Začalo to kedysi dávno. Vtedy sa prvý človek zahľadel do diaľky a rozhodol sa zistiť, čo je za tým veľkým stromom kdesi na horizonte.
Neskôr, keď ešte Zem bola plochou doskou, našlo sa niekoľko odvážlivcov, ktorí chceli vyvrátiť tento nezmysel. Ešte neskôr nastúpili do lodí a oboplávaním planéty dali definitívne za pravdu starovekým Grékom.
Prečítajte si rozhovor s vedcom Jozefom Masarikom o lete na koniec slnečnej sústavy.
O stáročia podobní dobrodruhovia nasadli do čudesných lietajúcich konštrukcií a vydali sa brázdiť oblohu. A tiež čelili zaručeným tvrdeniam o tom, ako sa to vlastne nedá.
Ani jedna z týchto úžasných ciest človeka však nie je najdlhšou, a možno ani najvýznamnejšou.
Najväčšou cestou človeka je nepredstaviteľne ďaleký výlet kozmom, ktorý má za sebou americká vesmírna sonda Voyager 1. Ako prvý ľudský stroj začala opúšťať našu slnečnú sústavu. Nové dáta z družice totiž ukazujú, že pravdepodobne sa dotýka jej konca.
Po kliknutí infografiku zväčšíte.
Mariner a Voyager
Obe sondy Voyager odštartovali krátko po sebe v lete v roku 1977. História úspešných misií však siaha podstatne hlbšie.
Vrátiť by sme sa museli kdesi do šesťdesiatych rokov a k programu Mariner, ktorým Američania chceli preskúmať planéty pri našej hviezde.
Namiesto Marinerov 11 a 12 však úrad rozhodol, že sondy dostanú nové názvy. Dôvodom nebol iba cieľ ich cesty, ale aj pozmenený dizajn.
Ako prvá z dvojice paradoxne odštartovala sonda Voyager 2. Bolo 20. augusta v roku 1977, keď sa na palube nosnej rakety Titan III-Centaur vzniesla do vesmíru.
Zhruba o dva týždne, 5. septembra odštartoval aj Voyager 1. Keďže však jeho trajektóriu naplánovali inžinieri z NASA ako rýchlejšiu, svoju dvojičku družica čoskoro predbehla a mohla pokojne letieť k planétam Jupiter a Saturn.
Voyager 2 smeroval aj k Uránu a Neptúnu, pričom Pluto už vtedy ostalo bokom. Ustúpiť muselo spoznávaniu Saturnovho mesiaca Titan.
Vedci vtedy netušili, že toto zvláštne kozmické teleso s vlastnou atmosférou môže ukrývať hypotetický život, ktorý by sa líšil od všetkého, čo na Zemi poznáme.
Jupiter a Saturn
Misia oboch sond s nukleárnym pohonom sa spočiatku podobala.
Voyagery začali skúmať Jupiter v roku 1979. Všimli si nielen obrovské škvrny plynného obra, ale aj jeho prstence (ktoré misia Voyager objavila) a najmä mesiace.
Sondy zároveň zhotovili niektoré z najznámejších a najslávnejších záberov v histórii kozmonautiky. Potom sa obe družice vybrali k Saturnu.
Rýchlejší Voyager 1 k nemu dorazil v novembri v roku 1980. Vtedy museli v riadiacom stredisku NASA urobiť závažné rozhodnutie.
Poslať Voyager 1, aby sa lepšie prizrel mesiacu Titan, alebo pokračovať podľa pôvodného plánu a nechať sondu smerovať k Plutu? Zvolili si prvú možnosť, ktorá zároveň znamenala, že táto sonda už nepoletí k ďalšej planéte slnečnej sústavy.
„Trajektória, vytvorená tak, aby vesmírna sonda tesne minula veľký mesiac Titan, ohla cestu družice neúprosne severne mimo roviny ekliptiky, po ktorej väčšina planét obieha Slnko,“ vysvetľovala NASA.
Vďaka gravitácii Saturnu sonda ešte zrýchlila a následne letela ďalej.
Voyager 2 dorazil k Saturnu v auguste nasledujúceho roku. Pozrel sa na jeho atmosféru, odmeral tlak na planéte i jej teplotu. A potom sa vydala k Uránu. Tam sonda objavila množstvo nových vecí, vrátane dovtedy neznámych mesiacov krúžiacich okolo obrovskej planéty.
V roku 1989 sa dokonca priblížila k poslednej planéte slnečnej sústavy, Neptúnu.
Koniec slnečnej sústavy
Prelety okolo veľkých joviálnych planét boli nepochybne veľkým dobrodružstvom. No na ešte väčšie sa sondy vydali v okamihu, keď tieto planéty opustili.
Vybrali sa do takých vzdialených končín slnečnej sústavy, o ktorých sme nemali ani poriadne teórie. A ukázali, že mnohé naše hypotézy sa mýlili.
„Úlohou medzihviezdnej misie Voygerov je rozšíriť prieskum slnečnej sústavy,“ písala o novom cieli misie NASA. „Až za hranice vonkajších planét a k vonkajším hraniciam vplyvu Slnka. Prípadne ešte ďalej.“
Koncom 90. rokov sa Voyager 1 stal najvzdialenejšou ľudskou sondou a dnes je dokonca ďalej, ako všetky známe trpasličie planéty za dráhou Pluta.
„Dvadsaťpäť rokov rozrážal cestu Pioneer 10, ktorý posúval hranice skúmania kozmu. Ale teraz jeho úlohu prebral Voygaer 1,“ povedal v roku 1998 Edward Stone, vtedajší šéf laboratórií JPL.
Voyager 1 neskôr prešiel takzvaným terminačným šokom (oblasťou, za ktorou začne slnečný vietor spomaľovať) a dnes sa pohybuje kdesi v oblasti obálky (helioplášťa) heliosféry. A možno sa už dotkol heliopauzy, formálnej hranice slnečnej sústavy.
Ukazuje sa, že rýchlosť slnečného vetra v okolí sondy sa prakticky blíži k nule. Sonda tak dorazila do oblasti, kde začína preberať nadvládu kozmické žiarenie. Dostáva sa do medzihviezdneho kozmického priestoru.
Ešte predtým však zistila, že koniec slnečnej sústavy vyzerá ako obria magnetická vírivka plná bublín, ktoré spôsobujú rotácia Slnka aj kozmické žiarenie.
Ďaleko a rýchlo
Misia Voyager je jedna z najúspešnejších v histórii NASA, možno dokonca v histórii. Človek sa dosiaľ nikdy nepozrel tak ďaleko, ako dokázali dve asi sedemstokilové sondy, ktoré letia kozmom takmer 34 rokov.
Minimálne prvá je tak strašne ďaleko, že údaje z nej k nám letia zhruba šestnásť hodín. Rýchlosťou svetla.
V súčasnosti nemáme nič, čo by vesmírom letelo rýchlejšie ako sonda Voyager 1. A možno kým nepríde nová generácia motorov, ktorá by nám umožnila posielať družice ešte ďalej, ani mať nebudeme.
Ako vyzerá vesmír medzi jednotlivými hviezdami, nám síce dokážu povedať ďalekohľady v kozme i na Zemi.
No práve sondy programu Voyager budú prvé, ktoré sa ho naozaj dotknú. A skôr než prestanú mať dosť energie na vysielanie - zhruba v roku 2025 - pošlú nám o tom správu.
