V dávnych časoch dinosaurov behal po zemi čudný tvor. Podobal sa na dnešného piskora a ožíval v noci. Predné končatiny už mohol použiť aj na šplhanie, takže preňho nebol problém loviť hmyz v konároch stromov.
Podľa paleontológov, ktorí študovali jeho dobre zachovanú fosíliu, išlo o veľmi významné zviera: doteraz najstaršieho známeho predka dnešných placentálnych cicavcov. Čiže živočíchov, ktorých matky vyživujú vo svojom tele potomkov pomocou placenty.
Evolučný medzník
Tvor dostal meno Juramaia sinensis, čo značí Jurská matka z Číny. Vek fosílie, ktorú objavili na severovýchode krajiny, určili na 160 miliónov rokov.
Vďaka tejto malej paleontologickej senzácii sa existencia prababičky, prípadne pratety dnešných placentálnych cicavcov posunula o 35 miliónov rokov do minulosti. Podľa článku v časopise Nature je táto fosília novým medzníkom v evolúcii cicavcov.
Skamenelina Juramai s nekompletnou lebkou a časťou chrbtice obsahuje aj unikátne pozostatky mäkkých tkanív vrátane srsti. Analýza kompletných zubov a predných končatín vedcom umožnila určiť, že Juramaia je na evolučnom strome bližšie práve placentálnym cicavcom než ich najbližším príbuzným vačkovcom, akým je napríklad kengura.
„Pri štúdiu evolúcie cicavcov je veľmi dôležité vedieť, kedy sa objavili prvé placentálne cicavce,“ povedal paleontológ Zhe-Xi Luo z Carnegieho Prírodovedného múzea v Pittsburghu, vedúci tímu, ktorý fosíliu opísal v časopise Nature.
Výskum fosílie prebiehal v Pekingu a zúčastnili sa na ňom geológovia z Čínskej akadémie vied a z Pekinského prírodovedného múzea.
Lebka Juramai merala 22 milimetrov.
Výhody placenty
V čase, keď sa zjavil Juramaia, žila väčšina jurských cicavcov na zemi. Schopnosť vyšplhať sa na strom mu možno poskytla určitú evolučnú výhodu: mohol nielen uniknúť predátorom, ale aj preskúmať dovtedy neznámu oblasť.
K životu „hore“ sa pridala aj schopnosť vyživovať potomkov cez placentu. Vačkovce ju nemajú, preto sú ich mláďatá slabo vyvinuté a po pôrode musia zostať dlhšie vo vaku matky. Placenta je pozoruhodný vynález: umožňuje, aby ňou počas gravidity prechádzala potrava a kyslík z matkinho tela dnu a odpadové látky von.
V čase nadvlády ohromných jurských jašterov bolo určite bezpečnejšie, aby sa mláďa vyvinulo ešte v matkinom tele, ktoré mu poskytlo lepšiu ochranu než vak.
Luo podporuje myšlienku o výhodách reprodukcie založenej na placente. O celkovom evolučnom úspechu placentálov však podľa neho rozhodlo skôr prispôsobenie sa životu na stromoch a osvojenie si nového prostredia.
Prvú našli Eomaiu
Pred Juramaiou bola najstarším známym druhom placentálneho cicavca Eomaia (čiže Pradávna matka). Žila v neskorej kriede, približne pred 125 miliónmi rokov. Tohto myši podobného tvora našli v jazerných usadeninách taktiež v Číne a tím paleontológov o objave informoval v roku 2002.
Eomaiu zaradili medzi placentálov, aj keď mala príliš úzke boky na to, aby mohla rodiť plne vyvinuté mláďatá. V reprodukcii tohto cicavčieho druhu preto zrejme hrala placenta iba zanedbateľnú rolu.
Fosília Juramai, uložená v Pekinskom prírodovednom múzeu, má aj iný, širší význam. Moderné evolučné štúdie založené na výskume DNA síce umožňujú odhadnúť vek najrôznejších živočíchov pomocou tzv. molekulárnych hodín, čas od času je však dobré preveriť teóriu pomocou praxe, teda práve s použitím takýchto „tvrdých“ fosílnych dôkazov.
Rekonštrukcia na pozadí nájdenej fosílie.
Hlavný prameň: webové stránky americkej Národnej vedeckej nadácie
