Kontroverznosť je v hernom svete na dennom poriadku. Tentoraz však nebudeme váhať nad morálnym významom virtuálneho násilia, kosa padla na kameň niekde úplne inde. Problém je v tom, že v jednu chvíľu sme si u plošinovkového šialenstva v Alice: Madness Returns chrochtali blahom a vzápätí zatínali pästičky a hromžili ako o dušu. Kontroverznosť v tomto prípade priam vyviera zo samotného námetu, jeho spracovania a hrateľnosti samotnej. Prikloniť sa k oslavnému kriku a vyniesť Alice: Madness Returns do nebies, lebo je to proste hra, ktorá je iná? Alebo naopak ukazovať na nejednu chybu a kruto za ne súdiť?
Predpokladov pre rôznorodé hodnotenia bolo hneď niekoľko. Napríklad už len to, že Alice: Madness Returns môžeme zaradiť skôr ku klasickým plošinovkám a nie akčným hrám. Na hlavnú hrdinku sa síce pozeráme zozadu a natrafí na nejedného nepriateľa pri svojom putovaní, no hrateľnosť je založená na klasickom plošinovkom skákaní. Je to síce 3D, ale pri hraní sme pociťovali návrat k romantickému hopsaniu. S tým je úzko spätá i herná náplň, takže Alice má napríklad len štyri zbrane, ono tie ich vylepšenia sú fajn, viditeľné a potešia vás, ale základy celej hry stoja na dnes už takmer zabudnutom hernom žánri. Musíte preskákať napríklad cez priepasť, takže hopsáte cez pohybujúce sa plošinky a aby to nebolo málo, máte na to vymedzený čas, pretože sa vám pomaly zatvárajú dvere na konci. Veď to poznáte a ak nie, pekne si skočte doplniť herné vzdelanie. Či už to bude trojrozmerný Rayman alebo skočíte rovno do herného romantizmu (Jazz Jackrabitt, Captain Claw, prvý Rayman...) je na vás.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Nespomíname to len tak hneď na úvod, kde sme sa mohli venovať príbehu, celkovej bizarnosti hry či menu hlavného dizajnéra Americana McGeeho. Musíte to vziať ako fakt. Alicka rada skáče a v hernom jazyku to znamená žiaľ i to, že si budete musieť tvrdo nacvičiť dvoj a trojskoky s následným plachtením, kamera vás bude niekedy neskutočne štvať, nevydarených pokusov o konečne ten správny skok nebude desať a ani sto. Nech aj tisíc, môže vám to byť jedno, pozícia, na ktorej sa objavíte, nebýva nikdy príliš ďaleko, takže viacnásobné prechádzanie dlhších pasáží v podstate neexistuje a hra vás až tak nefrustruje. Nájde sa i také miesto, ale to je skôr výnimka. Takže už keď ste zmierení s tým, že sa tu vyskáčete až vám bude zle, musíte si uvedomiť, že vracia i nie príliš vtipné padanie niekam, kam nechcete, zúfalé hľadanie cesty vpred a ako tam sakra doskočíte - a či tam vôbec doskočiť máte, pretože Alicka si beží síce pomerne lineárnym svetom, no s nejednou odbočkou nepotrebnou k dohraniu, kde len nájdete niektorý z bonusov.
Nie, že by bola Alice: Madness Returns náročná hra, len tu zomierate omnoho častejšie. Teraz sa presunieme k bodu číslo dva: atmosfére, level dizajnu, proste tým bizarnostiam, ktoré okolo seba vidíte a vďaka čomu môžeme hru zaradiť medzi tie podivnejšie a zaujímavejšie zároveň. Možno si pamätáte predošlú Alice (mimochodom konzolisti ju dostanú zdarma k Madness Returns) - tiež sa o ňu postaral McGee, taktiež si ju niekto zamiloval a iný zas nič zábavné nevidel. Madness Returns je akoby pokračovaním. Alicka sa po smrti rodičov aspoň čiastočne pozviechala, no normálna nie je, stále ju prenasledujú nočné mory a rôzne výjavy. Pracujúca v sirotinci sa snaží riešiť svoj problém pomocou psychológa, no ani ten nezabráni otvorení opony do Krajiny zázrakov, ktorá je... no jednoducho šialená, bizarná, šokujúca. Fantázii sa medze nekladú, takže budete raz neskutočne uchvátení (krajina v otvorenom svete, kde sa tesne pred vami objavujú karty, je... proste niečo šialene príťažlivé), inokedy zhrození, o niektorých sa vám bude možno aj snívať (prvý svet ozubených kolies a agresívnych čajníkov nie je tým pravým rozptýlením pred spánkom) a budete sa ich tak detsky báť.
Krajina zázrakov sa totiž pomaly rozpadáva a Alicka ju musí zachrániť. Nie je to hrdinka s dobrým srdiečkom - ono robí službu aj jej samotnej, aby sa úplne nezbláznila a nestratila posledné zvyšky zdravého rozumu, musí konať. Práve fantasmagorická bizarnosť je úchvatná, odlišná od ostatných hier, takže je pre vás prostredie fascinujúce, rovnako i nepriatelia (od podivne čierneho blivajzu, ktorý chce Alicke zatemniť myseľ, cez spomínané čajníky, karty a iné podivnosti) a zbrane. Je to niečo, čo ste jednoducho ešte nikde nevideli a rozhodne nie v takomto množstve a pohromade. Na jednu stranu tak môžete ostať ohromení, na druhú vás príliš veľká šialenosť sveta môže pokojne odradiť. Podobne i zbrane: veľký kuchynský nôž a krvavé šatôčky Alicky nie sú zrovna rozprávkovým motívom číslo jeden. Okrem toho bude používať vlastný čajník (granátomet), skákajúceho koňa (ultimátna, avšak pomalá kontaktná zbraň - opak nožíku) a drvičku korenia (automatická pištoľ). Munície máte neobmedzene, musíte len počkať, kým sa doplní z určitého limitu. Stačí to a ak je vám to málo, môžete na zem odhodiť naťahovaciu hračku alebo ak chcete časovanú bombu.
Nie mnoho druhov zbraní a nepriateľov však nie je výsledkom lenivosti či nedostatočnej fantázie autorov - to posledné teda rozhodne nie. Na každého protivníka platí čosi iné, niektorého musíte najprv ochromiť, takmer vždy čakať na vhodný moment útoku, uhýbať pred ich výpadmi a podobne. Ako na koho, vám bude jasné okamžite a prestanú vám chýbať i klasickí bossovia na konci úrovní, pretože ich jednoducho suplujú silnejšie potvorky, na ktoré musíte konkrétnym spôsobom. Ak sa ich na obrazovke objaví viacero druhov, pochopíte, že Madness Returns nie je len tupou arkádou, ktorou sa premlátite búšením do jedného tlačidla. Zároveň sa tu objavuje neduh s kamerou a mierením. Kurzor totiž často skáče tam, kam nemá, respektíve kam nechcete. V hľadáčiku tak máte nechceného nepriateľa, neviete trafiť na toho dôležitého, inokedy kurzor nezmyselne preskočí na iného, nefunguje uzamknutie na protivníka, pokým nepadne k zemi a podobne. Akčné pasáže sú napriek nutnému použitiu rozvahy často neprehľadné a hlúpe. Ale prehryziete sa cez to, občas si zakričíte niečo nevhodné na adresu tvorcov, dá sa to však zvládnuť.
Postupne sa tak presúvame k technickému spracovaniu. Vizuálna stránka hry je úžasná, to ste už pochopili. Bizarný svet je vytvorený pútavo, dávajte si pozor len na to, či sa vaša hranica šialenosti náhodou nevyskytuje ďaleko pred tou, ktorú vývojári hravo prekročili. Po grafickej stránke z hľadiska kvality je to však len čistý priemer, dokonca by sme Alice: Madness Returns mohli v niektorých momentoch označiť za zastaranú hru. Nízka úroveň detailov textúr, celková prázdnota, minimum objektov na scéne - tu hra rozhodne neexceluje, akoby hra bola vo vývoji pôvodne pre Playstation 2 a až následne sa na ňu nahodilo aspoň niekoľko grafických efektov. Nás napríklad uchvátili Alenkyne vlasy, ktoré pri skokoch viali, podobne i jej sukňa. Vyzerá to zaujímavo, no nie každý si možno tento detail povšimne. Ešte raz opakujeme, graficky je Madness Returns slabý priemer, no nahrádza to samotnou šialenosťou. Zvuky sú tradične nadpriemerné, dabing tých niekoľkých postáv vám vadiť nebude, hudba je skôr kakafóniou zvukov spojených s jednoduchými melódiami. Škoda, že nie je výraznejšia, hudobné motívy sú totiž celkom zaujímavé, no je ich menej, než by sme možno chceli.
Hodnotiť Alice: Madness Return výhradne číslom je nespravodlivé, pretože každý má svoje potreby, pre ktoré ho hra môže chytiť alebo naopak odradiť. Je to pekná hra úplne iným spôsobom, hrateľnosťou ide o pomerne jednoduchú, avšak stále príťažlivú hru. Oplatí sa ju dohrať viackrát (herná doba je cca 12-15 hodín), pretože bonusových predmetov je mnoho a na prvýkrát nemusíte odhaliť všetko. Alicka sa totiž môže zmenšiť a prepchať cez malé dvierka či v tomto móde uvidí plošinky, ktoré sú inak neviditeľné. Jednoducho môžete skúšať, hľadať, baviť sa, no musíte mať radi žáner plošinoviek - s ich kladmi i zápormi. Môžete ju milovať i nenávidieť, avšak neutrálny postoj k nej zaujať nemožno. Taká je Alice: Madness Returns. Plošinovka ako za starých časov.
