Pamäť má vlastnú vôľu, žije svojím životom a príliš sa nezaoberá tým, čo sami chceme. „Spomienka je ako pes, ktorý si ľahne tam, kam sa mu zachce,“ napísal holandský autor Cees Nootebom.
Vtipne tak zhrnul poznatok, že naša pamäť nás niekedy potrápi tým, na čo by sme chceli zabudnúť, a inokedy nás opustí vo chvíli, keď si to želáme najmenej.
Práve toto bol prípad 54-ročnej ženy, ktorá so svojím manželom nedávno navštívila Georgetownskú univerzitnú nemocnicu vo Washingtone.
Nepamätala si vôbec nič z toho, čo sa odohralo v posledných 24 hodinách. Aj ďalšie jej spomienky boli nejasné, akoby zahalené hmlou. Jednu vec si však napočudovanie pamätala úplne presne: jej problémy sa začali hneď po sexe s manželom.
Príčiny nepoznajú
Pre niektorých ľudí je sex niečo, čo rýchlo odsunú do minulosti, pre iných sa stane nezabudnuteľným extatickým zážitkom svojho druhu. Pre túto ženu, príbeh ktorej opísal odborný časopis The Journal of Emergency Medicine, sa stal obojím naraz.
Vďaka nemu prežila veľmi zriedkavú chorobu, nazývanú prechodná celková strata pamäti. Prebieha bez ďalších vedľajších príznakov a odznie tak, ako prišla – náhle a bez následkov, väčšinou počas niekoľkých nasledujúcich hodín.
Ide o veľmi zriedkavý jav, postihujúci každoročne tri až päť ľudí zo stotisíc. Povedalo by sa – zo štatistického hľadiska maličkosť, veď v podstate ani o nič nejde. Lenže táto forma straty pamäti je taká nečitateľná preto, že vedci nedokážu presne určiť jej príčinu.
Rovnako tak je zvláštne, že pacienti napriek strate povedomia o svojich posledných hodinách zostávajú bystrí a komunikatívni, takže pri rozhovore s nimi by ste nepostrehli nič nezvyčajné.
„O príčinách nevieme veľa,“ povedal Sebastian Ameriso z Výskumného neurologického inštitútu v Buenos Aires, ktorý síce 54-ročnú Američanku nevyšetroval, no zato sa venuje výskumu tejto čudesnej choroby.
„Vyvoláva síce veľa paniky, no nie je to mozgová porážka ani iná choroba, ktorá by poškodzovala mozog. Je takmer vždy neškodná,“ dodal.
V prípade zmienenej Američanky neukázalo vyšetrenie mozgu počítačovou tomografiou ani magnetickou rezonanciou nič podozrivé. Keď sa vyšetrenie skončilo, všetky príznaky prakticky zmizli.
Nie v hlave, ale v krku
Do rizikovej skupiny patria ľudia vo veku medzi 50 - 60 rokmi, pričom epizódu straty pamäti prežijú prakticky iba raz za život.
Väčšinou pri nej strácajú schopnosť zapamätať si nové spomienky (odborne sa táto epizóda označuje ako anterográdna amnézia, čo bol aj zmienený prípad), no niekedy má postihnutý človek problém vyvolať si spomienky uložené do pamäti pred kritickým zážitkom.
Môže ním byť nielen sex, ale aj iné fyzicky náročnejšie aktivity ako zdvíhanie ťažkých predmetov či vyprázdňovanie.
Vedci, samozrejme, pre túto chorobu majú vysvetlenie. Nazdávajú sa, že problémy nevznikajú v hlave, ale v krku. Naznačil to výskum tímu Sebastiana Amerisa, publikovaný v januári 2010 v žurnále Stroke.
Vedci v tejto štúdii zhromaždili a vyšetrili 142 ľudí, ktorí prežili dočasnú celkovú amnéziu. Sonografia ich krku ukázala, že štyri pätiny z nich mali zle fungujúce chlopne vo vnútornej krčnej žile, ktorá odvádza z mozgu odkysličenú krv do srdca.
Ak sa chlopne pevne nezavrú, môžu prepustiť späť do mozgu krv bez kyslíka práve pri činnostiach, pri ktorých si človek namáha brušné svaly, pretože narastajúci tlak v bruchu ako keby vyháňal krv hore.
Ak sa neokysličená krv dostane do tých častí mozgu, ktoré zodpovedajú za pamäť, výsledkom môže byť ich „odstavenie“ a dočasná celková strata pamäti.
Ako každá hypotéza, aj táto má slabé miesto. „Nevysvetľuje, prečo väčšina ľudí zažije celkovú stratu pamäti iba raz, zatiaľ čo sa brušné svaly namáhajú niekoľkokrát za deň,“ povedal Ameriso.
Čo sa so mnou deje?
Nech už dočasnú stratu pamäti spôsobuje čokoľvek, ide o nepríjemný zážitok. Ľudia sú pri ňom, pochopiteľne, zmätení, lebo nevedia, čo sa s nimi deje a či nemajú závažnú chorobu. Jedna staršia vedecká štúdia opísala muža, ktorý po orgazme stratil pamäť, čo ho donútilo k bezmocnému výkriku: „Kam som sa to dostal? Čo sa to so mnou stalo?“
Je preto logické, že takto postihnutí ľudia prichádzajú do nemocnice s veľkou úzkosťou, často v zlom psychickom stave a majú veľmi naponáhlo, lebo cítia, že z ničoho nič prišli o kus svojho života.
Čo však na druhej strane nie je na škodu, pretože náhla strata pamäti môže byť síce iba neškodnou epizódou, no môže taktiež signalizovať mozgovú porážku alebo iný závažný neurologický problém. A v tom prípade naozaj treba konať čo najrýchlejšie.
Pre lekárov aj pacientov je preto vždy najdôležitejšou vecou rýchla diagnóza. Inak môže človek preležať v nemocnici zbytočne celé dni, keď so strachom čaká na ďalšie a ďalšie testy.
„Ak sa lekári najskôr pozrú na schopnosť krčných žíl odvádzať odkysličenú krv, môžu určiť príčinu veľmi rýchlo,“ povedal Americo.
To umožní jednak ušetriť veľa peňazí, ktoré sa inak minú na zbytočné vyšetrenia, a rovnako tak ušetriť čas a nervy „pacientov“, ktorí sú v momente vyšetrenia často už zdraví. Až na drobnú poruchu ukrytú kdesi v krku, ale možno aj inde, ktorá iba ilustruje, ako zvláštne náš organizmus niekedy funguje.
Zdroj: LiveScience
