Starneme. Isteže, tridsiatka na krku, hypotéka cerí svoje ostré zúbky, ale my si to vezmeme z trochu príjemnejšej stránky a pozrieme sa na sériu Need for Speed. Prvý diel a Level Majstrov (tajomná skratka VTV napovie), druhý diel a rýchle športiaky na krásnych tratiach (okolo vodopádu nám vždy odkvapla slinka), tretí a policajti, štvrtý a Porsche... no jednoducho sa radšej zastavíme. Niekedy - a to niekedy je už 16 rokov dozadu, nerátajúc prvú verziu pre konzolu 3DO, ktorá má ešte o rôčik viac - nám ku šťastiu stačilo niekoľko aut, zopár tratí a more času. Dnes? Chceme kariéru, prepracovaný multiplayer so sociálnymi funkciami, rôznorodé módy, buď nech sa autá poriadne roztrieskajú alebo nech tam je fyzika ako hrom. A musí to dobre vyzerať. A v soundtracku nech nájdeme My Favourite Game. Minimálne. Lebo inak bude zle a hra je zlá a vlastne zbytočná.
Aby sme teda kopli a poriadne, na normálnu obtiažnosť sme “príbeh” - alebo ak chcete singleplayer - Need for Speed: The Run dokončili za 2:17:19. Slovami: dve hodiny, sedemnásť minút a devätnásť sekúnd. Čistý herný čas ukazuje prostredník i Call of Duty, a to už je čo povedať. V konečnom dôsledku sa síce cez singleplayer The Run prehryziete za približne trojnásobok herného času, avšak opakovanie jednotlivých tratí vám po niekoľkých pokusoch tak zábavné nepríde. Ak sa však na The Run pozrieme čisto pragmaticky, máme tu vyše 300 km tratí zasadených do rozmanitého prostredia, lákavé vozidlá a... no dobre, to more času už ani nie. Jednoducho základný kameň je rovnaký už roky. Dokonca spojený príbehom, hoc ten je tak trochu hlúpučký, taká “bayovina”, ale nejako to predsa pospájať museli, lebo by sme zas nadávali, že sa tu jazdí len výberom tratí z menu a enter.
Je tu hlavný hrdina namočený v nepekne zapáchajúcej žumpe: po krku mu ide mafia, a tak nejako má hlboko do vrecka. Takže náš beťár kývne na ponuku slečny ako z katalógu a zúčastní sa nelegálnych pretekov zo San Francisca do New Yorku. Nie, 50-ku v meste dodržiavať nebudete, respektíve ak chcete vyhrať, dupnete na plynový pedál. Predbiehanie cez plnú čiaru či jazda v protismere po diaľnici je nutnosťou. Aspoň nám tak vývojári z EA Black Box mohli naservírovať všetky možné prostredia: centrá miest ako u Undegroundu, diaľničné obchvaty ako v Most Wanted, púštne, horské, zasnežené, veterné, zaviate jesenným lístim - jednoducho a proste, more miest, kde vám pod virtuálnou kapotou pradú stovky koní. To, že je to občas spojené stupídnou QTE (quick time event - stlač medzerník, stlač enter a pod.) sekvenciou prežijeme, v podstate ide o video ako vystrihnuté z hollywoodskeho filmu, no ak to nestihnete (limit je nastavený tak akurát), skončí sa to celé zle a musíte ísť znovu. Nie je to vyslovene peklo, čaká vás to len párkrát, ale nemáte z toho ten správny pocit ako napríklad pri Heavy Rain či Fahrenheitovi.
To dôležité sa samozrejme odohráva na trati. Arkádová hrateľnosť vôbec nevadí, tých krásnych tátošov budete roztrieskavať neradi cez zatvorené oči, ale o to predsa ide. O ukojenie potreby rýchlosti. Presne s tým prichádza aj Need for Speed: The Run a na rozdiel napríklad od takého (podľa nás) nepodareného Undercover dokáže navodiť ten správny feeling vysokooktánového orgazmu. Trate sú logicky vytvorené ako z bodu A do bodu B, žiadne okruhy tu nenájdete a vašou úlohou je buď do určitého časového limitu niekam prísť alebo predbehnúť istý počet pretekárov či inak sa naháňať. Nič originálne, postupne unavujúce, no práve vďaka atmosfére rýchlej a adrenalínovej jazdy to veľmi nevnímate. Nevadí vám ani to, že vozidlo vymeníte nutne len niekoľkokrát a nemusíte stále prezúvať gumy (možné to je prejazdom cez benzínovú pumpu, pričom rozdiely medzi nimi sú v maximálne dosiahnuteľnej rýchlosti, akcelerácii a ovládateľnosti). Od M3-ového bavoráčika sa dostanete ku GT-čkovemu Nissanu, ani to Porsche nebolo zlou voľbou, ale Pagani je Pagani. Vyskúšate si šľachtu medzi vozidlami, takže presne tak, ako to poznáme z čias prvých dielov, ku ktorým sa vrátil aj minuloročný Hot Pursuit. Ak zdarne dokončíte kampaň, môžete si prechádzať jednotlivé trate (tu nazvané výzvy) a šantiť len tak pre svoje potešenie. Nájdeme tu i multiplayer, Autolog už poznáme z predošlých dielov, takže sa handrkujeme o najlepší čas s priateľmi.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Technické spracovanie je podarené. Možno viac než podarené, pretože práve preň a celkový wow efekt z hry sme zvolili i podtitul v nadpise. Engine hry je totožný s tým, ktorý využíva aj Battlefield 3 - a ono to je vidieť. Frostbite engine druhej generácie je momentálne zrejme najlepším nájstrojom, s ktorým sa dajú vykúzliť nádherné scenérie. Fyzikálny engine dovoľuje rozbiť mnoho prekážok. Nie však všetky, niekedy dochádza k pochybným zdemolovovaním vozidla. Ešte sa chvíľu kochajte tou nádherou, pretože skutočne stojí za to, no príde riadna rana päsťou do brucha. Všetko je to krásne, modely vozidiel sú úchvatné, vizuálne poškodenie dostačujúce na arkádu, prostredie úžasné a... a ak vyjdete niekoľko metrov mimo trať, blik-blik, loading a bac-bac na zadok. To totiž nesmiete, penalizácia vás neminie a môžete si už len spytovať svedomie. Je to ohavne frustrujúce, pretože niekedy sa vám podarí vyjsť si na prechádzku mimo trať, rýchlo sa ponáhľate späť na asfalt, kde to predsa len akceleruje lepšie, ale už je neskoro. Iritujúcim dojmom pôsobia napríklad drevené stodoly, cez ktoré vedú napríklad skratky, pretože sa musíte trafiť presne do spráchnivených vrát, inak narazíte ako do betónového panelu, hoci tá chajda ledva stojí.
Ozvučenie je neskutočnou lahôdkou, dokonca by sme ho nazvali vzhľadom na herný žáner za dokonalosť, pretože to všetko tak krásne hučí, gumy pískajú, autá trúbia, pri nárazoch je to ohromujúce, vo vysokých rýchlostiach cítite odpor vzduchu a podobne. Je to niečo krásne počúvateľné. Dabing nijako nevyniká. Hudba je možno nenápadná, no ak sa ozve, dokážu správne skladby navodiť vynikajúcu atmosféru, pretože sa hodia presne na danú trať. Taktiež ku koncu každého preteku alebo pri vypršaní časového limitu sa začne znieť hollywoodsky napínavá slučka, stále hlasnejšie a rýchlejšie, takže adrenalín je dvíhaný smerom nahor správnym spôsobom. Vskutku krásne, privítali by sme však omnoho väčšiu zásobu skladieb.
Ostatní jazdci sa správajú adekvátne arkádovému pretekaniu. Nie sú príliš inteligentní, no ani to nie je potrebné. Teraz však začneme vyťahovať na svet špinavé prádlo. Celková krátkosť hry zarazí, znovuhrateľnosť jednotlivých úsekov je závislá na danom móde, čo zamrzí, pretože voľnosť v rozhodovaní ako chcem danú trať absolvovať, by hodnotenie zdvihla o jeden nostalgický bodík. Musíte presne podľa scenára napísaného pre príbeh. Horšie je, že počítač, respektíve kremíkoví protivníci, podvádzajú. A to nechutne, neférovo a ešte sa pritom aj priblblo usmievajú. Nikdy ostatným jazdcom neutečiete príliš ďaleko, no ani sa vám nevzdialia. Niekedy akcelerujú nereálne rýchlo a diskvalifikujú vašu snahu o čistú jazdu. Inokedy zbytočne brzdia. Nevadí to paradoxne vtedy, ak robíte chyby, pretože máte stále šancu na výhru, no precízne zvládnutý pretek absolvujete rovnako, len s odratými ušami. Neskutočne to frustruje, taktiež agresivita policajtov, v niektorých prípadoch prítomnosť mafiánov, ktorí po vás strieľajú. Ak sa dostanete medzi dve čierne SUV so štekajúcimi zbraňami, prežijete tak od oka dve sekundy a čaká vás reštart, respektíve návrat na posledný checkpoint (returnov máte na jednu trať len päť).
Často to frustruje, nevyhnete sa opakovaniu rôznych častí práve pre catch-up systém, inokedy pre hlúpe nárazy do objektov, ktoré v tej rýchlosti ani nevidíte. Ohromne rušivým efektom sú naskriptované situácie. To máte tak, že vezmete Call of Duty, panákovi vezmete zbraň, posadíte ho do auta a ono to okolo vás búcha, pokúšajú sa vás zastaviť policajti a podobne. Ak netušíte, čo bude nasledovať, je správny prejazd buď dielom neskutočného postrehu alebo náhody. Zároveň musíte často zvádzať súboje proti ostatným jazdcom a niekedy i policajtom. Absolútnym výsmechom celého tohto systému je posledný pretek o prvé miesto. Nemusíte sa nikam hnať ako o život, pretože nasleduje pasáž v podzemnom metre (svetlo na konci tunela neznačí nikdy nič dobré), ktorú ak prežijete, máte z polovice vyhrané. Súper sa vám totiž prispôsobuje a keď sme s našim žltým Gallardom výletným tempom míňali v prístave kontajnery, dokonca priateľsky zastavil a počkal nás. Lebo na konci musíte vyhrať pri efektnom... ale dosť už, záver jednoducho môžete poľahky získať tak, že sa na to ľudsky vyprdnete.
Niekedy nás zas zarážal fakt hlúpy level design. Ku koncu hry, ak všetko vrcholí a vy jazdíte so športiakom, do ktorého by ste si sadli len vydrhnutí ako na Vianoce, síce po krásnych, ale neskutočne úzkych cestičkách, kde sa vôbec nemôže rýchlosť týchto tátošov prejaviť. Najjednoduchším riešením je teda čo najskôr súpera (pretekáte jeden na jedného) predbehnúť a potom ho blokovať, prechádzať zákrutami ako nováčik v autoškole. Podobných príkladov, kedy celková hrateľnosť neuveriteľne pokrivkáva, by sme mohli nájsť ešte niekoľko. To sú potom presne tie momenty, kedy vás hranie frustruje, nadávate, trieskate do klávesnice / gamepadom o stenu.
Taktiež sme čakali, že hoci story presne týmto spôsobom roztriešti niekoľko tisícok kilometrov dlhú štreku na zopár desiatok pretekov, objaví sa aspoň skrátená verzia “realistického módu”. Pokojne aj s arkádovým jazdným modelom, no jednoducho by sme mali auto a s tým absolvovali niekoľko hodín dlhú cestu so zástavkami na benzín (savepointy) a podobne. Nie, máme pred sebou len lákavé trate, na ktorých si ani sami nevyberáte ako chcete jazdiť. Tu nepomôže ani to, že je to často adrenalínová jazda, pri ktorej chrochtáte blahom, pretože trikrát po sebe si tú istú trať nedáte.
