BRATISLAVA. Sme v 24. storočí. Inžinieri už vedia postaviť rakety, ktoré prekonajú magickú rýchlosť svetla. Tento epochálny objav však dokáže využiť iba megakorporácia Zantiu-Braun.
Pokorená rýchlosť svetla jej slúži najmä na kolonizáciu kozmického sveta do vzdialenosti sedemdesiatich svetelných rokov od Zeme.
Všeličo sa u nás zmenilo, no princíp „osvojenia“ cudzích svetov zostal rovnaký ako pred mnohými storočiami: prinútiť domorodcov pomocou vyspelej technológie, aby sa vzdali všetkého, čo môžu upotrebiť pozemšťania.
Padlý drak – ďaleko či blízko?
Ako veľmi je román britského autora strednej generácie Petera Hamiltona Padlý drak (v origináli Fallen Dragon) vzdialený od reality? Ťažko povedať, lebo rastúci vplyv nadnárodných korporácií už dávno nie je iba výnosnou témou autorov sci-fi.
Platí to najmä teraz, keď sa ukazuje, že za prvou vlnou hospodárskej krízy prichádza druhá, a ťažko povedať, aká bude silná a kde sa zastaví.
Najnovšiu a zrejme aj najdôkladnejšiu analýzu prepojenia hospodársky najvplyvnejších nadnárodných spoločností, ktoré ovládajú globálnu ekonomiku, zverejnili vedci zo Švajčiarskeho federálneho technického inštitútu, ETH.
Teda z tej istej prestížnej inštitúcie, kde v roku 1896 začal svoju cestu za slávou a za pochopením rýchlosti svetla mladý Albert Einstein.
Prácu tímu analytikov komplexných systémov z ETH v zložení Stefania Vitaliová, James B. Glattfelder a Stefano Battiston zverejnil časopis PLoS ONE, články ktorého sú voľne dostupné na internete.
„Realita je natoľko zložitá, že sme museli opustiť dogmy, nech už sú to konšpiračné teórie, alebo idea voľného trhu,“ povedal James Glattfelder. „Naša analýza sa opiera o realitu.“
Pri štúdiu firemných dát vedci použili matematické metódy, známe z modelovania prírodných systémov. Opierali sa o databázu Orbis 2007, obsahujúcu 37 miliónov spoločností a investorov po celom svete.
Rozbor vzťahov medzi 43 060 nadnárodnými korporáciami ukázal 1318 spoločností, najmä bánk, s vzájomne prepletenými vlastníckymi vzťahmi, ktoré vo svojich rukách sústreďujú neprimerane veľkú ekonomickú moc.
Tvoria akési tvrdé jadro, ktoré cez podiely v ďalších inštitúciách vlastní väčšinu najväčších a najziskovejších spoločností obchodovaných na burze a výrobných firiem.
V tvrdom jadre je ešte tvrdšie
Ďalšie rozmotávanie siete vlastníctva priviedlo k poznatku, že v tomto tvrdom jadre existuje ešte menšie a ešte tvrdšie jadro, akási superentita elitných spoločností.
Tvorí ju 147 nadnárodných korporácií s takými pevnými vzťahmi, že by sme ich v slovníku fyzikov azda mohli označiť ako silné interakcie, ktoré umožňujú existenciu stabilných atómových jadier.
Na spoločnom vlastníctve tejto špičky sa podieľajú všetci jej členovia, ktorí cez komplikovanú sieť vzťahov kontrolujú 40 percent všetkých svetových nadnárodných spoločností.
„V skutočnosti menej než jedno percento všetkých spoločností ovláda štyridsať percent celej siete,“ povedal Glattfelder.
Čelo tohto ekonomického „top twenty“ tvorí Barclays Bank, Capital Group, Fidelity Investments a AXA. Sú v nej aj JP Morgan Chase & Co. alebo Goldmann Sachs.
„Človeka musí znepokojovať, keď vidí, ako sú veci naozaj previazané,“ komentoval štúdiu George Sugihara, ktorý sa zaoberá komplexnými systémami v Scrippsovom oceánografickom inštitúte v kalifornskej La Jolle a pracoval taktiež ako poradca Deutsche Bank.
Príroda pracuje rovnako
Podľa Sugiharu štúdia presvedčivo dokazuje, ako jednoduché pravidlá ovládajúce správanie nadnárodných spoločností samovoľne vedú k vytváraniu vysoko prepojených skupín.
Lenže rovnaké to je aj v prírodných systémoch, kde sa noví členovia spoločenstva taktiež musia najskôr napojiť na lepšie prepojených členov. Cieľom nie je získať nadvládu, ale prístup ku zdrojom.
Keď nadnárodné spoločnosti nakupujú akcie jedna od druhej, robia to tiež z obchodných dôvodov, nie preto, že by chceli získať nadvládu nad svetom.
Napokon, 147 organizácií je príliš veľa na to, aby mohli v tajnosti prijať a dodržiavať nejakú spikleneckú dohodu.
John Driffill, makroekonomický expert z Londýnskej univerzity, zhodnotil švajčiarsku analýzu z iného pohľadu. Jej hodnota nespočíva iba v tom, že overila riadenie globálnej ekonomiky malým počtom ľudí – to napokon ani nie je nový fakt - ale skôr v snahe nájsť nový pohľad na ekonomickú stabilitu.
Aj podľa samotných autorov nie je koncentrácia ekonomickej moci dobrá alebo zlá sama osebe, čo však už nemožno povedať o veľmi pevnom prepojení, ktoré funguje v elitnom jadre.
Ako ukázala americká hypotekárna kríza z roku 2008 a nasledujúci rýchly postup finančnej krízy, ktorá sa rozrástla do obrovských rozmerov, takéto siete sú síce pevné, ale k stabilite majú ďaleko. Stačí, keď sa do problémov dostane iba jedna spoločnosť, a lavína sa potom rýchlo šíri ďalej.
Čo by mal svet urobiť?
Švajčiarski vedci veria, že ak lepšie zmapujú architektúru globálnej hospodárskej moci, môže ďalšia analýza zvýšiť jej stabilitu. Identifikácia slabých článkov reťaze umožní navrhnúť opatrenia, ktoré by zabránili budúcim globálnym pádom.
Glattfelder si myslí, že svet by mohol potrebovať také antimonopolné pravidlá, ktoré by obmedzili prepojenie nadnárodných spoločností. Tie zatiaľ existujú iba na národnej úrovni. Sugihara zas navrhol, aby sa spoločnosti zdaňovali za to, keď prekročia istú mieru prepojenia, čo by znížilo riziko lavínovej reakcie.
Ozvali sa však aj kritickejšie hlasy. Napríklad Yaneer Bar-Yam, riaditeľ New England Complex Systems Institute (NECSI) varoval, že analýza nerozlišuje medzi vlastníctvom a ovládaním, čo nie je to isté.
Väčšinu akcií spoločnosti totiž vlastnia fondy na čele so správcami, ktorí môžu, ale nemusia do činnosti spoločností zasahovať. Treba ďalej analyzovať, aký vplyv na správanie celého systému to môže mať.
A, samozrejme, samostatnou otázkou je, kam až siaha uplatnenie koncentrovanej hospodárskej moci v politike.
Hlavný zdroj: New Scientist
