ERYOPS
Obdobie: pozdný karbón, raný perm
Veľkosť: 2 m
Špecialita: 60 cm lebka, suchozemský sluch
Výskyt fosílií: USA (Texas, Nové Mexiko, Západná Virgínia)
Naučiť rybu chodiť po suchu, to je ako chcieť od kravy, aby spievala ako slávik, alebo od mačky, aby vás mala úprimne rada. Ani za sto rokov by sa vám to nepodarilo. Ale čo ak by ste na to mali tých rokov milión, dva, desať?
To s tou kravou ostáva v rovine hypotetickej, to s mačkou v čisto akademickej, ale to s tou rybou sa skutočne podarilo. Prírode to trvalo 59 miliónov rokov. Je to divoké číslo, hlavne z pohľadu dnešného človeka – hypotéku treba splatiť za 30 rokov, telefón vypoja za mesiac, a pracovné zadania treba vybaviť dovčera – ale nedá sa povedať ani to, že by sa príroda flákala.
„Rybonožce“
Rybací pionieriOd roku 418 000 000 pnl., kedy sa objavila prvá lalokoplutvá ryba, cez „rybonožce“ až k ozajstným štvornožcom to bolo množstvo pokusov, omylov, ale aj evolučných úspechov. Venujme pietnu spomienku hrdinským pionierom suchozemského života:
† Osteolepis (416 mil. r.) nám dal jednoduché pľúca a základ pre kosť ramennú, vretennú a lakťovú.Od †Panderichthysa (380 mil. r.) máme hrudný pletenec, teda kľúčnu kosť a lopatku.† Tiktaalik (375 mil. r.) nám zanechal krk a pohyblivé zápästie.† Ichthyostega (365 mil. r.) prišla s prstami, hoci ešte takými skôr na plávanie, a k tomu nám nadelila zosilnené stavce, ktoré uniesli telo na súši.A príbeh o tom, ako sa ryba naučila chodiť, uzatvára † Pederpes (359 mil. r.), ktorý je najstarším plne suchozemským štvornožcom. Mal nohy už iba na chodenie, hoci sluch ešte prispôsobený na vodu.
Pederpes
Karbón – hmyzí rajPri pozorovaní normálnej ryby nebadať žiadnu túžbu liezť na breh. Prečo sa do toho vôbec púšťali tie prvohorné? Žiadna veľká záhada: blbo sa im žiabrami dýchalo v močiarnej vode, je chudobná na kyslík. Okrem toho, na súš sa dalo šikovne utekať pred predátormi a keďže šváby boli vtedy veľké ako potkany, „rybochody“ objavili krásy suchej stravy.
V karbóne (359 – 299 mil. r.) sa obojživelný spôsob života ukázal ako výborná voľba. Už v devóne sa začala Zem zelenať prvými lesmi a džungľami, čo malo za následok, že sa zmenilo zloženie ovzdušia a v moriach masívne povymierali ryby a trilobity. Rané štvornožce však devónske vymieranie postihlo len minimálne a do karbónu už obojživelníky vstupovali ako víťazi ruskej rulety evolúcie.
Na súši im konkurovali len dvaapolmetra dlhé dravé stonožky Arthropleura, sedemdesiatcentimetrové škorpióny Pulmonoscorpius a obrie vážky Meganeura s rozpätím krídel 75 cm. O pavúkoch nebudeme písať radšej vôbec, čo keby toto čítali deti?
Áno, suchozemské bezstavovce boli vtedy takto obludne veľké. Obsah kyslíka v ovzduší bol 35% (dnes je 21%), preto primitívne dýchacie ústrojenstvá, ako vzdušnice či pľúcne vaky, dokázali uživiť aj veľké hebedo.
Pupkatá zloba karbónuAle až by ste si mysleli, že najväčšou zlobou karbónu je stonožka dlhá ako medveď, tak to pozor.
Najväčšou zlobou karbónu bol prvý naozajstný obojživelník, pupkatý deväťdesiatkilový Eryops. Vďaka čeľustnej kosti, zakrpatenej do primitívneho strmienka, bol prvým stavovcom, ktorý počul na suchu. Mal síce len dva metre, zato jeho papuľa stála za to – lebka merala 60 centimetrov.
Kostra Eryopsa
S telom mloka a hlavou krokodíla ľahko predpokladať, ako sa Eryops živil – vyčkával na korisť tesne pod vodnou hladinou, z ktorej mu trčali len oči a nozdry. Keď sa zjavila korisť, chytal ju rýchlym pohybom hlavy do ozrutnej papule. Vo vode roztvorenie čeľustí navyše vytvorilo podtlak. Korisť potom Erypos žral veľmi negustiózne – nielen bez chleba, ale aj bez žuvania! Svaly sánky neboli dosť silné na drvenie, ale bohato stačili na uchopenie koristi. Eryops musel potravu hltať vcelku, pohadzovaním hlavy dohora a posúvaním koristi hlbšie do gágora – presne ako krokodíl.
Eryops
Či ho ešte stále sa mrviaca potrava nešteklila na pankreas, paleontológia nedokladá.
Prerastené mloky permuNasledujúca perióda prvohôr, perm, je svedkom dominancie plazov. Sladká voda však ostala doménou obrích obojživelníkov. Dnešný mlok, to pestrofarebné slizké stvoreníčko s dobráckym výrazom, meralo za svojich najlepších čias deväť metrov a vyzeralo ako gaviál. Volal sa Prionosuchus – najväčší obojživelník, aký kedy jestvoval.
V perme bol však najväčšou zlobou fascinujúci plaz–neplaz cicavec–necicavec Dimetrodon. O ňom ale až nabudúce.
