Bolo len otázkou času, kedy sa začnú v médiách objavovať prvé články o spojení hier s nórskym masakrom. Tuzemské periodiká napriek lákavému obsahu bulvárneho charakteru k týmto témam pristupovali rezervovane. Nie na dlho - v piatok sa v konkurenčnom denníku Pravda objavil článok “Bojové videohry môžu viesť k násiliu”, v ktorom nájdete nielen nevraživý pohľad na videohry ako také, ale aj hromadu nepresností a zavádzajúcich (prispôsobených) informácií.
Zviesť sa na vlne nórskeho nešťastia zrejme lákalo až príliš. Stalo sa to i českému internetovému portálu Eurogamer, kde je však bulvárny prístup zacielený na vyššiu návštevnosť a akosi sa prepojenie i na politickú scénu u našich západných susedov dalo očakávať. Je však skôr smutné, že sa dá napadnúť pomaly každá veta v článku slovenského denníku, prípadne spochybniť alebo úplne vyvrátiť. Bulvárom okorenený názor hovorí o Breivikovi ako vášnivom hráčovi, ktoré pokladal za výborný tréning. Následné spojenia “v ktorých potokmi tečie krv” a “brutálne videohry” odkazujúce na akčnú hru Call of Duty: Modern Warfare 2 (v článku mimochodom nie je ani raz uvedený celý názov hry) vyznievajú úsmevne. Pre hráčov, respektíve aspoň mierne znalých situácie.
Celá séria Call of Duty, diel Modern Warfare 2 nevynímajúc, je totiž modernou masovou zábavou, každý diel si zakúpi niekoľko miliónov hráčov, denne sa pri prestrelkách medzi sebou v multiplayeri stretávajú tisícky virtuálnych bojovníkov. Aby sa i dnes stala hra tak úspešnou, musí byť jej rating (vekové obmedzenie) čo najnižší. V našom konkrétnom prípade to znamená, že v Modern Warfare 2 neuvidíte ani kvapku krvi, hranie skôr pripomína strelnicu na kačičky ako titul vhodný na tréning pri masovom vraždení a strieľanie nemá s autentickým zážitkom a realitou nič spoločné. To potom pokojne môžu samozvaní odborníci na násilie zakázať i Moorhuhn. Súdny znalec Robert Máthé má však opačný názor a považuje hráčov vlastne za fiktívnych vrahov, ktorí strieľajú takmer každého, kto sa objaví na obrazovke. Musíme len veriť, že si fiktívni vrahovia nezačnú pozerať animované rozprávky ako napríklad Tom a Jerry.
Autor článku Radovan Krčmárik sa ďalej odvoláva na 1 500 - stranový Breivikov manifest, v ktorom vyberá “zaujímavé” pasáže. Tie musia naháňať všetkým rodičom strach, pretože tie počítačové hry (alebo videohry... to nik nevie, pretože sa Krčmárik po celý čas nevie rozhodnúť o čom píše, hoci ide o dve rozdielne veci) sú skutočne návodom k zabíjaniu. Breivik považuje Modern Warfare 2 za najlepší vojenský simulátor, v ktorom je možné simulovať skutočné operácie. Každý, kto si hru čo i len vyskúšal, musí potvrdiť, že spomínaná hra simulátor rozhodne nie je, nič sa v nej simulovať nedá, keďže bežíte v dopredu pripravenom tuneli. Aby to nebolo málo, úsmevne pôsobí to, že autor článku považuje práve tieto pasáže vraha za pravdivé. Verí im, hoci ich napísal zjavne nekompetentný človek, ktorý nemá v hlave všetko v poriadku. Ale buďme radi, aspoň nik v novinách nehlása o nutnosti vyčistenia Európy od prisťahovalcov ako o zaručenej pravde. Veď to bolo v manifeste písané taktiež, nie?
Pokračujú hlúposti ako napríklad o “ďalšej bojovej hre”, ktorú Breivik hrával, aby ju použil ako výhovorku, prečo sa izoluje od ostatných a nekomunikuje s nimi, už zaváňajú trápnym amatérizmom. Alebo až nezmyselne zaslepenou snahou o bulvárne upaľovanie na hranici. Jednak sa dávno vedelo, že ide o hru World of Warcraft, ktorá skutočne zaberá hráčom desiatky hodín, no rozhodne sa nejedná o bojovú hru, čím niekto taktne klame a zavádza. A jednak je výhovorka, prečo niekto odmieta akúkoľvek formu socializácie a skrýva za hranie hier svoju snahu o krvavý masaker, úplne scestná. Niekoho môže baviť pozeranie obľúbeného seriálu, ktorý beží v televízii večer, a preto sa nebude socializovať s ostatnými. Alebo rád skladá puzzle. Alebo lúšti sudoku. Ďalšie alebo nie je potrebné.
V podobnom duchu o krvavých hrách sa nesie i zvyšok článku odkazujúci napríklad na masaker v Columbine a ďalšie. Hlúposti a nepravdy sú podsúvané každou vetou. Rovnakú hru ako Breivik totiž hral i van der Vlis z Holandska (podľa článku), ktorý vraždil v roku 2004, no Modern Warfare 2 vyšlo až koncom roku 2009 a dovtedy bol na trhu len prvý diel série Call of Duty odohrávajúci sa v období druhej svetovej vojny. Autor následne odhalil fantastickú “Priamu súvislosť medzi brutálnymi videohrami a vraždením dokazuje tiež rasistické besnenie medzi gangmi Haiťanov a Kubáncov v USA z roku 1986. Oba tábory k násiliu inšpirovala videohra, z ktorej dokonca prevzali aj vražedné pokriky.” My len dodáme, že týmto konfliktom sa inšpirovala hra Grand Theft Auto: Vice City (dútum vydania: 2002 (konzolové systémy) / 2003 (PC), odohrávajúca sa vo fiktívnom meste Vice City, do ktorého vývojári z Rockstaru vložili aj štvrť Little Haiti zo skutočného miamského predmestia. Takže to bolo tak trochu inak.
Aspoň čiastočne na pravú mieru následne uvádzajú spojitosť vedecké štúdie: autor síce neuviedol ani jednu konkrétnu, no dodáva, že niektoré videohry označujú za nebezpečné, iné zas nie. V závere článku psychológ a súdny znalec Anton Heretik dodáva, že hranie môže niektorých jedincov otupiť, stratia empatiu a súcit, no zároveň varuje pred zjednodušovaním problému, pretože agresivita sa vytvára počas celého života a je podmienená viacerými faktormi. Bojové virtuálne hry podľa neho vplývajú na tých, ktorí už majú dispozíciu k agresivite, takže im môžu slúžiť ako návod alebo tréning. Podobne sa vyjadruje aj Máthé a nabáda k prevencii a výchove ako zakazovaniu.
Málokedy sa stretávame s tým, že práve oslovení odborníci nabádajú skôr k objektívnemu pohľadu, zatiaľ čo autor samotný vidí problém úplne jasne. Pozerať na hry cez prsty sa totiž môžu, žiaľ, skutočne iba tí, ktorí s nimi nikdy neprišli do styku, nepoznajú problematiku a len čosi niekde počuli. Alebo tu potom máme desiatky milióny potenciálnych masových vrahov? Predajnosť série Call of Duty je totiž skutočne vysoká. Akčné hry označené vekovým obmedzením by mali patriť do rúk len danému publiku. Ak sa niekto vyhovára na podporu agresivity u detí, treba v prvom rade pozerať na zodpovedné osoby - rodičov - ktoré svojou (ne)výchovou nedokážu svoje ratolesti naučiť základy správania sa. Ten, kto neraz videl malé dieťa s agresívnymi sklonmi, arogantného mladíka v “audine” od ocinka, vie o čom je reč. Príkladov sa dá nájsť mnoho, no najťažšie je vždy začať od seba a ukázať prstom na nás, ľudí, ktorí robíme chyby a sme za seba zodpovední.
Zabíjajú zbrane? Nie, spúšť totiž stlačí človek. Lacná bulvarizácia v serióznom mienkotvornom denníku zaráža. Neberte tento komentár ako zaslepenú obhajobu hier - niektoré sú násilné a brutálne, nepatria do rúk deťom, labilným jedincom dvojnásobne. Berte to ako skromnú odpoveď, len ako poukázanie na nepravdivé a zavádzajúce informácie novinára, ktorý vyštudoval žurnalistiku a mal by sa vedieť pozerať na problematiku z oboch strán.
Zdroj: Pravda
Zdroj obrázkov: HowStuffWorks.com, BeefJack.com, Blogspot.com
