Najobľúbenejším herným žánrom sú bezpochyby akčné hry. Úspech série Call of Duty si taktiež dovolí spochybniť – nerátajúc herných kritikov, ktorí sú už týmto pátosom prejedení – málokto a miliónové predaje hovoria za všetko. Uchmatnúť si z tohto herného žánru sa snaží viacero adeptov. Buď si vykračujú vlastnou cestou (Medal of Honor) alebo sa snažia aspoň čiastočne kopírovať bombastickú hrateľnosť plnú výbuchov (Bad Company 2). Homefront, strieľačku z vlastného pohľadu od Kaos Studios, môžeme bez okolkov zaradiť do druhej skupiny. Kopíruje totiž všetko, s čím uspel Modern Warfare a navyše prichádza so zápletkou, ktorá v sebe má potrebnú chytľavosť.
Lenže už pri pohľade na výsledné hodnotenie musí byť všetkým jasné, že sa tu čosi šeredne nepodarilo. Homefront môžeme zatiaľ pokojne zaradiť na piedestál hier tohto roku, ktoré mali obrovský potenciál, no nedokázali ho vôbec využiť. Jediné, čo Homefront zvláda a plní na jednotku, je dodržiavanie základov lineárnych strieľačiek. Neviditeľným tunelom alebo nepriechodnými prekážkami lemovaná cesta vedúca výhradne k ďalšiemu stretu s tupými nepriateľmi alebo príbehovej vsuvke. Videli sme to už mnohokrát, Homefront v tomto modeli neprichádza so žiadnymi vylepšeniami a striktne sa drží pravidiel starých niekoľko rokov. To by ešte nebolo predsa to najhoršie, dokonca by sme ignorovali aj to, že sa počas celého hrania budete cítiť akoby na strelnici. Kórejskí vojaci totiž mnoho rozumu nepobrali a často trpia nepríjemnou chorobou: vrhajú sa na vás v nekonečných vlnách, respawnujúci sa kdesi za rohom, kým neprejdete neviditeľnou hranicou.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Tieto už klasické neduhy podobných hier sme ochotní v rámci možností akceptovať. Jednoducho to k tomuto žánru patrí. Homefront síce všetky tieto drobnosti dáva najavo možno až príliš, ale dobre mávnime nad tým rukou, nebude to dokonalá hra. Umelá (ne)inteligencia sa ale neprejavuje len v súperových radoch, úsmevne pôsobia aj vaši spolubojovníci, keďže drvivú väčšinu času postupujete v skupine. Väčšina úloh stojí na vašich pleciach, nemôžete čakať, že niečo za vás spravia priatelia z partizánskeho odboju. Za omnoho väčšiu vadu však považujeme prostý fakt ovplyvňujúci samotnú atmosféru a hrateľnosť: akcia ako taká je neskutočne umelá, nezábavná, bez štipky vtiahnutia do diania. To, čím disponoval napríklad Medal of Honor či Black Ops, v Homefront jednoducho nenájdete. Panáci padajú po desiatkach a vy sa pri tejto nie zrovna pacifistickej činnosti môžete škriabať... napríklad na hlave.
Omnoho viac to zabolí pri pomyslení, že by to výrazne pomohlo rozprávaniu zápletky, podávaní príbehu. Jednotlivé cutscény v priebehu misií pôsobia až neuveriteľne naivne a nezáživne. Akákoľvek činnosť či akcia je v podaní hlavných protagonistov pripomína skôr grotesku alebo paródiu než srdcorevúcu story. Momenty, ktoré by vás mali prinútiť k pozornosti, vyzerajú v samotnej scéne umelo. Postrelili vám šéfa odbojovej skupiny? Objavili ste masové hroby plné civilistov? Všetko chvíle, ktoré pri správnom prevedení dokážu s atmosférou divy, sú v Homefront len nútenými scénami, kedy do ničoho nemôžete strieľať. Podobných chvíľ nájdete v kampani hneď niekoľko, pričom skutočne pôsobivá je len tá úvodná. Tá vynikajúco navnadí, avšak potom to pôjde už len z kopca a samotný záver, ktorý svojou myšlienkou príjemne potešil... prevedením absolútne sklamal.
Tak o čo v hre vlastne okrem strieľania ide? Chronologický sumár vedúci k samotnej zápletke nájdete v tabuľke pri článku, zameriame sa iba na to dôležité, čoho sa budete i vy aktívne zúčastňovať. Hlavný hrdina, bývalý vojenský pilot Robert Jacobs, sa prebúdza vo svojom improvizovanom príbytku v Montrose (Colorado), no rannú kávu a dennú tlač si rozhodne nevychutná. Kórejská armáda určite nie je to, čo by ste chceli vidieť a náš hrdina s vidinou istej smrti kráča do pripraveného školského autobusu, ktorý ho vezie nevedno kam. Neverí v nič dobré, avšak pri pohľade spoza okna dúfa, že to nebude trvať príliš dlho. Od popráv cez násilnosti až po neskutočnú biedu sú jednotlivé momentky prejavom číreho zúfalstva. Vy sa na ne len bezmocne pozeráte. Začiatok je skutočne podmanivý a neprejde ani pár minút a ste opäť na slobode. Vybral si vás miestny odboj práve pre vaše skúsenosti s pilotovaním helikoptéry. Tajné zoskupenie sa snaží prežívať mimo dohľadu kórejskych vojsk, no zároveň sa snažia im čo najviac škodiť. Proti tak obrovskej presile sa to zdá ako márny boj, preto musia svoje ďalšie kroky plánovať a za vynikajúci úspech sa dá považovať aj ukradnutie cisterny s benzínom.
Ako sa postupne dostávate viac do diania, chcete aj ďalší prísun emócii ako protiváhu neutíchajúcej streľby. Práve v tomto Homefront pokrivkáva. Scenár je napísaný kvalitne a v knižnej či filmovej podobe by istotne dokázal chytiť, hoc ide o klasickú pukancovú zábavu. Lenže v hre je buď všetko spracované pateticky alebo nedostatočne. Zbytočne sa rýchlo presúvate z miesta na miesto, skáčete sem a tam, pričom by úplne stačilo rozširovať dobre známe územie kedysi malebného predmestia. Navyše ste neustále vedení za ručičku po vyznačenej trase, ktorá je obmedzená na pravidelné strety s kórejskou armádou, takže sa prestrelkám nevyhnete. Nedokážete si užiť prostredie okolo vás, ktoré je žiaľbohu často tu pekné a tam trápnou kulisou. Akoby sa vývojári báli improvizovať, prejaviť sa – chceli rýchlu jazdu, tak ako to videli u Call of Duty, tak šup-šup. A pritom už len páchanie zverstiev i z opačnej strany, na kórejskej armáde či rasové predsudky voči americkým občanom ázijského pôvodu sú lukratívne témy, ktoré sa hrou len mihnú. Tiché misie hre veľmi chýbali, pričom aspoň v jednej sme pár minút nesmeli strieľať ako o dušu - no znovu to bola dopredu nadizajnovaná trasa. Jednoducho Homefront nejde do hĺbky, kĺže sa po povrchu patetického klišé. Hlavne nech to predsa búcha a trieska. A nech ide hráč len rovno za nosom!
Technické spracovanie neurazí a žiaľ ani neohromí. Všetko od úrovne grafických efektov, textúr, animácií pohybov, cez uchádzajúce ozvučenie, avšak v porovnaní s konkurenciou ide skôr o mierny nadpriemer, nič ohromujúce. Trochu prekvapení sme boli z mizivého fyzikálneho enginu, ktorý v podstate neexistuje. Často sa zasekávate o predmety či neviditeľné steny. Hudba ohlasujúca sa vo vypätých momentoch je možno až príliš v úzadí, ale taktiež sme nezaznamenali tú správnu melódiu, ktorá by vás nakopla. Ešteže je tu teda multiplayer. Je rovnako rýchly ako singleplayerová kampaň, neustále sa behá a strieľa ako o dušu. Mapy sú malé i rozsiahle – a práve tu dostanete možnosť využívania rôznych vojenských prostriedkov. Za skúsenosti, ktoré dostávate na každej mape, si totiž môžete kúpiť napríklad kevlarovú vestu alebo i tank či helikoptéru. Ak sa tieto nástroje dostanú do správnych rúk, začína sa skutočne smrtiace divadlo. Niekedy to je až nepríjemné, podobne ako ukrytí sniperi. Nesmierne potešia bohaté možnosti úprav, otváranie nových vylepšení, zbieranie ocenení – je toho neskutočné množstvo, mamonári si prídu na svoje.
Tímové módy sú obmedzené na klasický Conquest (obsadzovanie bodov) alebo Team Deathmatch. Zaujímavou featurkou v prvom menovanom je označenie úspešného killera súperovho tímu: ak zabije niekoľko vojakov v rade, je pre súpera vyznačené miesto jeho približného pôsobenia. Výborné pri zastrčených kemperoch. Multiplayer je zábavný, arkádovo rýchly, niekoho poteší možnosť používania dopravných prostriedkov, čím hra pripomína skôr Battlefield, avšak i napriek tomu nejde o nič extrémne bombastické, čo by sa na trhu udržalo i rok, dva po vydaní. Ale je to adekvátna možnosť ako si predĺžiť hernú dobu, ktorá sa počas príbehu ťažko vyšvihne nad viac ako šesť hodín. A to často i preto, že ste neodhalili naskriptované scény a neboli ste pripravení na vlnu nepriateľov, ktorá príde vždy, ak prejdete pri tamtom regáli v obchodnom dome z ľavej strany. Podobných prípadov nájdete mnoho. Možno to bol len náš dojem, ale väčšina checkpointov bola podľa nás zvolená hlúpo – pred animáciu či rozhovor, ktorý sa nedá preskočiť a podobne. Niekedy navyše netušíte, odkiaľ prišla smrť, pretože ako sú protivníci hlúpi, tak sú presní. A vidia vás, pretože majú oči i na zadku.
Homefront mal veľké ambície a potenciál, ktorý sa síce zahodiť dá, avšak vždy to už musí byť umenie. Hra nedopadla fiaskom (spomeňme na už chvalabohu takmer zabudnuté Turning Point: Fall of Liberty), dokonca sme sa pri hraní i bavili, no atmosféra zbytočne strácala v momentoch, kedy sme od nej najviac potrebovali, aby sa prejavila a chytila nás. To je sila AAA hier. Lineárny postup, slabý dojem z akcie, chabá umelá inteligencia a nekonečné vlny nepriateľov... ale stále je to dostatočne zábavné, navyše nenáročné. Za plnú cenu je Homefront zrejme nedostatočne zábavným kúskom, pretože ponúka iba číro akčnú zábavu. Ak vám to nevadí, alebo cena o čosi spadla, stojí Homefront za zváženie. Nie je to zlé, ale čakali sme omnoho viac.
Chronológia severokórejskej expanzie v hre Homefront:
|
