Nazvať Special Forces tuctovou hrou by bolo možno potechou pre oko drsného kritika snívajúceho o novinke i v Solitairi, no zároveň tak trochu i krivdením. Vývojári zo Zipper Interactive totiž spravili hru, ktorá neprináša nič nové, no taktiež sa hrá veľmi dobre.
Ak by Special Forces napriek svojej bohatej histórii na platforme Playstation nevznikli, nič by sa nestalo, no ak tu špeciálnu jednotku máme, radi sa prestrieľame juhovýchodnou Áziou, kde povstalecká skupina Naga šíri nepokoj po krajine, pustoší ju, zabíja civilistov, snaží sa o prevrat a masaker v jednom. A práve preto tu je Cullen Gray, chladnokrvný to veliteľ jednotky, ktorý musí zloduchom nakopať ich ctené zadky. Príbehovo je Special Forces neuveriteľne plytkým projektom s jednoduchými myšlienkami a zvratmi, ktoré nechajú chladných aj poctivých fanúšikov Onura po lobotómii. Ani graficky hra príliš neohromí, hoci animácie pohybov tu máme celkom pekné, na tých panákov sa taktiež dobre pozerá, len to prostredie je tak trochu fádne.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Síce sa nám neustále mení osada / džungľa / mesto (alebo napríklad prístav, aby sme niekoho náhodou neurazili či železničné sklady) a niekedy sme si pripadali ako v staručkom Vietcongu, stále nám prostredie prišlo skôr striedme, menej detailné a na dnešnú dobu príliš umelé, neosobné, málo dynamické. Poteší požitý fyzikálny model na jednotlivé objekty, takže to, že sa ukrývate za betónovou prekážkou tentoraz neznamená večný pokoj. Žiadna desiata, kávička, jedno sudoku si vylúštite a až potom pošlete olovené pozdravy smerom k nepriateľským panákom, ktorí teda mnoho rozumu nepobrali. Napriek tomu nám prišlo, že objekty mohli byť potiahnuté detailnejšími textúrami. Ale nevadí, pozerať sa na to dá a Special Forces tu nie je preto, aby poriadne nakopla Crysis 2 do citlivých miest. Napríklad do píšťaly.
Special Forces je jednoducho klasickou third person akciou, v ktorej drží hlavný hrdina (to je ten, ktorého samozrejme ovládate, nenecháte sa komandovať nejakým tajtrlíkom) dve zbrane a strieľa po panákoch, ktorí ho nemajú radi a naopak strieľajú po ňom a hovoria nejakou hatlaninou. Ale nielen panákom sa musí náš hrdina postaviť, budete aj vyznačovať miesta, kam zhodí letecká podpora svoje bomby. Najlepšie na vozidlá nepriateľa či rovno tanky. Aby to nebolo málo, dôjde i na nerovný boj helikoptéra vs. Cullen. Ak by bol hlavným hrdinom Chuck Norris, dá helikopotvore jednu kopačku z otočky, no Cullen musí presne mieriť protipancierovou päsťou. Kedysi dávno bola séria SOCOM skôr taktickým strieľaním, no doba si vyžiadala silný príklon k takmer bezhlavému pobehovaniu s prstom na spúšti a veľkým ratata v pozadí. Isto, dá sa ísť i tichou cestou, takmer každá zo 14 úrovní vám umožní pred jej spustením zvoliť si primárnu a sekundárnu zbraň (brokovnice, sniperky, automaty, guľomety...), pričom na každú môžete navešať hneď niekoľko vylepšení podľa zásluh s daným kúskom - v praxi totiž za každý kill zbraňou získate skúsenosti a keď máte danú pušku na piatej úrovni, je to maximum a sniperka XYZ má následne 3 tlmiče a niekoľko optík na výber.
Nesmiete však získať dojem, že hranie Special Forces pripomína besnenie v Duke Nukem Forever. To rozhodne nie, prepracovaný systém krytia, ktorý mimochodom funguje na výbornú, tu nie je len tak pre parádu. Bez krytia totiž proti mnohonásobnej presile nemáte žiadnu šancu napriek postupnému ozdravovaniu i ďalším spolubojovníkom, ktorým môžete zadávať rôzne príkazy prostredníctvom inteligentného kurzoru (do priestoru miesto presunu / na nepriateľa cieľ útoku alebo preskupenie). Hranie tak pripomína menej adrenalínové Gears of War, pričom prestrelkám neuberajú na zaujímavosti naskriptované sekvencie spúšťajúce sa po prechode neviditeľnou hranicou. Vďaka tomu je použiteľný i postup vpred na vlastnú päsť s klusajúcimi parťákmi za vašim chrbtom či premysleným zadávaním príkazov ostatným členom jednotky. Funguje to na výbornú a vy sa rozhodnete čo vám momentálne vyhovuje. Chýbala nám však možnosť neútočenia, kedy sme sa nechtiac prezradil po výstreloch členov so zbraňami bez tlmičov.
Umelá inteligencia vašich spolubojovníkov je na pomerne vysokej úrovni, hoci ich pristihnete v niektorých prípadoch bez nutnej obrany či ukrytia sa do bezpečnej vzdialenosti. Niekedy sa zbytočne vystavujú streľbe od nepriateľa, avšak dokážu ich oživiť ostatní členovia jednotky. Vyslovene starať sa o nich nemusíte, sú adekvátne presní a dokážu viditeľne pomôcť. Stretli sme sa žiaľ s momentmi, kedy nás friendly fire poslal k zemi: stáli sme totiž v trajektórii strely medzi nepriateľom a členom našej jednotky. Taktiež sa naši dokázali často hlúpo postaviť, no ide o menšie chybičky krásy, ktoré dokážete zadávaním príkazov eliminovať. Omnoho horšie sú na tom nepriatelia, ktorí sa radi nechávajú zabiť a vy si tak síce užívate akčnú smršť, no zároveň klesá výzva pri postupe kampani. Tá vám zaberie odhadom 5-6 hodín, čiže dnešný štandard.
Pomerne hlúpe správanie sa nepriateľov najviac postrehnete pri špeciálnych misiách, kedy ovládate len jedného člena jednotky - jediné zastúpenie nežného pohlavia sa dá charatkerizovať ako stealth postup. Potichu sa plížite poza nepriateľské chrbáty, zneškodňujete ich mimo dosah viditeľnosti a ak sa vám podarí niekoho skoliť pod lampou, telo môžete odniesť do bezpečia tieňov či tmavých kútov. Pri vyvolaní poplachu nemusí nasledovať hneď reštart a frustrujúce opakovanie danej sekvencie. Skupina nepriateľov pri objavení mŕtveho parťáka síce začne sliediť po nebezpečnom vrahovi, no po chvíli ich to prejde a vrátia sa k svojmu hliadkovaniu. Dvakrát realisticky to nevyzerá, ale čert to vezmi. V týchto úrovniach je tichý postup prioritou, no neznamená to, že sa nedajú niektoré úseky vyriešiť prestrelkami so zburcovanými protivníkmi. Len to ide ťažšie. Chvalabohu po sebe nechá každý mŕtvy svoju zbraň i s muníciou, takže touto výbavou nemusíte pri nedostatku vlastnej pohrdnúť.
Dôležitou súčasťou hry je i multiplayer. So štvoricou dnes už klasických módov zameraných na boj dvoch tímov sa nedá písať o prehnanom taktizovaní, všetko sa deje rýchlo a akčnou cestou. Či je to na škodu, už musí posúdiť samotný hráč, no zázraky od podpory viacerých hráčov nečakajte. Podobne sa dá vyjadrovať i o ozvučení či hudbe. Dabing je schopný, ozvučenie dostatočne hlučné, hudba hrá, no zázrak to nie je a len adekvátne podporuje práve prebiehajúcu situáciu na bojisku. Ohúrení však ničím nebudete. Spomenúť sa oplatí ovládanie pomocou Move ovládača. Je to niečo efektné, na prvý pohľad možno i zaujímavé, avšak s veľkou pravdepodobnosťou sa vrátite k tradičnému gamepadu s analógovými páčkami. Spočiatku sa budete s mierením trápiť, no neskôr - podobne ako v Killzone 3 - vám prejde do ruky. Istejší sme však cítili s gamepadom, s ktorým je to predsa len pohodlnejšie.
SOCOM: Special Forces predstavuje presne ten typ hry, s ktorou chybu nespravíte, do popredia si ju na poličku však taktiež nevystavíte. Má svoje klady, má svoje zápory, zabavíte sa pri nej, no spomínať na ňu s iskrou v oku po niekoľkých mesiacoch nebudete. Je to kúpa na istotu, dobre známa hrateľnosť nikoho vyslovene nesklame. Neponúka ale nič viac, pre čo by ste mali jasať. Nie je na tom ale nič zlé, priemerného balastu nájdete v hernom svete dostatok a Special Forces exceluje práve v tom, že to svoje si jednoducho uhrá a vás na niekoľko hodín zabaví.
