Enceladus, zmrznutý mesiac planéty Saturn, je v našej slnečnej sústave ojedinelý. Vedci americkej NASA potvrdili, že ako jediný známy satelit mení chemické zloženie svojej planéty tým, že ju doslova kropí gigantickými prúdmi ľadu a vodnej pary.
Saturn tomuto mesiacu vďačí aj za vznik jedného zo svojich prekrásnych prstencov, ktorý označujeme písmenom E.
Enceladus drží aj ďalší primát: keďže najlepšie zo všetkých telies slnečnej sústavy dokáže odraziť svetlo, stal sa jej najjasnejším mesiacom. No má to aj svoju odvrátenú stránku: teplota na jeho povrchu sa pohybuje okolo mínus 200 stupňov Celzia.
Priemer Encelada je 504 kilometrov, jeho riedku atmosféru tvorí zo 65 percent vodná para, z 20 percent molekulárny vodík a zvyšok oxid uhličitý plus molekulárny dusík. Prvé náznaky skutočnosti, že Enceladus má riedku atmosféru, pochádzali zo sondy Cassini.
Objaviteľ Herschel
Enceladus spolu s ďalším mesiacom Mimasom objavil v roku 1789 William Herschel. Bol to zrejme najznámejší a najplodnejší astronóm 18. storočia. Preto je symbolické, že vodné pary a ľad smerujúce z Encelada k Saturnu nedávno objavil tiež Herschel.
Tentoraz však ide o vesmírne observatórium v službách Európskej kozmickej agentúry (ESA), pomenované na počesť britského vedca.
Herschel, ktorý je vďaka priemeru svojho objektívu 3,5 metra najväčším kozmickým teleskopom v histórii, tak pomohol vyriešiť záhadu, nad ktorou bádali astronómovia štrnásť rokov: odkiaľ sa berie voda v horných vrstvách atmosféry Saturna.
Podľa výpočtov vedcov NASA Enceladus vychrlí každú sekundu 250 kilogramov vodnej pary. Vychádza z južnej polárnej oblasti, známej ako tigrie pruhy, pomenovanej podľa štyroch zreteľných paralelných prasklín v ľadovej „srsti“, dlhých okolo 150 kilometrov a širokých okolo dvoch kilometrov.
Vodná para vytvára nad Enceladom ohromný kruhový útvar s priemerom vyše 600-tisíc kilometrov, vysoký okolo 60-tisíc kilometrov.
Prvý raz ho zaznamenal Herschel v lete uplynulého roku práve vďaka svojmu infračervenému ďalekohľadu. Predtým sa oblak pary nedarilo pozorovať, lebo klasickým ďalekohľadom sa javil ako priezračný.
Zrejme nás neprekvapí, že objaviteľom infračerveného žiarenia je taktiež William Herschel, ktorý v roku 1800 rozkladal hranolom svetelné spektrum a meral teplotu rôznych farieb, pričom ho napadlo zmerať aj teplotu za hranicou najteplejšej, červenej farby; toto žiarenie aj pomenoval.
Metánový oceán
Objav vodnej pary nad Enceladom a najmä jej vplyvu na atmosféru Saturna má svoju prehistóriu. Prítomnosť vodnej pary v okolí Saturna naznačovali už pozorovania pochádzajúce z Voyagerov a Hubblovho kozmického ďalekohľadu.
V roku 1997 potvrdilo prítomnosť vody vo vrchných vrstvách plynného Saturna infračervené laboratórium, ktoré vyslala ESA. O dva roky neskôr potvrdila prítomnosť vody na Saturne aj NASA.
V roku 2005 zaregistrovala sonda NASA Cassini okolo Encelada mohutnú vrstvu ľadu, prachu a plynu. Ukázalo sa, že práve z tohto zdroja pochádza stavebný materiál pre Saturnov prstenec E. O dva roky neskôr vznikol matematický model ľadových gejzírov na Encelade, z ktorých tryská vodná para a prach do výšky stoviek kilometrov.
Jeho súčasťou bol predpoklad, že vnútri mesiaca je slaná riedka voda s rozpustenými organickými látkami, najmä metánom a čpavkom. Tieto vodné zdroje sa niekedy nazývajú metánový oceán. Metán sa nachádza aj na najväčšom Saturnovom mesiaci, Titáne; začiatkom tohto roka dokonca sonda Cassini zistila, že z tamojších metánových mrakov prší metánový dážď.
O rok neskôr Cassini dokázala existenciu oceánu, ukrytého pod ľadovou kôrou Encelada. V roku 2009 vedci zanalyzovali chemické zloženie vodných gejzírov.
Našli v nich významné skleníkové plyny metán a oxid uhličitý, ďalej vzácny plyn argón, čpavok a niektoré zložité organické zlúčeniny, napríklad benzén, a taktiež deutérium. Bolo to v súlade s teóriou, že pod povrchom mesiaca sa rozkladá tekutý oceán.
A odtiaľ bol už len krôčik k tomu, aby vedci objasnili aj záhadu, odkiaľ sa berie voda vo vrchných vrstvách riedkej Saturnovej atmosféry. Vedeli, že v spodných vrstvách sú stopy po vode v plynnom stave, no tá sa hore dostať nemohla; molekuly vody tam môžu preniknúť iba zvonka.
Teoretické predpoklady a nové poznatky získané pozorovaním do seba zapadli vo chvíli, keď sa ukázalo, že okolo Encelada krúži mračno vodnej pary, ktoré sa vyparuje do okolia. Časť zmrzne a stane sa súčasťou prstencov, približne tri až päť percent vodnej pary zostane v atmosfére planéty plynného obra.
Hlavný zdroj: webové stránky ESA a NASA
