Hneď na začiatok jedno úprimné priznanie. Vývojárom z Day 1 Studios sme príliš neverili. Vziať úspešnú značku a hodiť ju do náručia pomerne neznámemu a nie príliš skúsenému tímu chce riadnu dávku odvahy. Hoci bola dvojdielna séria Mechassault pre prvý Xbox úspešná, je to už nejaký ten rôčik a posledný projekt Day 1 Studios, akčná hra Fracture, dieru do sveta nespravil. Jednoducho najlepšia cesta k úpadku ďalšieho známeho mena. Chvalabohu sa tak nestalo a F.3.A.R. je plnohodnotným nástupcom dvoch predošlých strieľačiek z vlastného pohľadu s nádychom hororu.
Lolek a Bolek
Bratia by mali držať pohromade. Ide to však o čosi ťažšie, keď sú obaja pokusnými králikmi, na ktorých experimentuje šialený vedec a chce z nich spraviť stroje na zabíjanie. Čo sa napokon aj podarí, avšak obrátia sa trochu iným smerom, než sa pôvodne predpokladalo. Maličká Alma, malé dievčatko s krvavočervenými (alebo žeby len krvavými) šatami a čiernymi vlasmi padajúcimi jej do tváre, nás strašila v prvom diely FEAR-u a v úlohe Point Mana sme išli po krku šialenému Fettelovi prahnúcemu po krvi. Ako sa v pokračovaní ukázalo, Alma bola tehotná, druhý diel nám predviedol okrem v jednotke propagovaného spomalenia času i napríklad jazdenie v mechoch a trojka to všetko krásne ukončuje. Najprv sa zhostíme úlohy Point Mana, ktorý spoločne so svojim mŕtvym bratom Fettelom (ktorého mimochodom v jednotke zastrelil, takže má na čele rozkošnú dieru a nejednu sarkastickú poznámku na perách) za svojou matkou Almou.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Alma čakajúca dieťa je ale len cieľom, konečnou destináciou oboch bratov, čo na konci spravíte, je už len na vás a vašom konaní počas hrania. To rozkošné dievčatko, dnes už utrápená žena, má totiž pôrodné bolesti a pri jej kriku sa akoby blíži armageddon, obloha je krvavočervená, svet naokolo sa rozpadá. Dobrý a zlý koniec otvára vývojárom ďalšie možnosti v rozprávaní príbehu. Hoci sa príbehom za Point Mana, ktorému pravidelne sekunduje Fettel, prestrieľate za slabších 5-6 hodín, nemusíte hádzať flintu do žita a akčné chúťky na klinec. Po úspešnom dokončení každej z ôsmich úrovní si totiž môžete danú časť prejsť v koži Fettela. Śtýl hranie je založený na tradičných FPS prvkoch: chodíte dopredu, podľa možnosti v lineárnom koridore s niekoľkými odbočkami, kde nájdete bonusovú muníciu, zbrane a predmety a samozrejme strieľate všetko, čo strieľa po vás alebo na vás útočí ostrými nechtiskami či zubiskami.
Dvojnásobná zábava
Rozdiel medzi oboma postavami nie je síce úplne markantný, ale dostatočný na to, aby ste hrou prešli znovu. Niektoré pohľady z druhej strany povedia viac o deji, o týraní dvoch detí, z ktorých sa stali chladnokrvní zabijaci. Zatiaľ čo Point Man už klasicky spomaľuje čas a môže tak efektne a efektívne vyprázdňovať zásobníky do vojakov Armachamu alebo šialených mutantov, Fettel ako duch má odlišné schopnosti. Point Man predstavuje výborné zoznámenie sa s úrovňami, v ktorých postupne nájdete až mrazivo nepríjemné hororové situácie. Inak klasicky akčne postupujete a bavíte sa s funkciou spomaľovania času a ukrývania za prekážkami, ktoré na FPS-ku fungujú tak vynikajúco a prirodzene, že vám externá kamera nebude vôbec chýbať.
Paxton Fettel je naopak iný vtáčik a spieva aspoň čiastočne odlišnú pesničku. Úrovne sú samozrejme totožné, občas možno vykročíte iným smerom, ale základ je rovnaký. Dokáže sa prevteliť do nepriateľa a strieľať ako v klasickej akcii, no je to rýchlejšie, akčnejšie, krvavejšie, než pri predošlom postupe. A keď už bude telo vybývané (tento krásny termín vynašla naša rómska menšina ako charakterizovanie bytu po niekoľkých rokoch, keď z neho ostalo len torzo a bol... proste... vybývaný), necháte ho explodovať a ako duch dvíhate bezmocných nepriateľov do výšky, vysielate k nim krvavé strely (fireball, len z toho kvapká červená) alebo robíte podobné srandičky, za ktoré by vás mamička istotne nepochválila, no Fettel sa pri týchto krvavých zverstvách tak rozkošne smeje, až vás chytí za srdce. Prejsť si F.3.A.R. znovu sa oplatí už len pre tú hrateľnosť a taktiež Fettelov pohľad je správne šialený na to, aby ste to skúsili.
Prstom po mape
Na hranie F.3.A.R.-u, a v podstate ktoréhokoľvek dielu, musíte mať silnejší žalúdok. Nie, že by hra bola extrémne násilná a morbídna, len je krutá a krvavá. Osemnástka na obale hry nie je skutočne len tak pre nič za nič. Útek z väzenia ešte nenapovie nič o krvavých rituáloch a obetiach, no ako sa postupne presúvate cez slumy, kde sa to už vojakmi Armachamu riadne hemží, dostanete jasnú indíciu, že sa riadne pritvrdí. Dovtedy je F.3.A.R. akoby len mierne nadpriemernou akciou, kde má občas hlavný hrdina vidiny a celé to je tak správne temné a napäté. Akonáhle vstúpite do inak strohého supermarketu, karta sa obráti, vám sa stiahne riťka a začnete tušiť, že v Day 1 Studios sa predsa len čosi naučili. Síce neprekvapia ničím závratným, no prvky, ktoré využívajú, zaručene fungujú.
Stačí len niekoľko výjavov: postupne objavujúce sa roztrhané ľudské telá sú len začiatkom, krvavé čmuhy po stenách, horiacimi sviečkami zdobená trasa, po ktorej musí ísť hrdina... a potom prídu prví mutanti, vy poľavíte a zbadáte obrovskú miestnosť plnú televízorov. Zapnutých, šumiacich. Viete, že do tohto pekla ani za nič nechcete vstúpiť, no musíte. Následný boj očakávate, no i tak sa zľaknete, jeho atmosféra je vynikajúca. Podobne postupujete americkým predmestím s domčekmi ako zo seriálu, no vo vnútri vás nečaká usmiata domáca panička, ale riadny masaker. Keď sa budete prechádzať po prízemí a z poschodia začujete buchot nôh, nebude vám všetko jedno, podobne ak sa vám pred nosom zatvoria dvere. A potom tu máme cestu k tajomnej veži, letisko, most a všetko vyvrcholí v síce kratšom, no geniálnom podzemnom bunkri, kam sa bratia vrátia domov.
Paralýza
Ako sme už spomenuli, hrateľnosť tohto projektu bude okamžite známa každému milovníkovi strieľačiek. Vývojári však vynikajúco do hrania zakomponovali nielen príbeh a jeho postupné rozprávanie, ale aj momenty, kedy je jednoducho zdanlivý kľud a len idete vpred, Fettel vám niečo komentuje, vy by ste sa mali nudiť. Práveže naopak, ste ako na ihlách, pretože sa zaručene niečo stane. Objavia sa pred vami krvavé stopy maličkých nožičiek, ktoré pôjdu k vám alebo sa len niečo mihne v pozadí. Tieto momenty viete síce dopredu odhadnúť, nie každý vás vystraší, ale spríjemňujú hranie, odsúvajú monotónnosť do úzadia. Len strieľať by totiž bolo čoskoro unavujúce. Keď sa vám zunuje i to, nastúpi na rad nejaká masovejšia prestrelka alebo rovno osedláte mecha a s nim je to síce nemotornejšia, no epickejšia zábava. Prostredie je čiastočne zničiteľné, zbrane môžete niesť maximálne dve, no munície je dostatok, nepriatelia mohli byť rôznorodejší, no toto všetko sú len také drobnosti, ktoré vám môžeme sypať z rukáva, no na kvalitnej hrateľnosti to nič nezmení.
Technické spracovanie je nadpriemerné, avšak kvôli mnohým temným zákutiam si ho až tak neužijete a rozhodne neočakávajte od farebnej škály veselú pestrosť. Navyše sú mnohé miesta už tak ohraným evergreenom, že nás nudí ich prechádzanie už len z princípu, keďže graficky nemajú čo ponúknuť. Potešia animácie pohybov jednotlivých protagonistov, vojaci Armachamu sa krásne kryjú a ešte krajšie lietajú ich oddelené končatiny vzduchom, mutanti dominujú v rýchlosti presunu a podobne. Hudba sa príliš nevytiahla, povšimnete si ju výhradne pri bojoch, inak drží latku kvality síce v nadpriemere, no výrazne sa neprejaví. O to viac potešili zvukové efekty, neustále ruchy, takže sa otáčate, výkriky, dabing - to všetko je vytvorené s citom a presne tak, aby ozvučenie držalo napätú atmosféru v pokojných pasážach a pri prestrelkách z vás doslova striekal adrenalín z ohlušujúcej streľby a neustálej komunikácie nepriateľov, ktorí sa dohovárajú, kde vás videli, kam sa majú presunúť, že krvácajú, hľadajú vás a podobne.
Kamaráti pomôžu aj keď netreba
Už prvý FEAR príjemne prekvapil umelou inteligenciou nepriateľov, ktorá sa nechovala srabácky, prípadne samovražedne neposielala panákov na istú smrť. Protivníci sa vás snažia prekvapiť, presúvajú sa, ukrývajú, oni dokonca kooperujú, nenechajú sa len tak zabiť. Vojaci sa správajú prirodzene aj preto, že niekedy vás jednoducho neuvidia presúvať sa (napr. pri funkcii spomaleného času) a stále mieria na miesto, kde vás videli naposledy a prekvapíte ich tak (síce neférovo, ale taký je život) zozadu. Ak chvíľu počkáte na jednom mieste v úkryte, neplatí vždy pravidlo, že nepriateľ ostane čakať za prekážkou, kde ste ho postrehli naposledy. Nie je to síce dokonalé, no nie raz vám zatopia, a to nehovoriac o možno až príliš silných mechoch (nie raz sa proti nim postavíte i ako pešiaci) alebo extrémne tuhých mutantoch. Zdolať jedného vám zaberie nejaký ten čas a keď na vás vyskočia hneď dvaja, radšej sa potupne rozplačete. Plusom je možnosť zmeny obtiažnosti po smrti, takže trpieť stále nemusíte.
Multiplayer má v hre taktiež zastúpenie, kooperatívne postupovanie príbehovou kampaňou pri dvoch hlavných protagonistoch je priam nutnosťou. Na konzolách funguje i lokálne, ale strihnúť si to môžete i cez internet, pričom záver zápletky vyvrcholí podľa toho, kto bol lepší. Počas celého hrania ste totiž odmeňovaní bodmi pri splnení určite úlohy. Napríklad zabite 10 alebo 25 nepriateľov tou a tou zbraňou, pri spomalenom čase, po sebe bez vašej smrti, bez akéhokoľvek poškodenia, vezmite 60 zásobníkov zo zeme, ostaňte 200 sekúnd v úkryte a podobne. Tých možností je neúrekom a dokonca vás začne baviť zbieranie bodov, ktoré vám po prekročení určitej hranice zaručia postup o úroveň vyššie a napríklad zvýšenie zdravia alebo podobne.
Nájdete tu i klasický multiplayer, zatiaľ však príliš hraný nie je, čo sa možno časom zmení. Je i celkom zábavný, ale nič extra. Mód Fucking Run je vytvorený pre štvoricu spolupracujúcich hráčov, ktorí unikajú pred Almou, respektíve jej stenou smrti, ktorá sa zozadu neustále približuje a likvidujete pri tom vlny nepriateľov. Spomaliť nemôžete, osamotene sa vrhnúť dopredu taktiež nie. V Contractions sa zas bránite dvadsiatim vlnám nepriateľov s ostatnými hráčmi, Soul Survivor zas nechá jedného hráča hrať za Fettela, ktorý musí ostatných posadnúť v určitom časovom limite a Soul King je čosi podobné ako Survivor, len všetci hráči majú schopnosť posadnutia, zbierajú duše po zničených hráčoch a ide o taký tak trochu iný deathmatch.
Slovo na záver
Ráta sa nám to viac ako v podstate prázdny Aliens vs. Predator, zbytočne tupý Duke Nukem Forever, až tak komplexný, že bol nudný Alpha Protocol či unavujúci Dragon Age 2. Možno si myslíte, že príklady ťaháme z brucha, no práve týmto hrám často chýbala v dôležitých momentoch atmosféra - a na jej absenciu sa F.3.A.R. podobne ako na nudu sťažovať nemôže. Užijete si od začiatku až do samotného záveru. Kampaň môžete hrať dvakrát, potom je tu aj multiplayer. A strašidelných hier nie je toľko, aby ste len mávli rukou, že ďalšie pokračovanie nejakej značky už nežeriete. Zatiaľ jedno z najpríjemnejších prekvapení tohto roku.
