Ace Combat: Assault Horizon - výbuchy v oblakoch

Nerátajúc Sturmovika, sa o čosi snažil UbiSoft, avšak HAWX a pokračovanie HAWX 2 teda veľa vody nenamútilo. Technologicky vyspelým hrám (používaným často v rôznych benchmarkoch) jednoducho chýbala potrebná hrateľnosť, zábava prameniaca z leteckých súbojov. Uznávame, že séria Ace Combat od Namco Bandai je orientovaná výhradne na herné konzoly, no práve ona ukázala, ako správne skĺbiť dohromady zábavu a letecké hry. Isteže, ide skôr o arkády, simulátorové prvky sú odkopnuté do pozadia, no komu to vadí, keď sa každý baví?

Ace Combat: Assault Horizon nás nevhodí do náručia konfliktu vo vymyslenej krajne, avšak je v podstate jedno, kde sa boj odohráva. Všetko je založené na patriotizme, teroristoch, nejakej tej fakt škaredej zbrani hromadného ničenia, zrade a veď to celé poznáte. To, že sa o zápletku postaral spisovateľ Jim DeFelice (autor vojnových kníh Leopards Kill, spoluautor Rogue Warrior - aj nie príliš podarená hra - a Red Dragon Rising, dopisovateľ New York Times) v našom prípade znamená jediné: celé to pripomína béčkový akčný film z doby, kedy bol Dolph Lundgren hviezda, pri ktorom je aj Top Gun vrcholným dielom pre náročného diváka. No čo očakávate od hry, kde je hlavným hrdinom ruský plukovník s priezviskom Markov a prezývkou Shark? Asi tak. Hlavný hrdina má tiež meno, ale nejako nám to vypadlo z hlavy. Nie, že by to bolo podstatné. Dôležité je brnkanie na patetickú strunu záchrany sveta, hrdinov z oblohy a podobné príjemné veci, pri ktorom si hmkame Highway to the Danger Zone . Vďaka tomu nás prefúkne nad horúcou Afrikou, pozrieme sa do Dubaja, konflikt sa prenesie aj nad Paríž, do Washingtonu, Moskvy alebo Miami - to aby bolo jasné, že svet je v ohrození a bomba môže spadnúť aj do vášho lona pri večernom sledovaní tak trochu mentálne slabšie vybavených farmárov a ich životných lások.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Na výber dostaneme samozrejme dostatok strojov a bežný človek si len zahvízda, že aká pekná stíhačka a ľaľa, druhá pekná a tretia ešte krajšia. Chvalabohu militaristickým analfabetom všetko poľahky vysvetlia graficky zobrazené vlastnosti (rýchlosť, mobilita, stabilita, útočná sila a obrana). Po prvýkrát však presunieme z kokpitu nebeského orla i do menej lukratívnej a, čo si budeme klamať, menej zábavnej helikoptéry či AC-130. Helikoptéru poznáte, to je tá vec, ktorá pravidelne lieta v Tatrách a zachraňuje českých turistov - tu je však ovešaná bohatou výzbrojou, ono toho AH-64D Apache Longbow unesie požehnane. A to AC nie je low verzia AC/DC, lež také obrovské lietadlo známe i z Call of Duty. Pozeráte na zem a posielate teroristom projektily o ráži niekoľkých desiatok mm. Malé teroristické deti tak zhliadajú k oblohe a želajú si niečo pekné, pretože padá hviezda. Chyba obrovská, keby viac školské lavice dreli, isto by vedeli, že 120 mm patróna letiaca do náručia vám žiarivý úsmev určite nevykúzli. Obe tieto vsuvky sú zábavné pár minút. Ide o klasické strieľačky, ktorú sú buď devalvované tým, že neovládate pohyb lietadla (AC-130) alebo je to proste chaos, kde strieľate po všetkom možnom a tá helikopotvora vám vo výhľade stále zavadzia.

Samotných stíhačiek je tu za dve hrste, dokonca nám je umožnené zvoliť si i výbavu, ale nemusíte tajne dúfať v čo i len mierny náznak reality. Assault Horizon totiž akoby bolo nejakým ľavobočkom série Call of Duty. Všetko to okolo vás búcha ako o dušu, unesiete stovky rakiet a keď máte dobrý deň a presnú mušku, zostrelíte desiatky strojov, akoby boli z papieru a stáli dve Eurá. Nevadí, je to arkáda, len si to musíme pre istotu vyjasniť. Zbesilé tempo je tentoraz možno až príliš rýchle a pritiahnuté za vlasy, dokonca bola implementovaná funkcia postupnej regenerácie zdravia, ktorú poznáme z... dobre, áno, aj Call of Duty. Naskriptované scény na vás púšťajú jednu vlnu nepriateľov za druhou. Vaši wingmani sú tupé hovädá, všetkým sa musíte prestrieľať sami. Značne to irituje pri “komplikovanejších” úlohách, kedy musíte napríklad nielen likvidovať nepriateľské Mig-29, ale napríklad bombardéry blížiace sa k Dubaju. Humanitárnu pomoc zhadzovať nebudú, aby bolo jasné. Výsledok? Skapete mnohokrát, pretože tým vašim tajtrlíkom neviete dať príkaz, nech strieľajú po dobiedzajúcich stíhačkách, zatiaľ čo vy pošlete tie tri ozruty k zemi. Nie, všetko musíte oddrieť vy a jedine vy a nik vás za to ani poriadne nepochváli. Ako slovenskí lekári. Je to hlúpe, frustrujúce a zábavné teda rozhodne nie.

Misie, v ktorých sa teda bavíte plieskaním mucholapkou (kódové označenie pre posielanie jedného nepriateľa za druhým k podrobnému prieskumu zloženia pôdy v danej krajine) sú duchaplne striedané momentmi, v ktorých budete prskať, pretože je tempo príliš zbesilé na udržanie zábavy. Ani sedieť za rotačným guľometov vo vrtuľníku vás baviť dlho nebude. Všetko napokon vždy zvládnate, avšak tak zbytočné uťahovanie opaskov hrateľnosti nemá zmysel. Aby bola arkádová hra ešte besnejšia, je často nutným a jediným riešením situácie využitie tzv. dog fight mode. V minulých dieloch bolo nutné protivníka zamerať - to bolo najnáročnejšie a i zábavné. Tentoraz je všetko v rukách techniky, zvolíte si cieľ, po priblížení na dostatočnú vzdialenosť po nepriateľovi máte možnosť vypáliť navádzané rakety, avšak tie účinné byť nemusia: nepriateľ použije svetlice alebo sa im vyhne. A práve vtedy je nutné aktivovať DFM. K svojmu protivníkovi sa musíte dostať čo najbližšie a stlačením LB + RB (v PS3 verzii L2 + R2) sa dostanete do akéhosi tunelu, v ktorom neovládate let stíhačky, ale len kurzor na obrazovke. Snažíte sa ho mať čo najdlhšie na súperovej stíhačke, aby ste mohli vypáliť rakety, ktoré následne vždy zasiahnu cieľ, no môžete sa so svojou korisťou pohrať i s guľometom. Z tejto pasce vie protivník uniknúť, musíte teda korigovať rýchlosť.

Podobne funguje obranný DFM, kedy sa naopak vám zavesí niekto za chvosť a musíte sa ho striasť. Je nutné zosúladiť svoju rýchlosť s vaším sokom (graficky znázornené) a už len vo vhodný okamih stlačiť čarovnú kombináciu DFM a pilot predvedie loping alebo inú beťársku vec, z ktorej by ste v skutočnosti zo seba dostali i zajtrajší obed a ocitnete sa za zadkom dobiedzajúceho pilota vy. Z lovca sa stala obeť. V praxi to vyzerá tak, že ak je na oblohe riadna trma-vrma, za 10 sekúnd zostrelíte 3-4 sekundy. Dôležité je, že to predsa všetko vybuchuje a hodíte za hlavu i to, že je to ako jazda na horskej dráhe, kde len kurzorom niekam ukazujete a strieľate. Má to svoje čaro, je to znovu poriadne akčný hodokvas, len príliš explozívny a snaha priblížiť sa k vojnovým FPSkám predávaným po miliónoch má za následok odklon od pôvodnej myšlienky ovládania lietajúcej beštie.

Najprehľadnejším je totiž pohľad prepnutý len na HUD. Ostatné kamery sú možno atraktívne, no nie príliš výhodné. Spoza stíhačky môžete obdivovať krajinu i ladné krivky svojho stroja, no neprehľadnosti sa nezbavíte, hlavne pri ovládaní helikoptéry, ktorá zakrýva väčšinu dôležitéh priestoru. Kamera umiestnená do kokpitu je síce fajn, avšak minimálny výhľad a nevyužitý priestor s minimálne detailnými prístrojmi je skôr len do počtu. Takže si po chvíli začnete pripadať ako vojak z Call of Duty s tryskovým motorom medzi nohami. Skutočne by nám nevadil arkádový model, avšak prítomnosť veľkého počtu cieľov bez štipky času na oddych, má za následok len bezhlavé strieľanie po všetkom možnom.

Technické spracovanie je nadpriemerné: z obrázkov vidíte sami, že pozerať sa je na čo, výbuchy sú krásne, všetko lietajúce ešte viac, krajine okolo vás nechýba prevýšenie a množstvo objektov, pomerne precízne upravený povrch. A aby to malo šmrnc, zo zostreleného nepriateľa vám kameru ostrieka letecký benzín. Vidíte čierne čmuhy a od radosti sa môžete začať oblizovať. Ruch okolo vás má dostatočné grády, je doplnený o rev wingmanov. Za hudbu dvíhame palec smerom nahor. Orchestrálne skladby totiž v žiadnom prípade neustupujú do pozadia, ale vás neustále dopujú adrenalínom, posúvajú dopredu a v zlomových momentoch dokážu vyhrotenú situáciu spraviť ešte napínavejšou. Nechýba multiplayer, je to riadna mela, nič pre serióznych pilotov, dokonca sa niekedy radšej vykašlete na streľbu a do súpera to proste napálite. Splnené misie je možné zahrať si i samostatne, nechýba ani podpora kooperatívneho multiplayeru. Čo viac si priať?

Ace Combat: Assault Horizon v podstate nie je zlým pokračovaním, no z každej sekundy hrania máte pocit, že to vývojári tentoraz preháňajú a chcú z titulu spraviť lietajúce Call of Duty. V podstate nie zlá myšlienka, no trpí tým samotné lietanie. Kampaň vám pre mnohonásobné opakovanie niektorých segmentov misie (celkovo ich tu je 16) zaberie takých 8 hodín, avšak nestačí to. Keď už akčných leteckých hier nie je mnoho, chceme, aby sa od tých akčných pobehujúcich sem a tam s výbuchmi vpred, vzadu i po stranách, nejakým spôsobom odlišovali. Je to subjektívny pocit, avšak tu trpí Assault Horizon najviac. Pekne to búcha, ale niekedy akoby sme zabudli, že sedíme vo (virtuálnej) stíhačke.