Osamelosť, či už osobná, alebo vesmírna, zjavne nie je nič, s čím by sa nám žilo ľahko. Preto vedci tak usilovne skúmajú aj tie najmenšie prejavy podobných javov, aké poznáme tu, na Zemi. Keď je ťažké hľadať ich teleskopmi, musia postačiť odhady, výpočty a nádej, že to všetko nie je zbytočné.
Voda je základným predpokladom života. Možno tečie aj pod povrchom zmrznutej trpasličej planéty Pluto.
Prekvapenie pod zmrznutým povrchom?
Na povrchu Pluta síce vládne ešte väčší mráz ako na jeho mesiaci Chárone, okolo -230 °C, no vnútri je zrejme dosť tepla, ktoré by dokázalo hlboko pod ľadovou kôrou vytvoriť oceán.
S touto myšlienkou prišli Guillaume Robuchon a Francis Nimmo z Kalifornskej univerzity.
Existencia oceánu pod povrchom Pluta závisí podľa vedcov od dvoch parametrov. Prvým je množstvo rádioaktívneho draslíka v kamennom jadre, druhou je rýchlosť pohybu vrstvy ľadu nad ním.
Kamenné jadro Pluta tvorí asi dve pätiny jeho objemu. Ak obsahuje aspoň 75 atómov rádioaktívneho draslíka 40 na miliardu iných častíc, rozpad tohto prvku môže produkovať dostatok tepla na roztopenie vrstvy ľadu, obsahujúcej zmes dusíka a vody.
„Jadro Pluta by mohlo obsahovať nielen toto odhadované množstvo, ale možno ešte viac rádioaktívneho draslíka," súhlasil s kolegami William McKinnom z Washingtonskej univerzity v St. Louis.
Veď naša Zem, ktorá sa sformovala bližšie k Slnku, a teda s ešte menším množstvom prchavých látok, má vo svojom jadre minimálne desaťnásobne viac draslíka.
Tento tepelný zdroj by sám osebe na vytvorenie a udržanie tekutého oceánu nestačil. Ak by sa ľadovec na povrchu pohyboval príliš rýchlo, teplo by stratilo svoju silu skôr, než by stačilo ľad roztopiť.
Pri pomalom pohybe ľadovcovej vrstvy - oveľa pomalšom ako v našej Antarktíde - by však 165 kilometrov vysoký ľadovec poskytol dostatočnú izoláciu na udržanie tepla vnútri planéty a na vytvorenie oceánu približne rovnakej hĺbky.
Múdrejší budeme v roku 2015, keď okolo Pluta preletí sonda NASA New Horizons a dodá na Zem detailné snímky jeho tvaru, z ktorých vedci dokážu zistiť viac aj o zložení jadra a prípadnej vode nad ním.
V každom prípade treba súhlasiť s Alanom Sternom, vedúcim vedeckej misie New Horizons, ktorý povedal: „Myšlienka, že aj trpasličie planéty môžu mať biologický potenciál, je veľmi vzrušujúca.“
Nemal na mysli iba Pluto, ale aj ďalšie objekty vo vonkajšej časti slnečnej sústavy, ktorá by sa mohla stať ďalšou oblasťou zrelou na výskum potenciálneho života.
Sonda Venus Expres pri Venuši v predstave umelca. ILUSTRÁCIA – ESA, NASA
Na Zemi chráni život
Pozoruhodnou novinkou je aj objav sondy Venus Express, že vo vysokých vrstvách atmosféry Venuše sa nachádza vrstva ozónu. Ozón je molekula zložená z troch atómov kyslíka.
V atmosfére vzniká vtedy, keď slnečné žiarenie rozkladá molekuly oxidu uhličitého, čím uvoľňuje atómy kyslíka. Atmosférické prúdy vynesú tieto molekuly na nočnú pologuľu planéty, kde môžu vytvárať ozón.
„Objav ozónu je pre nás nástrojom na pochopenie chemických vlastností atmosféry Venuše," povedal Franck Montmessin z Laboratória výskumu atmosféry v Milieux, vedúci objaviteľského tímu.
Doteraz sa ozón našiel iba v atmosfére Zeme a Marsu. Na Zemi pohlcuje škodlivé ultrafialové žiarenie zo Slnka, čím chráni všetko živé.
V zemskej atmosfére sa začalo množstvo kyslíka a následne i ozónu zvyšovať z nie celkom objasnených príčin pred 2,4 miliardy rokov. Dôležitú úlohu však zjavne zohrali mikroorganizmy, ktoré vylučovali kyslík ako odpad. Spolu s rastlinami tak začali pridávať do atmosféry kyslík a ozón.
Niektorí astrobiológovia sa nazdávajú, že prítomnosť oxidu uhličitého, kyslíka a ozónu v atmosfére môže byť jedným z kritérií, ktoré by podporovalo možnú prítomnosť života na vzdialených planétach.
V prípade Venuše aj Marsu sa síce atmosférický ozón s prítomnosťou života nespája, no štúdium a porovnanie ozónovej vrstvy na týchto planétach pomôže astronómom zlepšiť metódy hľadania prejavov života na iných planétach.
Hlavný zdroj: New Scientist, www. astro.cz
