BRATISLAVA. Je to najväčšia cesta, akú kedy ľudstvo podniklo. Nie je to však výlet námorníka, ani objaviteľa nepreskúmaných území.
Tá cesta sa začala relatívne nedávno: v septembri v roku 1977 odštartovala z floridského Mysu Canaveral raketa, ktorá do kozmu vystrelila americkú sondu Voyager 1.
Preletela okolo Jupitera a Saturnu, odfotila Zem ako malú, bezvýznamnú bodku a vydala sa na koniec slnečnej sústavy. Teraz ju pravdepodobne začala opúšťať.
„Sme v tejto zmiešanej oblasti, kde má Slnko stále nejaký vplyv,“ hovorí pre magazín Nature Stamatios Krimigis pracujúci na misii Voyager. „Možno sme tam už vstúpili (do medzihviezdnej oblasti) a ani o tom nevieme.
Nikto totiž nemá model, ktorý by popisoval to, čo tam práve vidíme.“
Vedci predpokladali, že koniec sústavy spoznajú tak, že solárny vietor obráti svoj smer. V priestore ďaleko od našej hviezdy prevládne vplyv kozmického žiarenia.
To sa nedeje. Správy zo sondy, ktoré putujú na Zem 16 hodín, ukazujú, že rýchlosť slnečného vetra sa tam znížila na nulu. A začal sa miešať s medzihviezdnym plynom.
Pozrite si fotogalériu z misie Voyager 1. KLIKNITE
Ako vyzerá vzdialený vesmír
Až sa raz generácie budúcich astronautov rozhodnú opustiť slnečnú sústavu, bude to dlhá a osamelá cesta. Ešte pred nimi sa na túto cestu vyberie sonda Voyager 1.
Pravdepodobne nebudeme vedieť, ako to tam vyzerá, keďže už nedokážeme zachytiť jej signál – tak bude Voyager od Zeme ďaleko. Napriek tomu, že jeho nukleárny pohon mu bude ešte nejaký čas dodávať energiu.
Za našou planetárnou sústavou narazí na medzihviezdnu hmotu, ktorú z veľkej časti tvorí plyn: najmä vodík a hélium.
V podstatne menšej miere však aj medzihviezdny prach, ktorý nám napríklad bráni pozorovať hviezdy vo viditeľnom spektre. Preletí okolo takzvaného Oortovho mraku, kde sa zrejme rodia kométy. A ak by letel správnym smerom, mohol by naraziť aj na iné hviezdy, dokonca i s planétami, ktoré ich obiehajú.
Tomáš Prokopčák
