„Už v žiadostiach o financovanie musia vedci tvrdiť, že to, čo robia, je úžasné. Na neúžasné veci sa peniaze nedávajú,“ hovorí teoretický fyzik a popularizátor vedy MARTIN MOJŽIŠ. Veda podľa neho trošku pripomína demokraciu, systém funguje relatívne dobre, aj keď skromnosť a pokora prirodzene prehrali.
Mojžiš fyzikom. Robia si z vášho mena vedci žarty?
„Predo mnou nie. Ale je to pomerne rozšírené meno, a preto ľuďom zrejme nepripadá až také srandovné. Ojedinelé posmešky som zažil asi iba v škole.“
Ako sa fyzik, vysokoškolský učiteľ stane popularizátorom vedy?
„Keď zaniklo Domino fórum a uvažovalo sa o založení nového časopisu - neskôr sa z neho stal .týždeň - stretla sa moja sestra s Jurajom Kušnierikom. Oni vtedy so Števom Hríbom uvažovali o rubrike veda a či by som to nechcel robiť. Hneď som im zavolal, že áno, pričom moja ambícia nebola písať o vede, chcel som sa podieľať na tom časopise.
Potom sme sa stretli v krčme a vtedy som im povedal, že to nechcem robiť tak, ako sa popularizácia vedy bežne robí, že to chcem robiť inak. Tak mi dali na skúšku napísať dva tri články.
Napísal som a neskôr som sa dozvedel, že to prebiehalo asi takto: Juraj si to prečítal a bol v rozpakoch. Videl, že to je iné ako všetko, čo sa na Slovensku a možno aj inde robí. Poslal to Števovi a ten za 15 minút povedal, že je to OK.“
V čom to bolo iné?
„Vtedy som to nevedel vysvetliť. No jeden z rozdielov je, že z pochopiteľných dôvodov sa v rubrikách venovaných vede zvykne písať o tom, čo sa vo vede práve deje. O moderných veciach, ktoré sú sexy a frčia.
To som nechcel robiť, pretože k tomu mám isté výhrady. Oveľa viac ma zaujímajú veci, ktoré sú staré, dávno pochopené, ktoré sa dokonca učia na školách. Lenže veľmi často sa učia nezrozumiteľne alebo nie tak zaujímavo, ako v skutočnosti zaujímavé sú.
Zdalo sa mi, že jestvuje veľa starých vecí, o ktorých vo vede čosi vieme a o ktorých sme sa v škole učili. Ale keď si položíme správne otázky, zistíme, že to vlastne nevieme. No tými otázkami nájdeme cestu k prekvapujúco lepšiemu pochopeniu.“
Čo vám prekáža na písaní o vede?
„Nemám negatívny postoj k rubrikám iných. Často je to však tak, že redaktori píšu o veciach, ktoré im ponúknu vedci. A podobne ako všetko je dnes aj veda oveľa viac záležitosťou marketingu.
Nie je v ľudských silách - nielen vedeckých redaktorov, ale v ľudských silách vôbec - rozlíšiť v širokom spektre oblastí, ktoré veci sú naozaj, ktoré sú trochu naozaj a trochu marketing a ktoré veci sú viac marketing ako naozaj.“
Napríklad?
„Skoro všetko, čo robí v poslednom čase CERN. Pritom si nemyslím, že tie obrovské miliardy, ktoré do CERN-u išli, sú vyhodené peniaze. Myslím si, že sú to relatívne rozumne investované peniaze, určite rádovo rozumnejšie, ako do Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS, čo je takmer blbosť a vyhodené peniaze.
Na druhej strane sa v CERN-e v nejakej chvíli zobudili a zistili, že daňoví poplatníci alebo politici sa začali pozerať na to, že tam ide priveľa peňazí a oni nie sú až takí úspešní napríklad v Nobelových cenách. Nobelovu cenu hádam majú priamo len za objav W a Z bozónu. Oni sa preto potrebovali obhájiť a zistili, že toto je spôsob: oznamovať každú vec, ktorá je pravda, ale...“
Ale?
„V prípade Higgsovho bozónu sa podarilo CERN-u urobiť to, že o ňom vedia skoro všetci ľudia v Európe. Býva to dokonca na titulných stránkach, pričom oni dávajú len čiastkové informácie: že dosiahli také a také energie, že dosiahli taký a taký počet zrážok. No o základnej vedci - možno až úmyselne - nerozprávajú. Že to celé bude trvať strašne dlho.“
Prečo?
„Pretože v urýchľovači Higgsov bozón neuvidia v zmysle, že čosi zrazia a on sa potom objaví a pod mikroskopom ho zo všetkých strán preskúmajú. Oni ho nikdy neuvidia, uvidia len produkty jeho rozpadu.
Budú tam síce častice, na ktoré sa rozpadol, no okrem toho veľa všeličoho iného. A tie iné častice môžu vzniknúť aj inak ako rozpadom Higgsovho bozónu a na to, aby takéto veci vedci rozlíšili, musia mať obrovské množstvo zrážok.
Nie je to poľovačka podobne ako keď čakám na diviaka, vystrelím a mám ho. Musím čakať a čakať a keď čakám veľmi dlho a celé to bolo úspešné, uvidím v nejakej veľkej štatistike nejaké prejavy. Nie Higgsov bozón samotný.
Toto je pravda, ktorá nie je taká sexy, aby sa dostala na prvé stránky novín. A ak vôbec, tak raz, keď sa to naozaj stane úplne jasným.“
Veda ako marketing
Lenže toto už pre verejnosť nie príliš zaujímavé.
„Mne sa stalo, že keď oznámili prvé zrážky, tak ma zastavili ľudia na ulici a pýtali, či naozaj prebehli prvé zrážky a či ho v priebehu týždňa, dvoch budú mať.“
Aj napriek tomu nie je lepšie písať takto, ako písať o autonehodách?
„Podľa mňa je dôležité, aby sa písala pravda. To, čo robí napríklad CERN, nie je nikdy nepravda. Ale niekedy je ľuďom, ktorí tomu rozumejú, zjavné, že keď takúto informáciu vypustia pre novinárov, ktorí tomu nerozumejú až tak dobre a tí to potom posunú čitateľom, ktorí tomu rozumejú ešte oveľa menej ako redaktori, je takmer isté, že samotná informácia bude vnímaná inak, než bola vysielaná.“
To im neprekáža?
„Im to nevadí. Oni neklamú, hovoria pravdu vediac, že tá pravda bude inak vnímaná. Tak, že pravde to nebude už úplne zodpovedať. Mne to trošku prekáža. Veda by mala mať v štandarde - pravda a noviny by mali mať tiež v štandarde - pravda. Jednej aj druhej veci by malo ísť v prvom rade o pravdu.
Lenže tu sa niekedy veda a noviny stretnú a výsledkom je čosi, čo pravda úplne nie je. Je však lepšie, keď sú noviny nebulvárne ako bulvárne. Ale nie je dobré, keď to nebulvárne má trend bulvarizovať sa.“
Podobne ale postupuje aj americký Fermilab, keď vydá informáciu, že niečo je „takmer“ objavom.
„Urobili podobnú vec. Aj tak mi však pripadalo, že tá ich správa a spôsob, akým bola vnímaná, bola pravde najbližšie. Oni oznámili, že majú silný náznak objavu, ktorý však potrebuje potvrdenie. No je tiež pravda, že tá vec so zvýšenou štatistikou - keď prezrú viac zrážok - sa buď stratí, alebo sa to potvrdí. Je však ospravedlniteľné, ak čosi nie je tutové, ale máme už dosť silné podozrenie, oznámiť to.“
Takto marketingovo sa v dnešnej vede správajú všetci?
„Podľa mňa všetci. Dôvod je, že robenie vedy a jej financovanie je založené na grantových systémoch - čo je asi najzdravšie financovanie vedy. Ale aj to najzdravšie je nejakým spôsobom choré.
Aby ste grant dostali, musíte napísať, aký ste dobrý, čo máte za sebou a čo idete skúmať. Aký to bude mať význam a prečo je to dôležité. Aj keby na začiatku boli ľudia, ktorí žiadosť napíšu skromne: „Toto by som chcel skúsiť a možno to nikam nepovedie, ale keby poviedlo, bola by to bomba,“ prípadne: „Toto nie je veľmi zaujímavé, ale treba to preskúmať, aby sme tú možnosť vylúčili.“
Keby sme tie veci písali takto, a keby ich všetci písali takto, bolo by to v poriadku. Evolúcia však ukázala, že keď niektorí písali, že „toto je veľmi významná vec, ktorú keď preskúmame, vyriešime celosvetový hlad a energetickú krízu,“ prípadne ak to napíšu šikovnejšie a nie až takto hlúpo, tak vyhrávajú.
Skromnosť a pokora celkom prirodzene prehrali. Už v samotných žiadostiach o financovanie musia títo ľudia tvrdiť, že to, čo robia, je úžasné. Na neúžasné veci sa peniaze nedávajú. Napriek tomu systém funguje relatívne dobre, podobne ako demokracia. Aj keď relatívne dobre môže byť stále veľmi zle.“
To sú granty. A výstupy?
„Samozrejme to potom prechádza aj do mediálnej komunikácie. Keď sa o vašej veci hovorí, šanca, že dostanete peniaze, je oveľa vyššia.“
Ak marketing funguje aj zo strany vedcov, ako sa má novinár aj čitatelia v takýchto vyhláseniach orientovať?
„Neviem, čo by mal novinár vedieť. Je to podobná otázka ako čo by mal vedieť ten, kto ide písať o hudbe. Možno že by mal vyštudovať konzervatórium, možno VŠMU. A možno stačí, aby rozumel hudbe a mal nulové formálne vzdelanie.
Pri vede je to možno trochu ťažšie, ale to, čo by mal mať, je záujem a výrazná schopnosť kritického myslenia. No pokiaľ píše o najnovších veciach, novinár je prakticky bezbranný.“
Prečo?
„Ak píše o veciach, ktoré sú overené časom a dnes vieme, že na základe toho fungujú mobily, lieky či počítače, má akú-takú istotu. Riskantné je písať o aktuálnych veciach, aj keď dostávate informáciu od ľudí, ktorí ich robia.
Na druhej strane sa tomu úplne vyhýbať je čudné a ja sám nemám riešenie. Ja radšej píšem o veciach, ktoré nie sú príliš súčasné - azda okrem časticovej fyziky, kde si to môžem dovoliť a mám pocit, že tomu rozumiem. V .týždni robím päťčlánkové série, a to buď sám, alebo to chcem od ľudí, ktorí v danej sfére robia. Ale vtedy sa s nimi snažím dohodnúť, aby nerobili reklamu svojej robote a napriek tomu písali o zaujímavých veciach.“
Ako napísať článok
Čo musíte urobiť, ak chcete napísať takýto článok?
„Čím ďalej je to horšie. Keď som začínal, mal som veľa premyslených vecí, no tie som za tie roky všetky minul. Tie pätice sú celkom dobrá vec, keďže musím vymyslieť zaujímavú sériu - vymyslieť dva, tri články a potom sa tie dva ďalšie snažím doplniť.
Teraz sa mi však stále častejšie stáva, že si vymyslím vec, o ktorej sám neviem takmer nič a musím sa to učiť. Teraz píšem sériu o veciach, ktoré vylučujeme: počnúc potom a ušným mazom a grganím končiac. Je to síce srandovné, ale v skutočnosti sme sa o tom nič poriadne nenaučili. A ja sa teraz musím všetko toto naučiť, väčšina informácií nie je až tak zaujímavá.
Napokon mi to zaberie celý týždeň. Začnem v sobotu, a keď nemám šťastie, tak sa ešte v pondelok, utorok učím, pričom v stredu mám text odovzdať. Vtedy ho len začnem písať, no a teraz (vo štvrtok - pozn. red.) som v takom stave, že mám napísanú len jednu stranu z dvoch, pričom odovzdané to malo byť včera na obed.“
Pri príprave sa zrejme stretávate s textami písanými v jazyku, ktorý je rádovo ťažší ako výsledok pre vášho čitateľa. Do akej miery je zjednodušovanie prijateľné?
„Malo by sa splniť, aby bol text presný, aj sa pekne čítal. Nemyslím si, že sa má zjednodušovať na úkor pravdivosti. Zjednodušiť to môžem len tak, že poviem podľa možností zaujímavé a pravdivé tvrdenie s tým, že nemusím zdôvodniť, prečo je vlastne pravdivé.
Na takomto písaní je ťažké a zároveň zaujímavé, že pravdivosť aj zrozumiteľnosť musia byť splnené. Každý sa však občas pomýli a aj ja som napísal veci, ktoré boli zle. Ale snažiť sa treba o pravdu a o to, aby to malo šťavu. Aby sa to dobre čítalo a čitateľ si niekedy povedal „fíha“.
Podľa mňa ani hudba sa nedá skladať dobre a rovnako ani články písať dobre, ak máte v prvom rade pred očami čitateľa. Že sa snažíte trafiť do jeho vkusu a nie do svojho. Človek má písať muziku aj texty tak, aby sa páčili jemu. A potom je veľká šanca, že sa budú páčiť aj iným.“
Čiže píšete najmä pre seba?
„Nie som modelový čitateľ. Píšem ten text tak, aby sa páčil mne, ale mám pred sebou čitateľa - svoju mamu, mamu svojej ženy. Vždy si poviem, či chcem, aby aj ony tej veci úplne porozumeli, alebo porozumeli iba trochu.
Keď mám pocit, že ja by som tomu rozumel, ony by mohli rozumieť, ale tak, ako som to napísal, sa tomu rozumieť ešte nedá, tak sa snažím text napísať inak.“
Stáva sa vám, že pre odborníkov sú vaše texty povrchné a naopak, pre ľudí zložité?
„Ten prvý prípad sa mi príliš nestáva a určite mi to nik nehovorí do očí. Ale nemám ani pocit, že by som bol ohováraný. Z tej druhej strany - tak to určite je. Od čitateľov niekedy viem, že toto už bolo moc. A skoro vždy je to tak, že už dopredu cítim, že to bolo moc. Ale mám pocit, že nie každý článok má ambíciu vysvetliť úplne všetko.
Niekedy je téma natoľko fajn, že sa všetko dá na zrozumiteľnej úrovni vysvetliť a človek má pocit, že to pochopil. Iné veci sa tak spraviť nedajú. Ak ste potom ako čitateľ navyknutý na „pochopenie“, tak to vyzerá, že text je príliš ťažký. Aj vtedy sa však snažím, aby aspoň časť článku obsahovala čosi, čo sa dobré číta a je zaujímavé.“
Rátate podvedome s témami, ktoré čitateľov zaujímajú viac - trebárs vesmír?
„Zo začiatku som sa snažil programovo takýmto témam vyhýbať. Radšej som sa zaoberal bežnejšími vecami. Ale postupom času som samozrejme začal písať aj o populárnych záležitostiach a je faktom, že na ne býva vždy väčší ohlas.
Keď napíšem článok o tmavej hmote, objaví sa aj na vybrali.sme.sk, čo sa iným článkom nestáva. Ja si však môžem dovoliť ten luxus vyhýbať sa takýmto veciam.“
Má veda hranice?
Ste teoretickým fyzikom. Má veda niekde hranice toho, čo dokáže ešte poznať?
„Toto nie je práve otázka, ktorú by som si kládol. V nejakom zmysle však nepociťujem prítomnosť takejto hranice - že v princípe toto už je nepoznateľné. To však neznamená, že mám pocit, že všetko je experimentálnymi a teoreticko-vedeckými metódami pochopiteľné a tá hranica nejestvuje.“
Nie je to dôležitá otázka?
„Veda je vo vykladaní sveta extrémne úspešná. Je - bez ohľadu na aplikácie - až nezrozumiteľne úspešná. Samozrejme, z teologického hľadiska, pre veriacich ľudí, môže, aj keď nie nevyhnutne, existovať nejaká hranica. Existujú napríklad veci ako ľudská duša a slobodná vôľa, ktoré možno nie sú takto uchopiteľné. No ja si myslím, že ani z teologického pohľadu nie je nevyhnutné, aby takáto hranica jestvovala.
Rozumiem však ľuďom, ktorí cítia nejakú hranicu: je im nepríjemna predstava, že môžeme ísť na molekuly, atómy a podobne, takže nakoniec máme v princípe poznateľného človeka bez toho, aby tam existovalo čosi ako tajomstvo duše.“
Ale nejestvujú takéto obmedzenia v samotnej fyzike? Napríklad, ak je čas diskrétny a jestvujú čosi ako planckove intervaly, tak nikdy nespoznáme, čo je za nimi.
„Ak je čas diskrétny, tak sú len tie jednotlivé kroky a nie je nič súvislé medzi nimi. Nemá zmysel pýtať sa na to, čo je medzi. Môžem napríklad položiť otázku, akej farby sú rohy toho trpaslíka v piatej dimenzii, ale to, že na ňu neviem odpovedať, nie sú hranice vedy. To usporiadanie slov tej otázky nemá celkom dobrý zmysel, aj keď zhruba rozumieme tomu, čo hovorí. Čo sa deje medzi dvomi okamihmi diskrétneho času je zle položená otázka.
A Heisenbergov princíp? Neurčitosť, nedokonalá poznateľnosť je už vpísaná do vesmíru?
„V prípade princípu neurčitosti to tiež nevnímam ako hranicu. V rámci kvantovej mechaniky sú rozumne definované isté veci, ktoré sú definované jasne. A medzi nimi platia isté vzťahy, ktorým sa hovorí vzťahy neurčitosti.
Ale je pravda, že kvantová mechanika sama osebe je nejakým spôsobom nezrozumiteľná. Jediná jej formulácia, ktorú ja poznám a zrozumiteľná je, je takzvaná ortodoxná (kodanská) interpretácia. A tá je evidentne neuspokojivá - kvantová mechanika, ktorá opisuje atómy a molekuly, potrebuje okrem atómov a molekúl čosi ako klasické prístroje. Inak nebudeme vedieť, čo vlastne hovorí.
Lenže tieto klasické prístroje nie sú opísané touto kvantovou mechanikou, pričom oni samé sa predsa tiež skladajú z atómov a molekúl. V tomto zmysle je preto kvantová mechanika logicky čudná.“
Toto považujeme za zrozumiteľný výklad?
„Všetky iné výklady sú podľa mňa ešte viac nezrozumiteľné alebo tieto problémy schovajú pod koberec, a keď ho nadvihnete, tak tam stále sú.
Ak by som kvantovú mechaniku vnímal ako návod na hazardnú hru, ktorú hráme s týmto svetom, návod, podľa ktorého budem robiť napríklad mobily, tak hráč hrajúci podľa tohto návodu bude vyhrávať. Ale že by ten návod bol úplne zrozumiteľný, to pravda nie je.
Tu je však rozdiel medzi vedou a technikou. Technika, inžiniera nemusí zaujímať, prečo to tak funguje, je rád, keď to funguje. Preto majú občas vedci k technikom trošku pohŕdavý postoj. Akurát pri kvantovej mechanike sú aj vedci zhruba na úrovni technikov. Vieme, čo máme robiť a počítať, aby to fungovalo. Ale v hĺbke duše tomu nerozumieme.“
Čiže by mohla byť tá hranica poznania.
„Pôvodne som takto tej otázke nerozumel. Ale ak to chápeme takto, tak je to dobre postavená otázka, pretože zjavne sme na nejaké hranice narazili. A možno je to tým, že kvantovej mechanike rozumieme len veľmi dobre, ale nie úplne. Túto akási hranica naozaj existuje.“
Niečo sa nedá dokázať
Vieme povedať, či táto „logická čudnosť“ je chybou nášho modelu, alebo samotnou vlastnosťou vesmíru?
„To nevieme povedať.“
Keď sme pri modeloch. Jestvuje čosi ako Gödelove veta o neúplnosti, ktorá zhruba hovorí, že akýkoľvek axiomatický systém - vrátane matematiky - v sebe obsahuje čosi, čo sa v ňom nedá dokázať. Prípadne sa v takomto systém dá ukázať logický rozpor.
„Tieto vety nehovoria, že tam môže byť dokázaný rozpor, ale v rámci systému sa niektoré tvrdenie naozaj nedá dokázať, ale ani vyvrátiť. Alebo inak: môže byť tvrdenie, o ktorom vieme, že je pravdivé a je sformulované na základe pojmov, ktoré sú presne zadefinované. A napriek tomu je toto tvrdenie v tej teórii nedokázateľné.
To vypovedá o tom, že ak je naše poznanie vystavané takto axiomaticky, potom sú tu isté limity vyplývajúce priamo z logiky. A matematika je takto postavená a pri fyzike je tiež konečným cieľom vedieť zredukovať všetky javy na niekoľko zákonov, z ktorých ostatné už logicky vyplynú.“
To asi nie je veľmi príjemné zistenie.
„Gödelova veta hovorí, že akonáhle teória má nedokazované základné postuláty a je dosť bohatá na to, aby sa v nej dala sformulovať aritmetika - to musí byť zrejme každá fyzika - tak v nej budú jestvovať tvrdenia, ktoré sú pravdivé a dokázať sa nedajú.
Tieto výsledky sú ranou pre matematiku aj pre prírodné vedy. Je zrejme iluzórne myslieť si, že budeme vedieť dokázať všetko, čo bude pochádzať z nejakých základných axióm. Na druhej strane praktická vážnosť gödelovských vecí pre poznanie nehrá až takú úlohu.
Aj keď je to strašne zaujímavé. Podľa mňa sú Gödelove výsledky dokonca jedna z najzaujímavejších vecí, na aké kedy človek vôbec prišiel.“
Takže aj toto je vlastne ďalšia z hraníc vedy.
„V istom zmysle áno. Len ide o to, že naše poznanie je tak či onak konečné. Už len počet javov, ktoré ktokoľvek z nás videl, je konečný. Keby sa aj niektoré z gödelovských tvrdení vyskytlo v reálnom svete, môžeme ho zaradiť ako axiómu.
Pre praktické poznanie nie sú Gödelove výsledky obmedzujúce, ale sú ranou pre presvedčenie, že ak vieme niečo málo, z toho mála všetko ostatné vyplynie.“
Je vôbec možné sformulovať niečo ako teóriu všetkého?
„Teória všetkého je typická ukážka marketingu. Tak sa začalo hovoriť teórii strún. Pre tri z interakcií sme mali kvantovú teóriu, pre štvrtú - gravitáciu - sme mali klasickú teóriu a nejestvovala pre ňu kvantová teória. A všetky pokusy nájsť ju zlyhali na vnútorných rozporoch.
Keď prišli ľudia s hypotézou strún, videli, že má potenciál byť kvantovou teóriou gravitácie aj tých ostatných troch síl. Takže ak by bola teóriou všetkých interakcií, v istom zmysle by bola teóriou všetkého.
Keď sa však povie teória všetkého a dá sa to von, ľudia si zrazu myslia, že to je nejaká fantastická vec. Pretože vraj doteraz sme nevedeli všetko a teraz už vedieť budeme. Lenže v takomto zmysle - a to je vlastne odpoveď na otázky, s ktorými sa bežne stretáme - my všetko už dávno vieme. Lebo kvantová mechanika je teória všetkého čo tu je, okrem vecí, ako je celkový vývoj vesmíru či čierne diery. Lenže veci a efekty súvisiace s gravitáciou sú vlastne slabučké.
Teória všetkého v zmysle, či rozumieme veciam okolo nás, tu dávno je a je tu už sto rokov. Len doteraz sa to tak nevolalo.“
No stále máme obrovský problém, ktorým je zladenie mikrosveta s makrosvetom.
„To je pravda. To je tá nezrozumiteľná časť, o ktorej sme hovorili. Na to, aby sme rozumeli tomu, ako hovoríme o atómoch a molekulách, potrebujeme klasické prístroje. A vtedy keď o nich hovoríme, tak sa hráme, že nie sú zložené z atómov a molekúl, že nie sú opísané kvantovou mechanikou, ale nejakou inou teóriou - napríklad klasickou mechanikou.
Tento rozpor tam je. Dokonca my aj vieme, že klasická mechanika, ktorá dobre funguje pre veľké predmety, sa dá odvodiť z kvantovej mechaniky. Ale k formulácii kvantovej mechaniky potrebujeme klasickú fyziku, ktorá nie je odvodená z kvanovej mechaniky. Richard Feynman raz povedal, a podľa mňa tým myslel práve toto, že ten, kto tvrdí, že rozumie kvantovej mechanike, jej buď nerozumie, alebo nerozumie slovu rozumieť.“
Vy veríte, že raz budeme schopní vytvoriť konzistentnú teóriu, ktorou budeme vedieť opísať celý svet?
„Neviem. A nezaujíma ma to, je mi to jedno. Vo vede je pre mňa v jej minulosti toľko zábavného a zaujímavého, že mi to do veľkej miery stačí. Podobne ako je veľa dobrej už zloženej hudby. A jej počúvanie, prípadne komponovanie a hranie, prináša toľko radosti, že mňa otázky typu, či raz bude zložená matka všetkých symfónií, vôbec nezaujímajú.“
