DunkleosteusObdobie: neskorší devón
Veľkosť: 10 m
Špecialita: čeľuste so stiskom 55 MPa
Výskyt fosílií: Severná Amerika, Poľsko, Belgicko, Maroko
História je plná velikášskych civilizácií, ktoré sa považovali za neporaziteľné. Až kým ich o opaku nepresvedčili nájazdníci na malých chlpatých koníkoch s krivými nohami.
Ani v prírode to nebolo inak. V kambriu, keď moriam vládli článkonožce ako Anomalocaris, vyzerali naši predkovia ako také sploštené červíky.
Pri pohľade na dvaapolcentimetrového Haikouichthysa sa len ťažko budeme biť do pŕs od hrdosti, že my, stavovce, raz dobyjeme planétu.
Aj počas ordoviku a silúru, keď sa vyskytovali také zverstvá ako deväťmetrové hlavonožce Cameroceras a dvojmetrové vodné škorpióny rodu Euryptera, boli predkovia stavovcov stále sedmoslivkári mora, nanajvýš dvadsaťcentimetrové pancierované placky bez poriadnych čeľustí.
A predsa - sotva od začiatku kambria ubehlo nejakých 126 miliónov rokov, nastal devón a všetkým sme to poriadne osolili.
Haikouichthys
Devón a evolučné hity súšeDevón je obdobie prvohôr, ktoré datujeme približne od 416 do 359 miliónov rokov pred naším letopočtom.
Póly Zeme nemajú ľadové pokrývky a kontinenty sú iba tri: Sibéria, Euramerika a Gondwana.
Priemerná teplota je o 6° C vyššia, ako dnes, kysličníku uhličitého je v atmosfére tiež veľmi veľa, keďže rastliny len začali okupovať súš. Ich evolučným hitom sú prieduchy, ktoré pomáhajú zadržať vodu v tele rastliny a experimentovanie so špecializáciou buniek na rozvod vody po rastline.
Vzniká drevo. Dominantou súše sú osemmetrové homole húb Prototaxites.
Vek rýbAle o devóne sa hovorí aj ako o veku rýb. To preto, že sa úžasne rozšírila ich pestrosť na tisícky druhov, ale aj preto, že sa stali absolútnymi vládcami morí a začali s prvými pokusmi o osídlenie súše.
K tomuto víťazstvu rybám pomohli tri veci:
1. Kostra, ktorá bola pancierom nie vonku, ale vnútri tela. Dávala telu oporu, ale nebránila mu v pohybe a nebolo ju treba zvliekať ako pancier článkonožcov.
2. Chrupavkou a neskôr kosťou chránená mozgovňa. Chordáty si na rozdiel od ostatných obyvateľov mora povedali, že budú investovať do inteligencie a nie do sily.
3. Čeľuste. Stavovce prišli o prvý žiabrový oblúk, ale získali všestranný nástroj - na lovenie koristi, spracúvanie stravy, na obranu, na hrabanie skrýš, na nosenie mláďat.
Dunkleosteus - iba čeľustePri čeľustiach ostaňme. Z Dunkleostea, najväčšej panciernatej ryby aká kedy žila, sa zachovala okrem nich už iba hlava a kostený golier.
Dunkleosteus meral približne desať metrov, ale robustnú hlavu mal vysokú ako chlap. Ozrutné čeľuste nemal posiate zubami, ale ostrými, stvrdnutými kostenými plátmi.
Zvyšok tela potom paleontológovia odhadli podľa zachovanejšieho rodinného príbuzného, praryby Coccosteus.
Dunkleosteus žil na sklonku devónu v pobrežných vodách a prirodzene, keďže bol široko-ďaleko najväčšia marha, bol vrcholovým predátorom.
To v prostej reči znamená, že ak Dunkleostea nezožral Dunkleosteus, tak už nikto. A to sa stávalo celkom často, lebo táto ohava bola ku všetkému ešte aj kanibal.
Dunkleosteus
MegahryzZa prvohôr bolo v rybej ríši módou opancierovať si všetko až na chvost. Šlo to, kým boli ryby bezčeľustnaté a živili sa preosievaním dna.
V opancierovanej hlave sa ale čeľustiam zle hýbalo a nemohli by dobre hrýzť. Preto rád Arthrodira, do ktorého Dunkleosteus patril, mala kostené platne za hlavou pohyblivé, a keď sa pohla spodná čeľusť nadol, pláty na (pomyselnom) krku sa posunuli dozadu.
Keď vedci Chicagskej univerzity a Field Museum of Natural History skúmali biomechanický model Dunkleosteových čeľustí, zistili, že mal stisk 55 megapascalov.
Až vám je Blaise Pascal cudzí, je to 561 kíl na štvorcový centimeter - druhý najsilnejší stisk v morskej faune na svete.
Proti tejto sile nemohol odolať žiaden súdobý živočích, a nech boli ryby panciernaté ako chceli, Dunkleosteus ich chrúmal ako čipsy.
Aby toho nebolo dosť, táto zloba dokázala otvoriť tlamu za päťdesiatinu sekundy. Podtlak, ktorý pritom vznikol, vylučoval akúkoľvek nádej na útek a jediným svetlom na konci tunela mohol byť konečník.
Vlastne nie - mohli to byť opäť ústa. Dunkleosteov žalúdok sa nevedel porátať s kostenými platňami panciernatcov a tvrdými schránkami mäkkýšov a hlavonožcov. Nepohodlného nákladu sa zbavoval zvracaním.
Môžeme byť len radi, že po devóne nastalo veľké vymieranie a táto rybia zloba ostala pochovaná pod prvohorným sedimentom starým 360 miliónov rokov. Lebo keby nevymrela, museli by sme sa pozerať, ako sa nám tu pregrciava.
