my chceme.“

Hovoríte o inováciách. Aká je teda budúcnosť materiálov?

„Dominancia ocele a „čistých“ kovových zliatin z 19. storočia v konštrukciách sa bude postupne oslabovať. Budúcnosť je v heterogénnych materiáloch s komplexnou vnútornou štruktúrou alebo kompozitoch.

Takže budúcnosť je v „pomiešaných“ materiáloch?

„Určite. Budú sa kombinovať dobré vlastnosti jednotlivých typov: ťažné kovy a plasty sa budú kombinovať s tuhou a pevnou keramikou, budú sa viac vyrábať nové komplexné zliatiny, aby sa optimálne dosiahli požadované vlastnosti. Ukázali sme, že vhodnou prísadou môže byť aj obyčajný vzduch.

Budú sa používať nové hybridné štruktúry, kovy sa vhodne spoja s plastmi, vytvoria sa rôzne vrstevné materiály a sendviče. Možno pozorovať aj určitú renesanciu dreva v konštrukciách, ale znovu nejde o „obyčajné opracované drevo“, ale drevo špeciálne upravené zmiešané s polymérmi, naimpregnované resp. olaminované.

Čoraz viac sa budú používať materiály šité na mieru aplikácie, s vlastnosťami odlišnými v rôznych smeroch, aby sa čo najlepšie využil materiál s ohľadom na smer zaťažovania a minimalizovala výsledná hmotnosť súčiastky.

Toto je budúcnosť materiálov. Ale stále treba mať na zreteli povedať, že to nebude o rok, o dva.“

Prečo?

„Kovy si svoju dominanciu v konštrukciách ešte dosť dlho zachovajú, pretože stále ponúkajú vlastnosti, ktoré sa u plastov bez plniva dosiahnuť nedajú – najmä vysokú tuhosť štruktúr, nehorľavosť alebo recyklovateľnosť. Oproti keramike zas ponúkajú nižšie výrobné náklady a lepšiu spoľahlivosť, najmä pri zaťažovaní ťahom. Na druhej strane ľahšie korodujú a majú vyššiu objemovú hmotnosť.

Už aj z tohto vymenovania výhod a nevýhod jednotlivých materiálových skupín vyplýva, že najvhodnejšou alternatívou je ich kombinácia a preto týmto smerom ide aj náš výskum.“

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


Neprehliadnite tiež

Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Ilustračná fotografia.

Vaše telo sa ochladzuje, nie zohrieva - a vy to necítite.


a 1 ďalší
Ilustračné foto.

Nález baktérie vedci označili za mimoriadne vzácny objav.


TASR

Týždenný podcast o novinkách z vedy.


a 3 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu