Absolútnymi kráľmi súčasnej fauny sú cicavce. Obsadili všetky biotopy a dostali sa na vrchol temer všetkých potravinových reťazcov na zemi, pod zemou aj vo vode.
Ale sú to príšery, z ktorých ide strach? Tesáky schované v osrstených papuliach, pazúry zatiahnuté v mäkkých labách, všetky svaly a ostré hrany zakryté a zaoblené vrstvou tuku a kožušiny.
Posledný naozaj desivý cicavec bol šabľozubý tiger Smilodon a o toho sme prišli pred 10-tisíc rokmi, lebo chudákovi pomreli mastodonty. Odvtedy je to tu taká plyšová nuda.
O tom, že bývalo aj lepšie, nám dodnes svedčí krokodíl a jeho bratranci aligátor, gaviál a kajman. Sú to živé spomienky na časy papúľ plných zubov a tiel plných ostňov, na časy, kedy Zemi vládli naozajstné príšery.
Drobný život
Začiatky bývajú ťažké a na úsvite života príroda len nesmelo prešľapovala. Sú prvohory, ich prvá perióda kambrium, a keby mal kto, písal by rok medzi 542 miliónov až 488 miliónov pred naším letopočtom.
Na súši pusto, črtajú sa lišajníky a prvé huby. V mori je však živo.
Darí sa hubkám, ramenonožcom, aj hlavonožcom, ale najmä trilobitom, ktorých dnes poznáme vyše 15-tisíc druhov. Vŕtajú sa v bahne a piesku plytkých morí, filtrujú vodu, žerú riasy a aj všetkých slabších a menších.
Všetka fauna sú však len také maličké morské blchy. Trilobit z Cesty do praveku, veľký ako dlaň, je mimoriadne urastený exemplár; tie, ktoré sa našli u nás, v Dobšinej či Ochtinej, zväčša nemajú ani centimeter.
Anomalocaris
Nenormálna kreveta
Teraz si predstavte, čo za zlobu musel vtedy byť bezmála metrový (a podľa nálezov z Číny možno až dvojmetrový) Anomalocaris.
Tento prastarý článkonožec vyzeral ako zlý trip rybára na lysohlávkach a latinský názov znie v preklade „nenormálna kreveta“.
Články jeho tela končili lalokmi, ktoré sa prekrývali a vytvárali tak súvislú plochu na „kĺzanie“ vo vode, pričom posledné tvorili rozšírený chvost. Takéto telo Anomalocarisovi umožňovalo mimoriadne rýchly pohyb vo vode a je silným argumentom za to, že bol aktívnym lovcom.
Na každej strane hlavy trčali na krátkej stopke obrovské, pravdepodobne zložené oči (aké má dnes hmyz). Spredu hlavy dve chápadlá porastené ostňami, ktoré pomáhali dostať potravu k ústam. Tie vyzerali ako rez ananásom – kruh 32 vzájomne prekrytých platničiek.
Akurát v tej dierke v strede mal Anomalocaris ďalší kruh, ale už z ostrých pílovitých zubov, ktoré sa zatínali do pancierov.
Ústny otvor Anomalocarisa
Táto prvohorná príšera pritom bola len jedným z exemplárov tzv. explózie kambrického života, ktorého nálezy pochádzajú z burgesskej bridlice.
Iste, praveké zvieratá milujeme práve preto, že nevyzerajú, akoby boli z tohto sveta – ale počas kambria príroda zašla možno už priďaleko. Príkladom nech je drobná, sotva sedemcentimetrová, zato nepochopiteľne ohyzdná Opabinia.
Opabinia.
CSI: skladačka
Svoje by o tom mohli rozprávať paleontológovia, kým Anomalocarisa vôbec dali dohromady.
Prvé sa v roku 1892 našlo ostnaté chápadlo a Joseph F. Whiteaves ho označil za chvost pravekého kôrovca. Potom sa našli ústa, ktoré Charles D. Walcott klasifikoval ako medúzu z rodu Peyota.
Našlo sa aj ďalšie chápadlo, o ktorom si Walcott myslel, že patrí Sidneyii, inému článkonožcovi z tej doby. Telo sa našlo tiež zvlášť a označili ho za hubku rodu Laggania. Keď našli túto „hubku“ aj s ústami, čiže „medúzou“, Simon C. Morris usúdil, že ide o náhodu, a že hrou osudu zem pochovala hubku s medúzou.
Až Harry B. Wittington pri čistení jednej fosílie odkryl „chvost kôrovca“ a „medúzu“ ako súčasť jedného tela. Trvalo to však ešte dobrých pár rokov, kým Wittingtonovi a jeho kolegovi Briggsovi došlo, že naozaj mohol jestvovať tak psychedelicky prapodivný a na pomery kambria absurdne ozrutný tvor. Anomalocaris tým pádom „vznikol“ až v roku 1985, temer sto rokov po objavení prvej súčiastky.
A čo si o ňom mysleli trilobity? Hlúpa otázka – čo už si len tie mohli myslieť? Iba to, že Anomalocaris bol úplná zloba.
Nabudúce – najväčšia rybacia zloba prvohorných morí – Dunkleosteus.
