Partia skúsených a talentovaných tvorcov akoby nedokázala sama prísť s vlastnou značkou, takmer neustále pracovali na pokračovaniach. Úspešných, uznávaných a oceňovaných, ale stále sa jedná o už vytvorený svet, ku ktorému len dokreslili nové kulisy. Neverwinter Nights 2, Knights of the Old Republic 2, Fallout: New Vegas - príkladov tu máme hneď niekoľko a teraz k nim pribudne i Dungeon Siege III. Hra, za ktorú sa Obsidian hanbiť nemusí, k jagavým klenotom ale rozhodne nepatrí.
Akčné RPG Dungeon Siege v čase svojho vydania chcelo aktívne konkurovať Diablu II. Takých bolo a každý adept dopadol tvrdo na ústa. Dungeon Siege však môžeme smelo zaradiť medzi to najlepšie z tohto žánru a keby nebolo hitu od Blizzardu, bola by táto značka riadne vysoko. Potvrdila to i druhým dielom, v ktorom ostala verná typicky fantasy reáliám. Klikanie po nepriateľsky naladených potvorkách bolo mierne odlišené tým, že niektoré atribúty stúpali automaticky vykonávanými činnosťami a okrem toho sme sa mohli učítať k smrti rozsiahlymi dialógmi. Fungovalo to celkom dobre, na PC sme sa bavili, nejednu myšku poslali do plastové nebíčka, dokonca sme mohli hrdinov i zgrupovať, desiatky predmetov sme nosili na oslíkovi (a ten samozrejme tiež leveloval), bolo to 3D a vôbec nie neprehľadné - jednoducho séria, pri ktorej sa na pokračovanie nie je dôvod netešiť.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Lenže tam, kde Dungeon Siege vedelo zaujať jednoduchosťou a prístupnosťou, robí tretí diel zbytočné ústupky konzolovým verziám, kde séria debutuje. Najhoršie je, že typické črty hier Obsidianu sa z jednotlivých projektov prenášajú a iritujú možno stále viac a viac. Tradičný fantasy zápletka o zle, jedinom záchrancovi a podobných prkotinách už nie je atraktívna ani trochu, no zaujať môže vždy. Nie, ak je príbeh podaný sterilne a zúfalo nudne, hoci na výber dostaneme hrdinov hneď štyroch (symbolizujú zároveň povolania), odlišní sú tak ako sa patrí a dokonca nás čakajú morálne rozhodnutia, kedy sa prikloníte k jednej strane. Rozhovory posúvajúce zápletku ďalej sú podobne ako “animované” sekvencie neuveriteľne unavujúce a budete mať radosť z toho, že sa dajú automaticky odklepnúť. A že stratíte občas niť? Ani vám to príliš vadiť nebude. Obnovujúca sa Légia, z ktorej žijú už len potomkovia pôvodných členov bojujúcej proti Jeyne Kassynder, ktorá sa riadne rozkokošila, pustoší obydlia, je vo fantasy príbehoch notorická zápletka. Ale tak keď sa žena nasrdí, vyzerá to ako riadna zverina.
Čaká vás teda naberanie spojencov, riešenie menších či väčších rozporov, no drvivú väčšinu prejdete so zívaním a bez vnímania textu. Jednotlivé situácie, kedy sa musíte rozhodnúť, komu dáte za pravdu, sú neuveriteľne predvídateľné, rovnako ako následky a ďalej plynúci dej. Ešte, že je kráľovstvo Ehb pekné, rozmanité a celkom dobre sa naň pozerá navzdory ústupkom herným konzolám. Navštívite všetky možné lokácie známe z iných fantasy príbehov, nechýba podzemie, lesy, rozvaliny, zasnežené hory, mechanické mesto. Napriek rozsiahlosti slobodu neočakávajte, prostredie je tvorené v chodníčkami ohraničenými neviditeľnými tunelmi, takže pobehujete akoby v bludisku. Na prvý pohľad je všetko v poriadku, no neskôr si všimnete, že vývojári mierne šetrili na grafických efektoch a rozlíšeniach textúr v pozadí.
Zaujímavo riešený je i pohľad na samotnú scénu. Voľná kamera je pasé, hoci minule fungovala výborne, tentoraz je takmer priklincovaná v dvoch polohách: blízko pri vybranom hrdinovi alebo takmer kolmo na hernú plochu. V prvom prípade vnímate krásu prostredia, množstvo objektov, prepracovanú architektúru levelov, avšak smerom dopredu vidíte jedno veľké nič, čo pri zbrania na diaľku predstavuje nemalý problém a radi by ste aj videli, kam vôbec smerujete. Pohľad číslo dva vám síce ukáže prostredie z väčšej výšky, vidíte toho viac, krása sa pomaly vytráca, no stále to nie je ono. Možno nakláňania kamery, aby ste jej pohľad nasmerovali viac do diaľky, tu nájdete, avšak je len pre parádu alebo aby niekoho vytočil, že to ide asi tak dva milimetre hore a dva dole. Inak kamerou rotujete okolo postavičky ako len chcete, aj do výstrihu pozerať ženským hrdinkám je dovolené. V tomto je však ovládanie mierne toporné a rozhodne to nie je prvá horská slina vyprsknutá naň.
To, čo zarazí PC hráčov je fakt, že svojho hlodavca môžu pokojne ponechať osudu a kurzorom si radšej šmátrať vo Windowse, pretože priamo v hre to jednoducho buď poriadne nefunguje alebo je tak užívateľsky nepríjemné, až si pomyslíte, že to museli v Obsidiane spraviť naschvál. Aj spravili, ovládanie prispôsobili gamepadom herných konzol. Preto radšej vytiahnite nejaký zo skrine a hrajte Dungeon Siege III s ním, je to omnoho prirodzenejšie, praktickejšie a čuduj sa svet, ono to funguje, nebudete sa strácať, záložkové menu je vytvorené prehľadne, tak isto i všetky položky, len niektoré akcie trvajú dlhšie, pretože pohyb analógom je logicky pomalší ako kurzorom. Bez gamepadu teda radšej hru ani neskúšajte, zbytočne sa nebudete rozčuľovať.
Na výber dostaneme už spomínanú štvoricu hrdinov, ktorí v podstate reprezentujú povolanie: Lucas je klasický bojovník, rytier s mečom a štítom alebo obojručákom, Manx prešedivelý kúzelník, Katarina sa orientuje na strelné zbrane ako pušky a pištole (luky a kuše sú predsa pre deti) a Anjali je tak trochu poločlovek, pretože v ľudskej podobe má v rukách kopiju, no rada rozpaľuje vášne medzi nepriateľmi. A to doslova. Premení sa na horiacu éterickú bytosť vrhajúcu plamene sem a tam, takže všetkým horí za pätami. To, že Katarina si musí držať nepriateľov od tela, má sexi kostýmčeky a jej zbrane omračujú a odhadzujú nebudeme spomínať, je to v každom akčnom RPG. Pozitívom je prepínanie medzi dvomi módmi daného povolania: Katarína si tak môže vymeniť účinnú, ale pomalú pušku na veľké vzdialenosti za brokové pištole so širším rozptylom a kadenciou.
RPG prvky nie sú nijak zložité, manuálne neupravujete žiadne tradičné vlastnosti, zdravia či účinnosť zbraní sa zvyšuje automaticky, vy si len vyberiete do ktorej schopnosti (percento k úspešnosti niečoho) investujete bodík alebo akú špecializáciu (bonusy) k danej zbrani si vycibríte. Nie je to nič zložité, nebude vás to otravovať, bodmi môžete pomerne rozhadzovať vďaka pomerne nízko nastavenej náročnosti. I na strednej obtiažnosti je to pomerne brnkačka, no nutnosťou je pravidelné striedanie zbraní u povolania podľa potreby. Z nepriateľov vypadávajú predmety, nazbierate ich na tony, špecializované, obyčajné, raritné - plusom je automatické zadelenie do inventára postavy podľa povolania, takže Katarina vo svojom ruksaku nájde iba to, čo navlečie na seba a ostatné sú vo všeobecnom batohu. Ďalej nakupujete, predávate, kecáte, naberáte sekundárne úlohy, levelujete. Klikacia odysea, len s gamepadom v ruke.
Hrateľnosť je klasická, ako v každom inom akčnom RPG, čiže beháte, klikáte na nepriateľa, chvíľu sa bacajú po hlave, jeden padne, najlepšie ten druhý panák a vy idete ďalej, mlátite sa s ostatnými. Kúzlo týchto hier tkvie v loote (a vypadnutých predmetov je hromada, takže pohoda) a zábavnosti tejto monotónnej činnosti. Druhov nepriateľov je dostatok, na každého treba trošku inak, bossov vyplieskate hromadu, avšak z mordovania postavičiek nemáte často tak príjemný pociť ako v spomínanom Diablo II alebo povedzme i Sacred 2. Nepriateľov je podstatne menej, krajina nie je otvorená a celé to pripomína vďaka totálnej umelej demencii nepriateľov jatky, kde to do seba šije niekoľko huncútov a raz niekto padne. Nebavilo nás sedieť pri hre hodiny, často sme sa museli vracať pri plnení questov po už riadne vyšľapaných chodníčkoch, respawn nepriateľov bol neskôr viac unavujúci ako zábavný. Na hodinku denne je to fajn, no rozhodne neplatí čakanie, že ešte poskočím o úroveň vyššie a až potom to vypnem. Skôr čosi ako “nájdem najbližší savepoint (hra sa ukladá manuálne na vybraných miestach) a vypínam to, inak tu zaspím”. Je to subjektívne hodnotenie, osobný pocit, ale hratenosť a atmosféra nám často prišla prázdna.
Dungeon Siege III nie je nepodarkom, na ktorom by sme našli jednu chybu za druhou. Dobré meno svojim predchodcom však nerobí a v žánri akčných RPG predstavuje len mierny nadpriemer. Nenáročná zábava sa vám priskoro ohrá a nemusí ohúriť ani možnosť rozohrať si príbeh znovu za inú postavu, pretože to levelovanie je v podstate fádne a nevýrazné. Je to znovu o tom istom - hre akoby chýbala duša, potrebná atmosféra, nechytila nás tak, aby sme ju neochotne vypínali. Tak ako Alpha Protocol, tak i čiastočne Fallout: New Vegas. Jednoducho si v Obsidiane môžu spraviť čiarku, že majú za sebou ďalší projekt, pokračovanie úspešnej značky. Avšak nič viac.
