Spolu s priateľmi oslavovali, keď pod nimi v noci 10. júla 1985 vybuchla bomba. Francúzska tajná služba zaútočila na loď Rainbow Warrior organizácie Greenpeace. „Mnohých ľudí naštvali naše protesty proti jadrovým skúškam. A niekomu napadla táto totálne stupídna myšlienka,“ spomína aktivista Greenpeace Rien Achterberg.
Stali ste sa obeťou bombového útoku.
Áno. Bol som vtedy na palube Rainbow Warrior, ale nie ako člen posádky. Vtedy som pôsobil ako jeden z členov mierovej flotily neďaleko Nového Zélandu a pracoval som v kancelárii ako dobrovoľník. Organizoval som protesty proti skúškam na atole Mururoa. Táto loď však prišla do prístavu a keďže som poznal mnoho ľudí na palube, stretli sme. A potom to vybuchlo.
Čo sa stalo?
Loď bola v aucklandskom prístave na Novom Zélande. Večer sme mali stretnutie s posádkou a potom menšiu oslavu. Bolo čosi pred polnocou a väčšina z nás bola stále hore, sedeli sme, oslavovali narodeniny, pili víno a jedli koláč. Pár ľudí však spalo a niektorí sa vydali do mesta. Strojovňa vtedy bola kúsok za mnou, pod nami, keď nastala prvá explózia. Okamžite zhasli svetlá a všetci začali kričať. Nastala panika. Všetci sa snažili dostať z lode na palubu. O štyri minúty nastala druhá explózia – zrejme paliva. A táto explózia zabila fotografa Fernanda Pereiru. Po prvom výbuchu sa vybral nadol po fotoaparát a ďalšie veci. My ostatní sme boli na palube a keď došlo k druhému výbuchu, ušli sme na breh.
Tušili ste vtedy, že ide o bombový útok?
Nie. Ale po prvej explózii utekal kapitán na mostík, aby spustil alarm. Šéfinžinier sa vydal do strojovne, pretože to vyzeralo, že k výbuchu došlo tam. Lenže motory nebežali a jediná vec, ktorá fungovala, bol generátor elektriny. A ten príčinou nebol, čiže nič nenaznačovalo, že problémy pochádzajú zo samotnej lode. Takže v priebehu minút bolo jasné, že ide o čosi iné.
Neskôr sa ukázalo, že za útokom bola francúzska tajná služba. Prečo?
Plánovali sme sa vrátiť naspäť na atol Mururoa. Tam Francúzi testovali jadrové zbrane, dokonca v atmosfére. A radiácia z týchto skúšok v dôsledku prúdenia vzduchu zasiahla aj Nový Zéland, čo, samozrejme, naštvalo mnoho farmárov, ktorí boli závislí od vývozu. Keďže farmárstvo je hlavnou zložkou novozélandského hospodárstva, veľa ľudí bolo na našej strane. Už predtým sa nám podarilo prerušiť nukleárny program.
A v roku 1985?
Chceli sme čosi podobné zopakovať, no namiesto menších plavidiel sme mali o čosi väčšiu loď. Súčasťou flotily mali byť aj lode z Čile a Tahiti. Protesty by boli väčšie ako kedykoľvek dovtedy. To mnoho ľudí naozaj naštvalo. A potom niekomu napadla totálne stupídna myšlienka vyhodiť Rainbow Warrior do vzduchu. Aktivistov by to vystrašilo a zároveň by prišli o svoj symbol. V skutočnosti sa nikdy nezistilo, prečo to urobili, toto sú len moje dohady.
Nemávali ste strach už pred útokom? Predsa len, dráždili ste francúzsku armádu.
Trochu. Lenže my sme vždy protestovali bez používania násilia. Nie sme Taliban alebo Sea Shepherd. Sme mieroví aktivisti. Takže sme podobný postup neočakávali, hoci sme vedeli, že čosi sa stať môže – že príde násilná reakcia. Lenže my sme so sebou vždy brávali médiá, novinárov, kameramanov či fotografov. Aj oni mohli vidieť, čo sa deje, čo robíme a o čo nám ide. A tiež by boli svedkami situácií, keby na nás zaútočili napríklad slzným plynom – čo sa stalo. Tieto udalosti by sa potom prinajmenšom dostali do správ. Vtedy sa aj obyčajní ľudia, ktorí ani nemusia súhlasiť s našimi postojmi, pýtajú, prečo ich bijú, prečo na nich útočia, keď oni nikomu neubližujú.
Rainbow Warrior bola vlajkovou loďou organizácie Greenpeace. Jej potopenie a smrť fotografa Fernanda Pereiru sa stalo medzinárodnou hanbou Francúzska.
Zjavne to nepomohlo.
Rok 1985 bol obrovským šokom pre každého. Nik neočakával, že sa čosi podobné môže stať. Mali sme veľmi veľa nepriateľov – medzi ropnými a priemyselnými spoločnosťami, v jadrovom či chemickom biznise - a niekto sa jednoducho rozhodol čosi s tým urobiť. Riziko je vždy. Nebezpečné je aj prechádzať cez cestu, veľmi nebezpečné je vybrať sa na prázdniny do Afganistanu. A v Darfúre ľudia zomierajú každý deň, sú obeťami násilia v Iraku. V porovnaní s tým je naše riziko vcelku malé, my len protestujeme. A vždy mierovou cestou.
Zmenil čosi tento incident?
Vznikla silná opozícia, mnohí ľudia sa nahnevali. Vrátane Nového Zélandu, pretože išlo o civilnú loď v jeho prístave. Novozélanďania počas vojen zomierali vo Francúzsku v boji proti Nemcom, tieto krajiny spolu obchodovali, boli priateľmi. Novozélanďania sa pýtali, ako Francúzom vôbec mohlo napadnúť zaútočiť. Nahnevaní ľudia to vnímali tak, že Francúzsko napadlo ich krajinu. Zároveň to však Francúzov zrazilo na kolená. V priebehu týždňa polícia zistila, kto za útokom stál. Našla dvoch ľudí a chytila týchto agentov tajnej služby. Odstúpil minister, Francúzsko sa cítilo trápne a hlúpo. A krajina napokon zastavila nukleárne testy v atmosfére. Výsledkom teda bolo, že síce sme prišli o jedného človeka, no jadrové testy sa zastavili.
Lodná skrutka z Rainbow Warrior je dnes súčasťou pamätníka, umiestneného nad zátokou Matauri Bay na severe Nového Zélandu.
V skutočnosti sa nezastavili, len nepokračovali vo vzduchu.
Hej. Neskôr sa začali robiť testy pod zemou. A potom sa začali znovu protesty, aby s tým prestali. Čo sa nakoniec podarilo, väčšina veľkých krajín nakoniec zastavila testy nukleárnych zbraní.
Okrem protestov proti jadrovým zbraniam však bojujete aj proti lovu veľrýb. Čo je na tom zlé?
Pretože nám už veľa veľrýb nezostalo.
Napríklad Nóri tvrdia, že nepozorujú pokles v ich počte a moria sú zdravé.
Iste, lenže oni sledujú len svoje územie a tam to naozaj môže vyzerať, že veľrýb je dosť. Ak sa však pozriete na celý svet a na trasy veľrýb, až tak veľa ich nie je. No ak máte šťastie a žijete práve tam, kde veľryby stále sú, naozaj môžete mať pocit, že sú ich tisícky.
A nie sú?
V skutočnosti je to len veľmi malá populácia. To máte ako napríklad s Rómami na Slovensku. Keď medzi nimi žijete, zdá sa, že sú okolo vás všade. No v skutočnosti tvoria koľko? Desať percent obyvateľstva? A podobne to platí aj o veľrybách či rybách ako treska alebo tuniak. Keď narazíte na húf, je ich veľa. No pri širšom pohľade narazíte na nadmerný výlov a nedostatok. Viaceré krajiny však rozmýšľajú len nad svojimi vodami. Že to sú miesta, ktoré patria im.
Existuje nejaký vedecký dôkaz, že populácia veľrýb sa zmenšuje?
Zmenšuje sa aj podľa vedcov. Pritom, aby ste to mohli tvrdiť, nemusíte ako niektoré krajiny zabíjať veľryby. Ony hovoria o vedeckom výskume, no všetko podstatné sa dá zistiť aj bez toho, aby ste veľrybu zabili.
Ak teda podľa vás vedci hovoria, že počet veľrýb sa nebezpečne znižuje, prečo ich niektoré krajiny stále lovia?
Pretože majú podporu. Takéto praktiky podporujú niektoré malé, obzvlášť ostrovné štáty. Predpokladá sa, že napríklad Japonsko za takúto podporu krajinám platí a podporuje ich projekty.
Proti lovu a zabíjaniu veľrýb protestuje organizácia Greenpeace svojou obľúbenou metódou – blokovaním veľrybárskych lodí. Najväčšie morské cicavce niektoré krajiny vyvražďujú z „vedeckých“ dôvodov.
Ešte raz, prečo ich lovia? On to totiž nie je práve veľký biznis a lepším biznisom je napríklad na Islande vziať turistov a veľryby im v mori ukazovať.
V niektorých prípadoch to asi je tradícia. Krajina ako Japonsko má však zrejme pocit, že tento priemysel by mala nejako udržiavať. Pre prípad, ak jedného dňa nebude v moriach dosť rýb. Veľrybári majú znalosti, vedia, kedy a ako veľryby migrujú. A v prípade, že ryby zmiznú a možno počet veľrýb narastie, budú mať zdroj potravy. Je to premýšľanie na istotu. Napokon, s podobnou myšlienkou sa zahráva Čína a nezabudnime, že kedysi veľryby lovilo aj Rusko.
A oplatí sa to?
V takýchto krajinách lov podporujú štáty. Samotný priemysel sa príliš nevypláca, len málokto si totiž od vás veľrybie mäso kúpi. Ale to je práve podobné ako s jadrovými zbraňami – štáty si hovoria, že to robia pre každý prípad. Rovnako ako iné majú jadrové hlavice tiež len pre každý prípad.
Keď hovoríme o tradíciách, Japonsko tradíciu v lovení veľrýb nemá. Je to zvyk, ktorý vznikol počas druhej svetovej vojny.
Krátko po druhej svetovej vojne to pravdepodobne bola nevyhnutnosť. A odvtedy sa z toho snažia vybudovať tradíciu. Niekoľkokrát som s Greenpeace v Japonsku bol a o tejto otázke sme sa rozprávali. Japonci sú národ so silnou kultúrou jedenia rýb. Ryby sú veľkou časťou ich jedálneho lístka, jedia ich každý deň. Dlhú tradíciu má aj chytanie rýb. A veľryby sú pre mnohých z nich len ďalšou rybou. Naozaj veľkou rybou, ktorú stačí chytiť iba jednu.
Aj keď nie sú rybami, ale cicavcami?
Iste, lenže mám pocit, že to mnoho ľudí nevie. Pre nich je to len ďalšia, fakt obrovská ryba. Možno to je len v kultúrnej odlišnosti, v tom, ako rozdielne ľudia vnímajú niektoré veci.
Príbeh lodí Rainbow Warrior
Prečo sa človek rozhodne stať aktivistom?
Vždy som bol pacifistom, proti vojne a vojakom. Keď som mal nastúpiť v Holandsku na vojenskú službu, rozhodol som sa ujsť. Emigroval som na Nový Zéland – hovoril som si, ak ma vojaci chcú, budú ma musieť dovliecť z druhého konca planéty.
Nebol problém odísť na Nový Zéland? Holandsko predsa len nebolo Sovietskym zväzom, nebol dôvod dávať niekomu azyl.
V skutočnosti to nebol útek. Bol to normálny presun. Nový Zéland mi pripadal ako lepšie miesto na život, bolo tam menej súperenia a lepšie počasie. Jednoducho, atraktívne miesto. Až potom som zistil, že majú problémy. Stretol som aktivistu proti jadrovým skúškam na Mururoa a ten mi povedal, že hľadajú dobrovoľníkov. A keďže som nemal nič iné na práci a vedel som variť, pomohol som mu. Podal som prst a oni si vzali celú ruku. Napokon som bol pri tom, keď sa z Greenpeace postupne stávala medzinárodná organizácia.
Armáda vás nehľadala?
Spočiatku áno, ale celý čas som bol krok pred ňou. Krátko po rozpade Sovietskeho zväzu sa však veci zmenili a prestalo byť povinnosťou absolvovať vojenskú službu.
Teraz žijete na ostrove Waiheke. To síce znie ako sen, ale nie je to trošku nuda?
Je to malý ostrov a žije tam niekoľko tisíc ľudí. Leží zhruba hodinu a pol cesty od Aucklandu. Svojím počasím trošku pripomína sever Talianska. Žijú tam zväčša ľudia na dôchodku, umelci a hipíci – ľudia s alternatívnym spôsobom života. A, samozrejme, počas leta tam prichádzajú ľudia na prázdniny.
A vy si tam robíte džemy.
Hej. Myslím si totiž, že medzi ľuďmi je dôležité rozširovať správu, že máme nejaké problémy, no planéta prežije aj bez nás. My aj tak zneužívame jej zdroje. Mali by sme chcieť o trochu menej a o veci sa podeliť. Lenže ak by som toto rozprával a nesprával sa podľa toho, bol by som ďalším pokrytcom. Tak sa snažím minimalizovať svoj vplyv na životné prostredie, pracujem a toľko nelietam, snažím sa pomôcť lokálnym organizáciám. Začal som pestovať ovocné stromy, mám záhradku a chcem si dopestovať vlastné potraviny. Mám pocit, že tu na ostrove sú ľudia viac zviazaní s pôdou.
To sa však dá v malej komunite. Vo všeobecnosti je to asi utópia. Máme radi svoj luxus, lacné tričká a elektroniku.
Verím, že sa to dá. Netvrdím, že sa máme vrátiť do doby kamennej. Žijeme v 21. storočí a máme poznatky. Môžeme postaviť solárne panely, môžeme vytvoriť prostredie bez toxických odpadov. Vieme, ako pestovať rastliny bez pesticídov. Máme poznatky aj technológie. Odpoveďou na otázku, ako sa môžeme mať lepšie, je podľa mňa byť múdrejšími. Možno máte radi svoje luxusné veci alebo auto. Ale opýtali ste sa niekedy, či to je naozaj nutné? Či to naozaj potrebujete? A čo na to milióny Číňanov, ktorí tiež chcú takýto luxus?
A oni na to právo nemajú?
Možno musíme všetci všetko robiť o trošku lepšie. Viac recyklovať napríklad. A pýtať sa, či pri veciach, ktoré používame, nie sú lepšie, lacnejšie či zelenšie alternatívy. To, samozrejme, nie je ľahké. A aj tak budete menšinou. Ale verím, že musíme.
To je celosvetové pokrytectvo: iste, nik nechce chudobných ľudí v treťom svete, ktorí robia za dolár na deň. Vďaka nim však máme tričká za pár eur. A tie chceme tiež.
To je spôsobom života. Musíme si vedľa seba postaviť jeho výhody a nevýhody. V každom prípade je to osobná vec a osobné rozhodnutie. Či chcete oblečenie za pár dolárov a tiež, koľko tričiek a topánok naozaj potrebujete.
A čo s tým?
Kľúčom je asi vzdelanie. Musíme lepšie vzdelávať deti v školách, pretože ony sú budúca generácia. Ja nezmením svet, svet môžu zmeniť iba ľudia. My len môžeme ukazovať na veci, ktoré nepovažujeme za správne.
