Vo februári sa vydala skupina výskumníkov pátrať po skamenelinách do marockej púšte. Dostala sa až na miesta zasypané pieskom, kde sa pred 400 miliónmi rokov rozlievalo more oplývajúce hojnosťou života.
V stopách ľudí sa zjavovali trilobity, ramenonožce, koraly a iní obyvatelia devonského mora, z ktorých niektorí vymreli, no iní existujú dodnes.
Skamenené tvory najrôznejších tvarov občas vyzerali ako návštevníci z iného sveta, no napriek tomu sú neomylným pozostatkom jednej z najzaujímavejších etáp vývoja pozemského života.
Čítanie známok života
Výlet do devonského praveku Zeme v marockej púšti organizovalo nadnárodné Centrum Ibna Battuta, ktoré sa podieľa na aktivitách podporujúcich výskum slnečnej sústavy na Zemi.
Cieľom expedície bolo dokumentovať, koľko spoločného má táto oblasť Afriky s nehostinnou krajinou na Marse. Prieskum preto môže uľahčiť prácu budúcim kolonizátorom Marsu, dokonca aj tým robotizovaným.
Lovisko fosílií v Maroku vrátane zvláštnych kruhovitých nánosov z bahna, ktoré sú dnes vysoké a suché, sa zrodilo v relatívne plytkom mori. Z jeho dna tryskali podmorské bahenné vulkány, ktoré vyniesli na povrch ohromné množstvo tekutín spolu s drobnými kameňmi. Tie potom vyformovali bahenné útvary.
Jeden z účastníkov expedície povedal, že vyzerajú ako strašidlá z filmov sci-fi. Počas návštevy zostávali nemé, no vedci majú iné prostriedky na to, aby zistili, čo sú zač.
Napríklad travertínová žila svedčí o tom, že minimálne jedno zo „strašidiel", ktoré videli, sa zrodilo vďaka hydrotermálnej aktivite. Iné vznikli procesom nazvaným chladné presakovanie, pri ktorom sú teploty nižšie.
Niekoľko skalných útvarov je zoradených za sebou, čo naznačuje, že na povrch sa dostali vďaka trhline v zemskej kôre. Prvý raz si všimli vedci v roku 1930, že tieto zvláštne útvary z bahna, vyrastajúce uprostred púšte, obsahujú veľa uhlíka.
Práve uhlík je jedným z najvýznamnejších prejavov života a nevyhnutnou podmienkou na jeho existenciu. Aspoň v podobe, v akej ho poznáme my.
Geológia či život?
Jedna z najdôležitejších otázok znie: do akej miery tieto kopcovité útvary vďačia za svoj vznik geologickým procesom a do akej miery sa na ich raste podieľali živé organizmy?
Mnohé fosílie, ktoré sa v ich okolí vyskytujú, môžu nasvedčovať, že vyrástli vyššie, napríklad vďaka koralom. Títo dávni obyvatelia morí zrejme zachytávali anorganické sedimenty aj odpadové látky zo živých organizmov, ktoré sa tam počas dlhého obdobia nazhromaždili.
Najrôznejšie vplyvy počas dlhého obdobia „prepísali" prírodný záznam tak dokonale, že maskujú úlohu, ktorú zohral život a ktorú nemôžeme vidieť voľným okom.
Podstatným prvkom pri vytváraní kopcovitých útvarov totiž mohli byť aj neviditeľné anaeróbne mikróby, ktoré k životu nepotrebujú kyslík, ale vystačia si napríklad s metánom.
V konečnom dôsledku to môže viesť k prebytku uhlíka a trebárs aj ku vzniku tajomných marockých skalných útvarov z bahna.
Robotické vozidlo Curiosity (Zvedavosť) má od augusta 2012 jazdiť po povrchu Marsu.
Tajomstvo vulkánov
Vedci dnes nemajú kompletný obrázok o tom, aká je štruktúra kopcovitých bahenných útvarov a ako prebehlo ich formovanie.
No tým, že ich študujú tu na Zemi, môžu priniesť nové prvky do hľadania života na červenej planéte.
Výskum publikovaný v časopise Icarus upozornil na možné bahenné vulkány na severných planinách Marsu. Táto štúdia zmapovala vyše 18-tisíc kruhovitých kopcov v oblasti Acidalia Planitia, a odhadla, že ich tam môže byť vyše 40-tisíc.
Údaje zo sondy na orbite planéty Mars Reconnaissance Orbiter umožnili analyzovať štruktúru a mineralógiu niektorých vulkánov. Vedci preto mohli vylúčiť iné spôsoby formovania týchto útvarov: dopad meteoritu, lávové prúdy alebo deformácie povrchu spôsobené ľadom alebo vyparovaním.
Život zrejme nehral pri vzniku marsovských bahenných útvarov takú úlohu ako na Zemi. Vulkány však vynášajú tekutiny z veľkej hĺbky, takže týmto spôsobom by sa dostal na povrch akýkoľvek znak minulého alebo súčasného života. Preto sú pre exobiológov také zaujímavé nielen bahenné útvary na Marse, ale aj na Zemi.
Dávna hypotéza žije
Pátranie po živote na Marse však predsa len obnáša viac ako zbieranie fosílií z vysušeného povrchu marockej púšte.
Veľa vedcov si myslí, že ak na Marse kedysi bol život, musel mať formu mikróbov, preto potrebujeme na jeho identifikáciu veľmi citlivé prístroje, ktoré okrem toho dokážu zavŕtať hlboko pod povrch a odhaliť, čo prikryli morské sedimenty v uplynulých 3,5 miliardy rokov.
Hĺbkové vrty by mohli odhaliť, či existuje na Marse život aj dnes, chránený podzemnými úkrytmi pred krutými podmienkami, ktoré vládnu na povrchu Marsu.
Výskumy najmä v niekoľkých posledných rokoch dodali nové argumenty dávnej hypotéze, že povrch Marsu kedysi pokrývala tekutá voda. Otázka, či tam bol niekedy život, alebo je tam ešte dnes, však zostáva nezodpovedaná.
Od Vikingov po ExoMars
Prvý rozsiahlejší pokus hľadať známky marsovského života uskutočnila americká NASA v polovici 70. rokov uplynulého storočia. Predtým už skúmali Mars zo vzduchu americké sondy Mariner 4 a 9 a na povrchu pristáli sovietske sondy Mars 1 a 2, no po niekoľkých sekundách sa odmlčali.
Sonda Viking 1 však dopadla na povrch mäkko a mohla vysielať na Zem fotografie a výsledky meraní. Rovnako uspel aj Viking 2.
Viking 1 pomocou mechanickej ruky odobral vzorky hornín a urobil prvé experimenty. Pridal do marsovskej pôdy tekutú výživu a potom ju analyzoval.
Predpoklad znel, že ak by v nej žili nejaké mikróby, výživu by skonzumovali a ako odpadové produkty by sa zjavili plyny. Tie napokon Viking skutočne zaznamenal - takmer okamžite po pridaní živín.
Výsledky stále rozdeľujú vedeckú obec na dva tábory. Podľa niektorých sa život odhaliť podarilo, podľa iných, ktorí sú v prevahe, uvoľnené plyny nesignalizovali živé tvory, ale iba chemické reakcie odohrávajúce sa v pôde. Živé stvorenia by potrebovali na látkovú premenu viac času.
Pokrokový robot
Kontroverzné experimenty Vikingov donútili špecialistov NASA, aby sa vrátili k základom hľadania života, ako ho poznáme tu na Zemi v podobe vody a organických molekúl. Tak sa zrodilo veľa nasledujúcich misií: robotizované vozidlá na povrchu Marsu Spirit a Opportunity, sonda Phoenix a mnohé ďalšie, skúmajúce Mars z obežnej dráhy.
Treba povedať, že s vynikajúcimi výsledkami.
Najnovšie robotizované vozidlo, ktoré sa od augusta 2012 má pohybovať po červenej planéte, sa volá Curiosity a je výrazne väčšie ako Spirit či Opportunity; za deň môže prekonať až 200 metrov. Bude ho poháňať generátor, ktorý využíva na výrobu energie rozpad plutónia.
Aj to je oproti slnečným batériám výrazný pokrok, lebo ich výpadky často komplikovali pobyt robotizovaných vozidiel na Marse, najviac počas pieskových búrok.
Cvičné pátranie
Na rok 2016 je plánovaná misia ExoMars, doteraz najrozsiahlejšie pátranie po marsovskom živote. Uskutoční sa spojenými silami NASA a ESA (Európskej kozmickej agentúry). Ako cvičnú oblasť na vyskúšanie nových technológií si špecialisti projektu ExoMars zvolili práve marockú púšť.
Občas možno počuť, že na Mars poletia kozmonauti, nech už ruskí, americkí alebo nebodaj čínski. Ale predtým, než začnú pátrať po marsovských fosíliách na Acidalia Planitia s ich bahennými vulkánmi alebo na iných sľubných miestach, nemáme inú možnosť, než spoľahnúť sa na roboty.
Robotizovaný výskum Marsu, robený takpovediac z druhej ruky, má svoje úskalia.
Vozidlá sú pomalé a nemotorné, vyžadujú si neustály tok príkazov z riadiaceho strediska a sú bezmocné, ak zapadnú do pieskovej duny alebo uviaznu v inej pasci. Napriek tomu je to doteraz najlepší spôsob, aký ľudia na výskum Marsu vymysleli.
Hlavný zdroj: webové stránky časopisu Astrobiology
