HOUSTON, BRATISLAVA. Bolo čosi po trištvrte na jedenásť nášho času. V priamom prenose sledovali milióny ľudí historický okamih pre kozmonautiku.
Ani na simulácii to však príliš elegantný pohľad nebol. Atlantis totiž letel zadkom napred a niekoľko stoviek kilometrov nad povrchom našej planéty zapínal na viac ako tri minúty svoje motory.
Potreboval spomaliť. Nemusel ani priveľmi, pri jeho obrovskej rýchlosti stačilo len o pár stoviek kilometrov za hodinu. Práve týmto vesmírnym manévrom však odštartoval zostup z obežnej dráhy späť na zem.
Bez ľudí
Raketoplán dokončil lenivé salto vzad, zdvihol nos asi o štyridsať stupňov a po dotyku s atmosférou Zeme začal brzdiť.
Spomaliť musel z rýchlosti mnohonásobne prekračujúcej rýchlosť zvuku na rýchlosť, ktorou by sa tento obrovský kozmický klzák mohol dotknúť pristávacej dráhy na severe Kennedyho vesmírneho strediska.
Pozrite si pristávanie raketoplánu Atlantis.
Práve tam americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) ukončil svoj tridsaťročný, veľkolepý program raketoplánov. A prvý raz v histórii úradu ostal bez kozmických lodí, ktoré by dokázali vyniesť človeka do kozmu.
Dokonca aj koncom päťdesiatych rokov mala NASA rakety s kabínami, ktoré teoreticky dokázali vyniesť astronauta. Podarilo sa jej to prvý raz v roku 1961.
Skončil navždy
„Houston, misia dokončená,“ hovoril do rádia veliteľ štvorčlennej posádky Chris Ferguson. Bolo pár minút pred dvanástou. „Po tom, ako sme tridsať rokov slúžili svetu, si raketoplány zaslúžili svoje miesto v dejinách. A teraz skončili navždy.“
Chladnúci raketoplán stál na dráhe a pomaly sa k nemu približoval pozemný tím. Presne tam NASA umiestni značku, ktorá bude označovať miesto, kde jej raketoplány symbolicky zastavili.
Predchádzalo tomu napäté sledovanie oblohy tesne pred floridským svitaním, aj sonické tresky, keď Atlantis pri spomaľovaní prekonával rýchlosť zvuku. Stalo sa tak len pár minút predtým, ako o 11.57 dosadol na dráhu.
„Vesmírne raketoplány zmenili spôsob, akým sa pozeráme na svet a na vesmír,“ povedal krátko po pristátí veliteľ Ferguson. „Dnes je v tom veľa emócií, ale jedna vec je nepopierateľná: Amerika neprestane objavovať.“
Raketoplány v skutočnosti čaká ešte jedna, posledná cesta. Budú smerovať do amerických múzeí.
Atlantis skončí priamo v Kennedyho vesmírnom stredisku, Endeavour pôjde do kalifornského vedeckého múzea v Los Angeles a Discovery nahradí skúšobný raketoplán Enterprise v hlavnom meste Spojených štátov.
Koniec dominancie
Koniec Atlantisu nie je iba symbolickým koncom jedného úspešného, no predraženého vesmírneho programu. Prinajmenej dočasne ide aj o koniec americkej dominancie v kozme.
NASA chce ušetrené peniaze investovať do vývoja nových rakiet a novej vesmírnej lode. Tie by mali ľudí dostať späť na Mesiac, Mars či asteroidy. Súkromníkom by chcel úrad prenechať cesty na nízku obežnú dráhu.
„Myslím si však, že program nového vesmírneho štartovacieho systému zastavia,“ tvrdí podľa denníka Guardian bývalý šéf NASA Mike Griffin. „A politici urobia všetko preto, aby nefungoval.“
Stredisko na Floride zostane aligátorom
Kennedyho vesmírne stredisko je zároveň prírodnou rezerváciou. Turisti ho zrejme neopustia.
MYS CANAVERAL, BRATISLAVA. Keď sme sa pred piatimi rokmi vylodili na Cape Canaveral na Floride, nemali sme veľa možností, čo navštíviť. Kennedyho vesmírne centrum je hlavná miestna atrakcia.
Aligátory aj supy
Rozľahlý areál je zároveň prírodnou rezerváciou a turistov po nej presúvajú len autobusmi – každých pätnásť minút. Kŕdle supov a aligátory v močarinách sme videli za oknom už na začiatku prehliadky. Človek by to na mieste, odkiaľ štartujú americké raketoplány, naozaj nečakal.
Na stránke vesmírneho centra upozorňujú, že najväčší problém s aligátormi majú počas pristávania. „Špeciálna čata musí odpratať z pristávacej plochy všetko vrátane aligátorov, ktoré sa vyhrievajú na slnku,“ píšu na stránke.
Okrem toho sú tu na ploche vyše 156tisíc hektárov aj morské korytnačky a množstvo chránených druhov vtákov. Celkovo tu našlo útočisko vyše 1500 druhov rastlín a zvierat.
Rezervácia vznikla vlastne ako vedľajší produkt vesmírneho centra. Vyhlásili ju v roku 1963 krátko po tom, čo centrum vzniklo. Z bezpečnostných dôvodov potrebovali veľký, prakticky nezastavaný priestor a obmedzený prístup ľudí.
Posledný do zbierky
Samotná odpaľovacia rampa (prázdna) veľký dojem neurobila. Sprievodca v turistickom autobuse nám však nezabudol pripomenúť, že máme smolu, že akurát v noci nadnes tu pristával raketoplán.
Historické raketoplány sme si zato mohli pozrieť v miestnom múzeu a to bola asi najzaujímavejšia časť prehliadky. Čoskoro do nej pribudne zrejme posledný kúsok – raketoplán Atlantis.
Ela Rybárová
