Vyvrcholenie adventúrnej série, ktorá začala svoju púť v susednom Česku a následne ju od druhého dielu prevzali pod svoje krídla nemeckí vývojári z Cranberry Productions, máme konečne pred sebou na pitevnom stole. Posunuli príbeh z temného hororu do pozície mierne patetickej kliatby, posadnutia a všetkých tých zábavných vecí spojených s exorcizmom. Atmosférou odlišný druhý diel preto mohol niektorých fanúšikov kvalitnej jednotky nepríjemne prekvapiť, nie inak tomu bude pri vyvrcholení celého príbehu. Otvorený koniec predošlého dobrodružstva je teda definitívne ukončený, hoci mohutný finiš to teda nebol, skôr si zašomreme, že to už konečne máme za sebou. Aj napriek pomalému rozbehu sme si druhého Posla Smrti (v zahraničí ako Black Mirror) zamilovali. Možno aj práve vďaka tomu, keďže sme boli dopredu postrkovaní nenápadne, avšak s gradovaním deja. Posel Smrti 3 ako klasická point-and-click adventúra na to ide úplne inak a keďže mnoho postáv vrátane hlavného hrdinu už poznáme, je to nástup priam famózny. Vysoké tempo rozprávania a pohltenia si žiaľ hra nedokázala udržať. V snahe ohúriť vstupujú do hry prvky exorcizmu, avšak ani to nezabránilo potupnému úpadku a nude. Vyvrcholenie celej série vzbudzuje skôr rozpačitý pohľad, či sme celé roky čakali zrovna na toto. Akoby scenárista stratil počiatočné nadšenie, dobre rozohranú partiu odpinkol do autu zbytočným komplikovaním a nudným záverom. Postavy, ktoré majú hneď na začiatku presne vykreslené charaktery, sa dokonca aktívne prejavujú, vy si k nim vytvoríte vzťah, no potom akoby uťal, všetko je zmätené do kúta, aby nikto nič nevidel a nie mnohé, ale takmer všetko dovtedy budované ostáva premlčané. Lebo musíte z hlavného hrdinu, Darrena Michaelsa, respektíve z posledného člena rodu Gordonovcov, vyhnať zlého, zlého, zlého ducha. Ale my chceme predsa sledovať aj osudy ostatných postáv!
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Áno, prskáme síru už hneď takto zo začiatku, ale nemôžeme inak. Posla Smrti máme radi. Prvý diel považujeme stále za jednu z najlepších českých hier, dvojka bola po dlhom čase správne dobrodružná hra a... a teraz prišlo toto. Udalosti z druhého dielu sú pomerne dôležité, ale zas nie až tak, že by ste nerozumeli ničomu, hoc hluchých miest sa pri našich deravých, sklerotických hlavách a absencii poctivého sumáru nájde dosť. Darren, respektíve Adrian Gordon, keďže zistí, že je posledným potomkom prekliatej rodiny, je obvinený z viacnásobnej vraždy a podpaľačstva. Nedostatok dôkazov a kaucia zložená za mladého Američana, ktorý trávi niekoľko týždňov vo väzení v dedinke Willow Creek - sú prvými otáznikmi v celej skladačke. Vyšetrujúci inšpektor ho musí prepustiť a keďže je jedným (a jediným) z podozrivých, od nadšenia neskáče, ľudia vo Willow Creek sa ho boja alebo ho nenávidia. Adrian sa tak musí pokúsiť očistiť si svoje meno, prísť na to, kto zaplatil za neho kauciu a hlavne zistiť všetko o svojom pôvode. Vrátane kliatby mužského osadenstva Gordnovcov. Na všetko príde, príjemne potešila prítomnosť neustáleho napätia, či Adrian kliatbe, respektíve posadnutiu podľahne. Mení sa mu nálada, často má vidiny, správa sa podivne a skvelo pôsobia napríklad akoby diabolské obrázky, ktoré na obrazovke len mihnú.
Sami vidíte, že to zatiaľ vôbec nevyzerá zle, no adekvátnu kvalitu plnohodnotnej adventúry si udržujú len prvé tri akty zo šiestich. Síce je možno postup v príbehu trochu pomalší a nedochádza k nevyriešeným vraždám, zvratom, tajomným odhaleniam, nezakopávate o kostry mŕtvych, má presne zvolené tempo, ktoré nie je zbesilé, ale postupne a premyslene odhaľuje svoje vnady a núti hráča klikať ďalej. Lenže ako sme už v úvode spomínali, potom akoby uťal, všetko ide do hája poľahky predvídateľným a žiaľ aj zúfalo nudným. Rozprávanie naberie príliš patetické rozmery, dialógy myslené absolútne vážne sú príliš upäté, neprirodzené, zmizne chladný sarkazmus hlavného hrdinu. Dej negraduje a už len sledujete lokácie, kde ste sa mali trhať od nervozity ako rekvizity so slabého béčkového filmu. Akoby niekomu došli nápady, čas alebo nervy. Alebo všetko dohromady. Nehovoriac o tom, že piaty akt má len niekoľko minút, pričom hraním strávite len minimum, väčšinu času len pozeráte na dialógy. Taaak zaujímavé rozhovory, skôr sa začnete smiať ako od nervozity obhrýzať zvyšky nechtov.
Hrateľnosť v ničom nevybočuje zo zabehaných štandardov: zbierate predmety, kombinujete ich, používate tu a tam, rozprávate sa s ostatnými postavami, postupujete ďalej. Obtiažnosť nie je vôbec krvilačná, hoci predmetov budete mať v inventári dostatok. Pri náročnejších pasážach nemôžete opustiť dané miesto pokým všetko nedokončíte, prípadne vám denník napovie, kam sa máte vybrať. Logické hádanky pôsobia prirodzene, na pritiahnutie za vlasy dôjde len výnimočne. Určite pomáha zvýraznenie aktívnych predmetov na obrazovke a už spomínaný denník. Všetko ide ako po masle, no ostáva nám rozum stáť, prečo sú celkom dobre nápady ku koncu zabité pochodom v bludisku alebo nezmyselne “komplexnou hádankou”. Zväčša sú otravné už len samotným ovládaním, zdĺhavosťou, inokedy vlastne ani netušíte, prečo a čo máte vykonať. Aj preto je záver zbytočne naťahovaný a bez atmosféry. Vadila nám aj práca s inventárom: nielenže zobrazuje len obmedzený počet predmetov a neustále sme sa v ňom museli presúvať, ale pri prejdení kurzorom na jeden jeho koniec sa síce začali predmety posúvať, no inventár zmizol. Znovu sme ho museli aktivovať. Dá sa to vyriešiť scrollovaním kolieskom na myši, poteší taktiež automatické používanie kolieska pri používaní predmetov: ak ste zúfalí a skúšate všetko na všetko, stačí nad aktívny miestom posúvať koliesko na myši a predmety sa automaticky menia podľa uloženia v inventári.
Technické spracovanie je mierne rozporuplné. Kombinácia nádherných pozadí a 3D vymodelovaných postáv nekritizujeme. Hoci je prostredie recyklované z minulého dielu, je vždy aspoň mierne pozmenené a pôsobí správne napínavo, depresívne. Len ste ho už proste niekde videli, nových miest nájdete len niekoľko a žiaľ až v ku koncu hry, kedy ich príliš nevnímate. Na rozdiel od inak vynikajúceho Gray Matter nemá Posel Smrti III problémy so zobrazením postáv, animácie pohybov sú celkom prirodzené, len málokedy pôsobia mierne toporne. V Cranberry si povedali, že tentoraz dodajú aj animované sekvencie, pretože dej hry je nimi predsa len posúvaný dopredu lepšie ako jednoduchými animáciami v engine hry. Všetko by bolo fajn, keby netrvali niekoľko sekúnd a nevyzerali absolútne umelo. Tieto rýchle situácie následne atmosféru skôr degradujú ako budujú. Ozvučenie ako také je skôr podpriemerné: pri používaní predmetov budete často skôr hádať, o imitáciu čoho ide.
Pozastaviť sa musíme pri českom dabingu. V Poslovi Smrti II bol kritizovaný, my sme ho príliš nehanili, hoc vyčítať sa dalo mnoho. Postupovať budeme totožne. David Prachař ako Darren má svoje čaro pri monológoch a obyčajných rozhovoroch, no emócie do vyhrotených situácií previesť nedokáže. Na naše pomery ide rozhodne o nadpriemer, nadabovaných hier je predsa len minimum a práve preto kompletnú českú lokalizáciu vítame. Navyše sme si pozreli alebo skôr vypočuli i anglickú verziu a verte, že tá česká je niekoľkonásobne kvalitnejšia, dabing v nej priam oslnivo živelný. Niektoré postavy sa vydarili a k svojim virtuálnym protagonistom sa hodia, iné pôsobia až príliš štúdiovo, umelo. Akoby niekto zbaudol na to, že prestávky medzi slovami či ľahká zmena intonácie dokáže divy. Ale to je dnes už skôr doména rozhlasových hier a audiokníh, stačí sa pozrieť na mnoho nadabovaných seriálov či filmov. Za českú lokalizáciu však musíme TopCD pochváliť.
Sklamaniu z vyvrcholenia Posla Smrti sa nevieme ubrániť. Fanúšikovia predošlých dvoch dielov dostanú pomerne kvalitnú zábavu, no upadajúca kvalita série je cítiť. Ani Gray Matter nedokázalo zabrať práve v dôležitých momentoch, pri Poslovi to zamrzí omnoho viac preto, že materiál, ktorý mali vývojári v rukách, bol skutočne zaujímavý. Ak teda chcete vedieť viac o tajomnom panstve Black Mirror a nemáte skúsenosti s predošlými dielmi, pozrite sa radšej najprv po predošlých dobrodružstvách. Adventúristi dostanú svoju dávku zábavy, na záverečný aplauz a potlesk na otvorenej scéne to však nestačí.
