„Ak neviem odpovedať, povedať neviem je najlepšia odpoveď,“ hovorí teoretický fyzik, redaktor .týždňa a popularizátor vedy Martin Mojžiš.
Kto sa u nás venuje popularizácii vedy?
„Určite tu je časopis Quark, niečo robí .týždeň, niečo vy - teda SME. Inak prehľad nemám, čiže naozaj neviem."
Robí to niekto dobre?
„Na to odpovedať neviem. Existujú však aj korešpondenčné semináre či rôzne súťaže pre základne školy a stredoškolákov. Neviem, či sa aj toto dá rátať do popularizácie - ale korešpondenčné semináre, ktoré poznám, sú naozaj dobré.
Láka to decká k tomu, aby pokračovali. Robia sa tam tábory, týždňové sústredenia, tie decká to naozaj baví. Neviem, či to je bežné v iných krajinách, no u nás to má už desaťročia svoju tradíciu."
Čo je problémom pri podobnej snahe?
„Ak mám byť úprimný, nikdy nerozmýšľam o popularizácii vedy tak, že to je vec, ktorá by si zaslúžila zvláštnu pozornosť. Mám pocit, že podobne ako popularizácia výtvarného umenia či symfonickej hudby, ani popularizácia vedy nie je nijako zvlášť potrebná. Preto tu nevidím nijaké problémy. Problémom je, keď čosi potrebujeme a ono to nefunguje.
Mne osobne sa ale napríklad veľmi páčilo, keď som narazil na Bernsteinove koncerty pre mladých ľudí - výchovné koncerty, kde vykladal o symfonickej hudbe. Mne, ale aj tisíckam ďalších, otvoril tento svet. Zrazu som dokázal počuť niečo, čo som predtým nepočul.
Keď to niekto robiť vie, je to užitočné. Ukazuje ľuďom iné svety a podobné je to aj s popularizáciou vedy. Dobré je to asi vtedy, keď sa to nejakým ľuďom páči a nie je to mystifikácia, nie je to nesprávne. Je fajn, keď sa to darí, ale nie je žiadna veľká škoda, keď sa to nedarí. "
Pre vás osobne je najťažšie čo?
„Napísať to. Sformulovať tak, aby sa to dobre čítalo. Nepríde mi to ľahšie ani ťažšie ako písať politický komentár. V každom prípade si musí človek rozmyslieť, čo a ako chce napísať. Málokedy sa podarí, že píšete čosi veľmi originálne. Skôr musí byť jasný ten odkaz a malo by to ľudí baviť čítať."
Stalo sa vám, že niečo bolo nad vaše sily?
„Asi áno. No skôr sa mi stalo, že už hotový článok som musel prepísať. Raz som to úplne preformuloval a raz som dokonca musel zmeniť tému. Dôvod si presne nepamätám, ale musel som hotovú vec zahodiť a začať od začiatku.“
V čom je to iné, ak sa posadíte pred kameru?
„V mojom prípade sa to líši najmä v tom, že v .týždni si sám vymyslím tému a rozvrhnem si to. Sám si vymyslím triky, ktorými sa snažím čitateľa prilákať a udržať. V televízii, Pod lampou, určujú štruktúru otázky Števa Hríba.
On sa ma nikdy dopredu nepýta, na čo sa ma má v štúdiu pýtať. Pýta sa ma spôsobom, akým to on chce počuť. Takže z mojej strany je to vždy improvizácia."
Čo urobíte v prípade, ak na otázku neviete odpovedať?
„Poviem, že neviem. Je to najlepšia možná odpoveď. Aj pre divákov je príjemné zistiť, že aj niekto, kto tam sedí za tých, čo vedia, mnohokrát nevie. Priznať nevedomosť nie sú zlé body.
A ak by sa to stávalo príliš často, tak to jednoducho znamená, že si treba zavolať niekoho iného. Ak sa ukáže pričasto, že neviem, potom tam nemám chodiť ja, ale niekto iný."
