Čiže japonské RPG. Vidíte to pri pohľade na obrázky aj sami. A tu sa môžete pekne všetci rozdeliť na dve skupiny. Tento žáner buď radi máte alebo nie. Nie je nič medzi. Teda možno niečo typu, že ste tento druh hier ešte neskúsili a žiadna manga postavička vás neodpanila. Smola a na druhú stranu i tak trochu šťastie. Stačí siahnuť po White Knight Chronicles II. A spustiť si prvý diel.
Obrovskou výhodou tejto pre PS3 exkluzívnej hry je jednoduchý fakt, za ktorý by sme mohli niekoho na čelo bozkávať, odvážnejší i iné partie tela, avšak nespravíme to, pretože až tak sme od radosti z pôvodného White Knight Chronicles neskákali. Súčasťou balenia druhého dielu je i diel prvý a ak ho nemáte, nemusíte si ho zháňať. A ak ste jednotku nehrali, v rámci zachovania dobrých vzťahov s práve zakúpeným virtuálnym dobrodružstvom sa do neho pustite od začiatku, hoc pokračovanie čo to vylepšuje, ale to možno zistíte až z domovských stránok hry a pri samotnom behaní s panákom to ani nepostrehnete. Je to tak trochu padnuté na hlavu, ale niekedy nám JRPG také prídu. Ak si kúpite dvojku, pustíte si najprv diel prvý, a to napriek tomu, že ste ju možno kedysi zahrali a viete ako to približne chodí.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Základné herné systémy sú navlas podobné a keby ste skočili rovnými nohami do hektického príbehu, v ktorom nielenže nič nedáva veľký zmysel, ale na vás vykočí hneď niekoľko termínov, najlepšie mien, kde je tak 6 spoluhlások a jedna samohláska. Ypsilon. Preto príbeh necháme tak, i my sme po spustení druhého dielu len márne v mysli tápali, čo to dopekla má znamenať. Isteže, skleróza je tak trochu nepekná mrška, avšak tempo, akým na vás White Knight Chronicles II chrli jednotlivé scénky, je vražedné. No a to nebude všetko, pretože hra vám nevysvetlí absolútne nič, pred vami zostane stáť podivne oblečený panák, za ktorým beží dievčatko s ružovými vlasmi a baraními rohmi (nie tie na jedenie, ale také na hlave). A vy musíte v kvázi ťahovom - alebo skôr časovom - režime upižlať pár panákov. Nik vám nepovie prečo a ako, proste to musíte spraviť.
Tak sa poškriabete na hlave, dole v menu je hneď niekoľko položiek, tabuliek, medzi ktorými si kurzorom beháte a vyberiete jeden typ útoku, prídete k panákovi, ktorí je zlý a bije vás, tak mu jednu vrazíte aj vy. Bojový systém je nasledovný: každý útok má určitý limit, za ktorý sa znovu doplní a vy ho môžete aktivovať. Niektoré útoky navyše vyžadujú špeciálne akčné body, ktoré zbierate tu a tam, preto špeciálne útoky používate už len na silných nepriateľov a nie na prerastené mäsožravé kvetiny. A tých útokov je tak tisícdvestotri, neskôr do partie prijmete ďalších členov a každému môžete povedať, čím bude bojovať, priamo ich neovládate, jednotlivé útočné pohyby je možné reťaziť a vytvárať tak kombá. Nie, nie je to všetko. Ak budete poslúchať a mať dostatočný počet iných bodov (čert aby sa v tom vyznal), stlačíte trojuholník a stane sa z vás taká biela kombinácia robota a rytiera (pozri názov hry), ktorý okolo seba mláti tak, že aj povestná otcovská spakruky je len pohladením jemných rúk mamičky, ktorá umýva riady s nemenovaným sajrajtom a Chuck Norris by musel uznať, že jeho kopačka z otočky má vážnu konkurenciu. Teda nemá, ale to len aby ste brali túto premenu vážne.
Bojový systém sme vám takto neprezieravo vykodkodákali, no pritom ešte ani len netušíte, že všetko začína detailnou tvorbou postavy. Nájdete tu samozrejme účesy podivnejšie než normálne podivné, takzvané ráno vstávacie a ani emo deti sa na niektoré nechytajú, pozliepať si môžete také monštrum, až sa budete detinsky radovať a tlieskať pacičkami. A teraz, keď sa vyškierate, vám povieme, že tohto panáka či panáčicu ovládať nebudete, chopíte sa iných postáv, ktoré sú do zápletky zapojené, spoločne tvoríte super partičku, ktorá musí v lineárnom napredovaní prinajmenšom zachrániť svet. To aj bude robiť, len tradičné stredoveké fantasy s výrazným manga nádychom tu je doplnené o sci-fi prvky, takže hlavní protagonisti (ktorých musíte poznať z jednotky) prídu na akomsi vesmírno-podivnom korábe, zaženú zloduchov na koňoch a zachránia niekoho, kto musí zachrániť niečo a všetci zachraňujú seba, lebo tu máme aj jedno staré proroctvo o piatom... zííív.
A práve tu narazila kosa na kameň tak, že sa nielen vytupila čepeľ, ale rovno zlomila. Japonské RPG hry akoby zaspali dobu a časy, kedy sme nad nimi slintali, pretože ich súbojový systém (simultánne ťahy), príbeh a spracovanie boli úžasné, sú dávno preč. Tie západné RPG už nevyzerajú ako nedonosené dietky barbarov, dokonca ani posledné Final Fantasy XIII nebolo tak omračujúcim zážitkom, hoci sa priznáme, táto lineárna vec nás bavila. White Knight Chronicles II (a taktiež aj jednotka, že áno, ak by ste náhodou na to zabudli) funguje na totožných princípoch. Vy si nakonfigurujete svoju postavičku, navolíte správne útoky, budete ich správne používať a ostatní sa správajú podľa vlastného vedomia a svedomia. Nie sú to tupé ovečky, nebehajú ako splašené zajačiky okolo, ale priložia svoju ruku k dielu. A pokojne sa môžete na toto všetko vy pekne vykašľať a len tak pobehovať, no zmysel to jednoducho nemá. Začiatky budú náročné, celým systémom (nezabudnite, je to RPG, takže more tabuliek vás čaká pri vylepšovaní postáv) sa musíte prehrýzť, a to nejaký ten čas potrvá.
Lenže potom zistíte, že celý ten svet je v podstate milý, nepriateľov vidíte hneď, takže náhodným súbojom odzvonilo, dobrodružstvo je to celkom epické, avšak... už sme z toho neboli nadšení ani minule, ale jednoducho nás to celé behanie a neustále bojovanie s miliardami nepriateľov (ku každému musíte prísť) začalo nudiť, zavalilo monotónnosťou. Ovládanie je i na gamepad príliš nemotorné, interface je až príliš archaický, často nepraktický, kamera defaultne nastavená vo všetkých osiach opačne a ani keď si ju upravíte, nemáte z nej najlepší pocit. Preberanie sa desiatkami tabuliek je mätúce, zbytočne komplikované a celé to jednoducho vyzerá ako hra spred niekoľkých rokov. Ani po technickej stránke nebudete prekvapení, ide čisto o priemernú záležitosť bez výrazných efektov, s funkčným spracovaním, ktoré nemá čo modernému hráčovi ponúknuť. Zvukovo ide o japonskú zábavku, nie všetky dialógy sú nadabované. Hudba sa nesie v typickom JRPG štýle - čiže znie to epicky, ale tak podivne, japonsky.
White Knight Chronicles II je pokračovaním, ktoré si možno svoju cieľovú skupinu nájde, početná však nebude. Kvalitatívne v podstate nejde o zlý projekt, lenže pomerne komplexné herné princípy sú zbytočne zadupávané do zeme otupujúcou monotónnosťou, rozťahanosťou a náročnosťou - nie z hľadiska obtiažnosti, ale pochopenia herných princípov a celkového uchopenia hry tak, aby ste sa pri nej bavili a nezúfali, nenudili sa. Aj keď ide o kombináciu MMORPG a klasického RPG, príliš to nepocítite, maximálne môžete niektoré špeciálne questy riešiť s kamarátmi. Väčšinu času budete nadávať. Lebo ovládanie. Miesto toho, aby ste jednu riadnu capli nepriateľovi otvoríte dialógové okno pre pokec s inými hráčmi a vyberáte z miliardy činností. Tancovanie, mávanie a podobné kraviny, ktoré vás však nezaujímajú, keďže vám niekto búcha po hlave obzvlášť veľkým kyjakom.
Komu teda White Knight Chronicles II odporučiť? To je nesmierne ťažká voľba. Ak chcete skúsiť tento dnes už takmer mŕtvy žáner (vzhľadom na platformu a naše teritórium), risknúť to môžete, dostanete dve hry v jednom balení. Rozsiahle, epické, japonské, prepracované, avšak i frustrujúco monotónne a technicky zastarané.
