Po konci raketoplánov uvažujeme o nových cieľoch. Na ďaleké kozmické lety však treba peniaze aj politickú vôľu.
Spomínate si na štart prvého raketoplánu v roku 1981?
„Vtedy bolo práve výročie Gagarinovho letu. Dvadsať rokov po ňom. Samozrejme, nemali sme toľko informácií, nebol internet. Ale keďže som sa už vtedy o kozmonautiku zaujímal, bol som na to pripravený. Veľmi ma však zaujalo, že sa vtedy vyskytlo relatívne málo problémov.
Ako to bolo možné?
„Ak si vybavíte, ako havaroval prvý Sojuz s Komarovom na palube a Komarov zomrel, tak si hovoríte, že či sa vôbec raketoplány podarí udržať bez porúch. Obzvlášť po celý čas, keďže sa pôvodne plánovala asi stovka štartov každého stroja.“
K nehodám však došlo.
„Samozrejme, stali sa aj nehody, havarovali Challenger aj Columbia. Ale musí sa uznať, že tak zložitý stroj má právo zlyhať.“
Prečo zo 135 misií sa len dve skončili katastrofou?
„Myslím si, že to bolo spôsobené najmä tým, že o ten stroj sa Američania veľmi starali a záujem oň mali najmä vojaci. To súviselo s takzvaným programom vesmírnych vojen, ktorý mal Sovietsky zväz zbrojením privedie ku kolapsu.
Teda zatiahnuť ho do súťaže, do roztáčajúcej sa špirály zbrojenia, ktorá ho nakoniec ekonomicky vyčerpala a ktorá svojím spôsobom bola príčinou pádu socialistického tábora.“
Mali sa raketoplány priamo zúčastňovať na vojenských útokoch?
„V podstate nie. Počítalo sa však s vynášaním komponentov, najmä časticových zbraní, ktoré vyžadovali veľkú nosnú kapacitu aj veľmi šetrný spôsob dopravy na obežnú dráhu. To klasické nosné rakety nemajú.
Musíme si uvedomiť, že pri štarte nosných rakiet sú kozmonauti vystavení preťaženiu až 6G, no pri raketopláne pri lete hore ide len o 3G, teda polovičné. Pri návrate z obežnej dráhy sa bežne dosahuje pri kozmických lodiach 6G až 8G, raketoplán má iba 1,5G.“
To bolo dôležité?
„Predpokladalo sa, že tie zbrane budú veľmi citlivé na akékoľvek mechanické namáhanie.“
Američania si pôvodne mysleli, že do kozmu dokážu lietať každý týždeň. Prečo?
„Technici, ktorí konštruovali raketoplán, predpokladali, že jeho obsluha a príprava na štart budú veľmi podobné príprave bežného lietadla. Ukázalo sa však, že najvýznamnejšie časti - tie, ktoré boli na hranici vtedajších technických možností - ako napríklad tepelná ochrana, potrebovali oveľa väčšiu údržbu, ako sa pôvodne čakalo.
Aj komponenty pohonných systémov potrebovali generálku prakticky po každom štarte. Preto sa prípravy na jednotlivé štarty predlžovali a maximálne sa dosiahlo deväť štartov za rok tesne pred haváriou raketoplánu Challenger.“
Drahé štartyTo bolo v osemdesiatych rokoch. Prečo sa to však nezlepšilo ani po desaťročiach?
„Na tom sa veľmi podpísali jednotlivé havárie, pri ktorých zahynuli astronauti. Napríklad sa pred haváriou Challengera počítalo s tým, že v roku 1986 by malo dôjsť k dvanástim štartom za rok, teda každý mesiac.
Druhým problémom bola náročnosť údržby stroja. Navyše na programe sa podieľalo dokopy 18-tisíc ľudí. Treba si preto uvedomiť, aké vysoké finančné náklady sú spojené iba s platmi. Ekonomika programu bola veľmi nízka.
Dalo by sa to síce urýchliť tak, že by sa štartovalo 18-krát za rok, no po havárii Challengeru boli sprísnené bezpečnostné podmienky a kontroly a to znemožnilo dosiahnuť frekvenciu takú, aby sa raketoplán dokázal pripraviť na štart každý mesiac.
Takú predstavu mali ich tvorcovia na začiatku vývoja programu. Pri štvročlennej flotile by to potom znamenalo, že by štartovali každý týždeň.“
Raketoplány boli vyvíjané s tým, že budú lacné a spoľahlivé. Napokon neboli ani jedno.
„O bezpečnosti by sa asi dalo diskutovať. Otázka je, ako ju budeme merať. Keď napríklad spočítame, koľko toho nalietali, ich spoľahlivosť sa ukáže ako 97 percent. To je ako pri klasických nosných raketách.“
Drahé však boli.
„To súviselo práve s veľmi náročnou prípravou a veľkým počtom osôb. Pretože v dôsledku premrštených požiadaviek na kontroly a dodržiavanie bezpečnosti sa nedali zrýchliť jednotlivé prípravy, vyjde to potom ako drahé.
Citoval by som Bedřicha Růžičku, ktorý povedal, že raketoplán bol síce technický zázrak, no ekonomicky prepadák.“
Koľko stál jeden štart?
„Keď si vezmeme iba kapitolu rozpočtu NASA, ktorá sa priamo zaoberá raketoplánmi, vychádza to na tri štvrte miliardy dolárov na jeden štart. Môžu tam však byť aj ďalšie finančné náklady, ktoré sú ukryté v iných kapitolách, takže presné číslo vám nikto nepovie.
Odhad, že minimum je okolo tri štvrte miliardy, je veľmi konzervatívny, teda je to najnižšie potvrdené číslo a mohlo by byť vyššie. V priebehu času sa to menilo, keďže dochádza k inflácii a táto cena platila zhruba v čase havárie Columbie.“
Rusi lietajú oveľa lacnejšie. Čo teda bolo výhodou raketoplánov?
„Relatívne vysoké náklady dokážu vynášať aj nosné rakety. Nikto iný však nedokáže a dlho ani vedieť nebude dopraviť späť na zem užitočné zaťaženie cez desať ton. Napríklad v jednom Sojuze, ktorý dokáže dopraviť späť na zem troch ľudí, je miesto len pre šesťdesiat kilogramov nákladu.
To je veľmi málo. V podstate ani nemáte možnosť späť doviezť všetky výsledky laboratórnych experimentov. Taký Progress vie dopraviť hore dva a pol tony. Európsky ATV osem ton, no ani jedna z týchto lodí dolu neprepraví ani jedno deko. Ani jeden gram.“
Ako to, že náklad dokážeme posielať nahor a späť už nie?
„Dostať náklad späť je veľmi komplikované. Z celého kozmického letu je najkomplikovanejšia časť návratu. Musíme si uvedomiť, že družica, kozmická stanica či loď sa na nízkej obežnej dráhe pohybujú rýchlosťou takmer osem kilometrov za sekundu.
Túto rýchlosť jej musíte dať v priebehu štartu, na to je tá obrovská raketa. Pri Sojuze má cez dvesto ton a nahor vystrelí kozmickú loď, ktorá má sedem ton.
Vy však musíte túto loď zasa zabrzdiť na nulu, teda nejakým spôsobom odobrať tú energiu, ktorú ste jej dodali tou obrovskou nosnou raketou. A nerobíte to inak ako trením o atmosféru. Pri tom sa však uvoľní rovnaké množstvo energie, ktoré ste dodali spálením dvestotonového objemu pohonných látok.
Aby ste sa uistili, že sa to dostane dole a nezhorí v atmosfére, musíte urobiť také technické opatrenia, aby kozmická loď vydržala. A na to potrebujete hmotnosť tepelného štítu. To dokopy znamená, že sa tam už nevojde viac nákladu.
Tento rok však začali Američania skúšať novú nákladnú loď Dragon, ktorá by mohla voziť náklad nielen hore, ale aj dole. No kým hore bude nosiť osem ton, čo je asi tretina v porovnaní s raketoplánom, dolu zoberie len dve tony, čo je pätina.“
Pristál posledný raketoplán. Akú má teraz budúcnosť NASA a pilotované kozmické lety?
„Nie je úplne prvý raz v histórii, keď Američania nebudú mať možnosť dopraviť ľudí do vesmírneho priestoru. Po poslednom lete lode programu Apollo v roku 1975 bola medzera až po štart Columbie v roku 1981. To je takmer šesť rokov.
V súčasnosti sú Američania nútení využívať služby Rusov. Dôvodom je, že podľa pôvodných zámerov sa už mal končiť čas využívania Medzinárodnej vesmírnej stanice ISS.
V roku 2015 to chceli Američania zabaliť, no po nátlaku medzinárodných partnerov, Ruska, ale aj Európanov či Japonska a domácej komisie sa dospelo k dohode, že bude fungovať do roku 2020 s možným predĺžením do roku 2027.
Raketoplány však z ekonomických dôvodov nemali opodstatnenie, pretože stanica je prakticky dobudovaná. Preto si Američania kupujú miesta u Rusov. Funguje to tak, že letí jeden Rus a dvaja cudzinci, prípadne dvaja Rusi a jeden cudzinec.“
Poletíme ďalej?A to im vyhovuje?
„Američania sa, samozrejme, dlhodobo nechcú zbaviť možnosti dopravovať ľudí na obežnú dráhu. Barack Obama v podstate zrušil Bushov program Constellation, v rámci ktorého bola vyvíjaná kozmická loď Orion s cieľom do konca desaťročia vrátiť Američanov na Mesiac a potom tam začať budovať stanicu.
To bolo zrušené. Ale nakoniec sa dospelo ku kompromisu, že firma Lockheed Martin pokračuje vo vývoji Orionu v oklieštenej verzii tak, že by ho v budúcnosti mohli využiť aj k letom mimo nízkej obežnej dráhy Zeme. Počíta sa rovnako s tým, že by mohla lietať okolo roku 2025 k nejakým asteroidom.“
Je to reálny cieľ?
„Áno. Napokon prieskum malých telies slnečnej sústavy má opodstatnenie. Najmä preto, že by malé planétky a asteroidy mohli byť hrozbou pre našu planétu. Keby narazili, mohlo by dôjsť k rozsiahlej katastrofe, ktorá by mohla ohroziť existenciu ľudskej civilizácie.
Môj názor však je, že obrovské množstvo výskumov sa dá urobiť bezpilotnými prostriedkami, teda automatickými sondami.
Z dlhodobého hľadiska, desiatok či stoviek rokov, sú pilotované kozmické lety k planétam nutnosťou asi tak, ako boli nutnosťou zámorské plavby na začiatku novoveku.
Takmer rutinné lety na nízku obežnú dráhu, aj keď astronauti tvrdia, že každý kozmický let je dobrodružstvo a znamená riziko, by mali byť zverené komerčnej sfére.
A priemyselné podniky by mali vyvinúť prostriedky na dopravu ľudí do vzdialenosti zhruba 500 kilometrov od Zeme tak, aby to robili vo svojej réžie a za poplatok by prebrali služba na ISS či na nejakého jej nástupcu.“
To je v akom štádiu?
„Asi pred dvoma rokmi bol vyhlásený program, na ktorom sú zúčastňuje asi osem firiem, ktoré v malých skupinkách pracujú na ôsmich rôznych typoch kozmických lodí. V dohľadnom čase budú urobené oponentúry, ktoré zhodnotia kvalitu tých návrhov a podľa toho niektorí dostanú štátne subvencie.
Zatiaľ si to totiž tieto firmy hradia viac-menej z vlastných investičných prostriedkov. Medzi nimi je trebárs aj pilotovaná verzia Dragonu či firma Boeing, ktorá navrhuje loď s označením CST-100, ktorá by mala na obežnú dráhu a späť dopravovať sedem ľudí.“
Vieme povedať, kedy by mohli tieto projekty naozaj fungovať?
„Prototypy by bez posádky mali byť pripravené na konci roku 2015. To je zároveň čas, keď sa skončí posledné predĺženie kontraktu NASA s Rusmi, podľa ktorého by každý rok mali dopraviť šesť ľudí na ISS a späť. Pričom jedna spiatočná letenka vyjde takmer na 63 miliónov dolárov.“
Prečo si Rusi účtujú takmer 63 miliónov dolárov od Američanov a od turistov chceli dvadsať až tridsať?
„Vy by ste to tiež robili, keby ste videli, aké majú Američania problémy. Navyše, osud dolára je dosť neistý. Dvadsať miliónov to však bolo v čas, keď do vesmíru letel Dennis Tito, prvý kozmický turista. Potom to Rusi zvýšili na dvadsaťpäť miliónov dolárov, ale to sa len odhaduje, pretože nikto nechce výšku tej platby potvrdiť.
Západní kozmonauti, ktorí už cez dva roky využívajú služby Rusov, tiež začínali na asi 40 miliónoch. Musíme si však uvedomiť, že medzi prípravou profesionálnych kozmonautov a prípravou turistov je obrovský rozdiel.“
Aký?
„Kým turisti prechádzajú skráteným pozemným výcvikom, výcvik profesionálnych kozmonautov, ktorí sú na ISS pol roka, trvá dva roky tak, aby dokázali v prípade potreby svojich ruských kolegov, ktorí riadia kozmickú loď, plnohodnotne nahradiť.
Turista zostane na stanici zhruba týždeň, presadne do lode s inou posádkou a nemusí počas štartu a pristátia pohnúť ani malíčkom. Len musí sedieť, držať sa a mať zaťaté zuby, aby ten let prežil.
Profesionáli, aby sa vôbec mohli zúčastniť na šesťmesačnom lete, musia byť úplne perfektne vycvičení. Pričom každý druhý let je iba jeden Rus veliteľom transportnej lode a potrebuje mať najmenej jedného zaškoleného palubného inžiniera.
Toto všetko je vlastne v tej cene, takže nie je čudné, že už v minulosti boli ceny za profesionála na palube 40 miliónov dolárov. A postupne to rástlo.“
Mesiac alebo MarsAko reálne vyzerá návrat na Mesiac?
„Po technologickej stránke nie sú žiadne prekážky. Ide však o prostriedky. Také, aké mali Američania v 60. či 70. rokoch nie sú k dispozícii. Nebol by však veľký problém v priebehu desiatich, pätnástich rokov znova postaviť na dnešnej, modernejšej úrovni loď. Stálo by to však obrovské peniaze.
Rozhodujúce sú všade, v Amerike, Rusku aj v Číne politická vôľa a ekonomické možnosti. Z ekonomického hľadiska by na tom mohla byť najlepšie Čína. Ale ona je zatiaľ technologicky vo fáze, v ktorej Rusi boli niekde na prelome 70. a 80. rokov.
Číňania sa chystajú na výstavbu svojej vlastnej kozmickej stanice, niekedy v roku 2020. Bude sa však veľmi podobať sovietsky Mir, ktorý vypustili v roku 1986.“
Prečo Čína len dobieha veci a neskúša čosi nové?
„Je si vedomá, že si veci musí urobiť sama alebo ich okopírovať. Čo zasa Číňania vedia. Keď sa však pozrieme na to, čo majú v oblasti raketovej techniky a kozmonautiky k dispozícii, zistíme, že Čína nemá ani porovnateľný nosič s tým, čo majú už roky rokúce Rusi a Američania. Teda raketu, ktorá na nízku obežnú dráhu dokáže vyniesť okolo 20 ton.
Taká sa v Číne iba vyvíja. Ale ani takáto raketa vám neumožňuje jednoduchým spôsobom vyslať človeka na Mesiac. Takže čínske oficiálne miesta hovoria, že nemajú definovaný harmonogram o vyslaní človeka na Mesiaci. Ale myslím si, že niekedy v polovici 20. rokov tohto storočia by to mohli urobiť.“
A urobia?
„Číňania postupujú veľmi opatrne. Sú si zrejme vedomí toho, že akákoľvek havária pri tom, ako opakujú veci, ktoré Američania či Rusi robili v 60. a 70. rokoch minulého storočia, by bola obrovskou ranou pre čínsku prestíž. Aj keď tam platí to isté, ako sa kedysi hovorilo o Rusoch, nás mnogo.
Mne sa páči, že sa učia a učia sa tak, že na základe skúseností sa síce môžu vyvarovať banálnych chýb, no musia si to skúsiť sami.
Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že ich loď Šen-čou sa podobá na Sojuz. Je to však veľmi efektívne riešenie ako urobiť kozmickú pilotovanú loď na krátkodobé kozmické lety. Keby sme sa však pozreli na detaily, zistili by ste, že to je riešené inak.“
Pesimisti vravia, že už nikdy nebude vôľa na veľké kozmické cesty. Čo teda s letom na Mars?
„Domnievam sa, že to bude dlhodobá záležitosť. Ak vôbec bude vôľa, tak to bude najskôr na konci 30. rokov tohto storočia, takže realizácia by mohla byť okolo roku 2040.
Omnoho zásadnejšie však je, či na Marse je, alebo aspoň bol život. A to je otvorené, aj keď dosiaľ sa o žiadny život nezakoplo. Tento rok tam poletí sonda Curiosity, ktorá by mala skúmať prostredie na Marse a zistiť, či by mohlo vôbec podporovať život. A ak áno, aký by mohol byť. Ďalšie sondy by ho mohli hľadať.
Ak by sa s takmer istotou podarilo život na Marse vylúčiť, tak len v tomto prípade by bolo rozumné človeka na povrch dopraviť a nechať ho tam robiť expedíciu.“
A ak by sme tam život našli?
„Ak by sa ukázalo, že tam mikróby boli, ale už vyhynuli, dalo by sa o ceste na Mars uvažovať. No ak by tam život bol, tak by to veľmi skomplikovalo situáciu.
Muselo by sa skúmať, ako by mohol takýto život integrovať s pozemským životom. Skúmať, či by astronauti odtiaľ nemohli napríklad priniesť nákazu, ktorá by mohla vyhubiť celé ľudstvo.
A toto by si vyžadovalo nesmierne veľa času a mohlo by to sa skončiť tak, že by to naveky znemožnilo let ľudí na Mars."
