Niektoré nápady, hoc na prvý pohľad vyzerajú až vražedne príťažlivo, nemajú šancu uspieť. Digital Mind Soft ukázali, že strategické hry robiť vedia a posledný datadisk Assault Squad k nekonečnej sérii Men of War patril k tomu lepšiemu zo strategického žánru. Ale o tom sme sa vás snažili presvedčiť v našej recenzii. Horšie však je, že si ruskí vývojári (tentoraz priamo z mamutieho kolosu 1C) zaumienili vytvoriť niečo podobné Company of Heroes a aby to nebolo málo, zvolili si menej používaný, no zároveň atraktívny Vietnam. Zlý výber.
Engine ostal totožný, interface ostal rovnaký taktiež i s ovládaním, takže hoci hra vyzerá celkom k svetu a kamerou si rotujete a otáčate ju sem a tam, často sa v tom ani besná sviňa nevyzná. Kopec aktívnych tlačidiel, menu v spodnej časti obrazovky môže kdekoho zmiasť, a to ak ešte netušíte, že každý panák má meno a vy ho môžete ovládať zvlášť, pekne sa mu hrabať v inventári ako v RPG, voliť mu zbraň, obhliadať mŕtvoly a braň po nich všetko možné. A mnoho ďalšieho. Pokojne sa môžete začať pohrávať s myšlienkou, ako to preboha budete všetko stíhať. No nijako, pretože Vietnam sa mierne odklonil od myšlienky postupného získavania územia, nakupovania jednotiek a podobných taktických laskominiek. Miesto toho tu máme základné prvky po starom, ale všetko je zabalené do príbehu, takže nových panákov vám nikto do misie neprinesie a musíte si vystačiť s tým, čo máte na začiatku.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
To by ešte také zlé nebolo, hoci tento spôsob vedenia už začína vyslovene škrípať. Fungovalo to napríklad v Dawn of War II a všetci boli vyškerení od ucha k uchu. Lenže... tu to jednoducho nie je zábavné, ale skôr únavné, nudné a frustrujúce. Okom ešte môžeme hodiť po sérii Commandos (hlavne prvé dva diely), že čosi také by mohol byť aj tento Vietnam. Mohol, hru si znovu spustíte, a to len preto, aby ste zistili, že nie je. Dôvodom je spomínaný mikromanažment, kedy sa o jednotky musíte starať ako o sopľavé deti. Panáka musíte chytiť, niekam ho poslať a najlepšie tak, aby mu niekto nespravil bezplatnú lobotómiu. Označenie viacerých vojakov a ich vyslanie na cestu hustou džungľou nefunguje, pretože je obrovská šanca, že to niekto schytá. Ovládať každého zvlášť je otravné a náročné. S týmto interfaceom a stupídnym systémom “ľavým tlačidlom vykonávam všetko s jednotkou a pravým... no tak pravým ju odznačím a ostatné akcie vidíš na krásnom paneli” sa baviť nebudete.
Osvedčená metóda? Vybrať si jedného panáka, spraviť z neho hrdinu a pekne ho vodiť všade za ručičku. To by však bolo všetko ešte hrateľné, nebyť skromného faktu, že samotné prostredie robí z hry peklo. Isto, isto, vo Vietname to nebola žiadna malina, ale hráč je fackaný okamžite. A neustále. A silno. Takže po niekoľkých sekundách hry, kedy si označíte panáčikov, pohrajkáte sa s kamerou, prídu nepriatelia a pošlú vás domov. V truhlách. Nestihnete zareagovať, dokonca ani vysloviť ľubozvučné “čo do pekliska jedného horúceho sa to tu deje?” a ste v... v menu s výberom misií. Tých je mimochodom desať, päť za každú stranu, čiže vietnamskú armádu a hnusných, zákerných kapitalistov. Stačí to, neľakajte sa nízkeho počtu. Vrátime sa k prvým sekundám hry. Ukryjete teda svojich kamarátov za najbližšiu skalu, nenecháte sa prekvapiť prichádzajúcou hliadkou. Teda až potom, ako vám granáty roztrhajú polovicu tímu (čiže dvoch členov) a dvaja verní vám ostanú na krku. Nevadí, bude to mať aspoň grády. Potom priletí nepriateľská helikoptéra a pošle ich raketami za zosnulými kamarátmi do vojenského nebíčka. Pozeráte nechápavo na obrazovku, čo preboha robíte zle a či tu vôbec bude tutorial. Obrazovka s výberom misií vám napovie, že asi všetko a žiadna výuka sa nekoná.
Precízne plánovanie je pravidelne striedané s ukladaním pozície, pretože smrť číha všade. Povedzme, že dvaja panáčikovia vám ostanú aj po zlikvidovaní menšieho tábora amerických bojovníkov, no to nie je všetko - musíte sa dostať do väčšieho, kde sú desiatky nepriateľov a každý z nich má zrak predátora a postreh banského koňa. Je ich mnoho a ak sa vám bude cnieť za nejakou väčšou výzvou, príde helikoptéra (cca každú minútu-dve), ktorá takmer vždy vie, kde ležíte a pokropí vás olovom. Frustrujúce okamihy však len začínajú, pretože nezmyselne nastavená obtiažnosť je pre hráča zbytočne dvíhaná i samotným prostredím.
Vietnamská džungľa je fajn. Na pohľadniciach, vo filmoch a možno aj v hrách, no určite nie strategických hrách. Vidíte totiž jedno veľké nič. Jedno veľké zelené nič. Vaši borci majú okolo seba kurzor označenia. Zelenej farby. Krúžite kamerou, približujete a podľa mapy sa snažíte nájsť nepriateľa, pretože tam svieti červená bodka. Nedá sa, zúfalstvo v priamo prenose. Podarí sa vám to tak, že kurzorom beháte po pixeloch a ak sa zmení z obyčajného na zameriavač, máte tú poctivo ukrytého nepriateľa. Potom kliknete na nepriateľa, váš panák sa začne plaziť k svojmu cieľu, no program si práve zmyslel, že vás sniper zbadal (a to ani vy neviete, kde máte vlastne panáka, vidíte len modrú bodku na minimape) a prásk, ste v prásk a chcete s tým prásk.
Snažíte sa pristúpiť na drsné pravidlá hry, no nejde to. Hrateľnosť sa úboho okreše na to, aby ste s jedným panákom postupovali pomaly, potichu a postupne ničili červené bodky na minimape. Zábava to teda nie je a navyše sa hra ukrutne dlho nahráva. Engine hry je nadpriemerný, takže to všetko vyzerá celkom príjemne, hoc tiene sú mierne zubaté, no prepracované stromy a vlniace sa rastliny po prechode vojakom skrz ne sú vám na dve veci, ak sa v hre nevyznáte, neorientujete, nedokážete presne určiť svoju polohu a nepriateľskú. V skutočnosti to tak byť mohlo, avšak hra má byť zábavná a nie frustrujúca a otravná. Ak sa i napriek tomu rozhodnete to skúsiť, máte o zábavu na niekoľko desiatok hodín postarané. Dokonca tu nájdete aj kooperatívny režim. Len si vypnite mikrofóny. Tak otrasný dabing s ruským prízvukom museli robiť samotní programátori, inak si to vysvetliť nedokážeme.
Je to zelené, neprehľadné a odohráva sa to v reálnom čase. Čiže často nič nevidíte, nestíhate. Vždy je možné vybrať panáka a ísť s ním pekne po cestičke, vypiskovať si nejaký ten odrhovák, no index nápadnosti v tom prípade dosahuje maximálne hodnoty. A ten červený zameriavač na uniforme vojaka neveští skutočne nič dobré, ale to sa nemusíte báť, nestihnete ani zareagovať a už je koniec. To je problém Men of War: Vietnam. Postupovať systémom pokus-omyl a nebaviť sa u toho - to nie je najlepšia vizitka.
