Nikdy by som pre peniaze neublížil druhému. To si myslí väčšina z nás.
Predstavu zištného násilia páchaného na druhých skutočne odmieta väčšina ľudí, ktorým pri experimentoch v laboratóriu ponúkajú možnosť zarobiť si. Napríklad tým, že niekomu dajú slabší či silnejší elektrický šok.
Tento druh násilia však ľudia odmietali najmä vtedy, ak - spolu s odmenou - prebiehalo iba v ich predstave. Jeden šokujúci výskum odhalil, že len čo na stole ležali reálne peniaze a išlo o reálne elektrické šoky, správanie ľudí sa začínalo meniť. A to dosť podstatne.
Je naozaj dosť zvláštne, ako nás vždy znova prekvapí dôkaz, že predstavy a skutočnosť sú dve rozdielne veci. Tentoraz ho priniesol vedecký tím, členkou ktorého bola aj Oriel Feldmanová-Hallová z britskej Cambridgeskej univerzity.
O výskume hovorila na výročnom stretnutí americkej Spoločnosti pre kognitívnu neurovedu v San Franciscu.
Keď sa veci dejú naozaj
Laboratórne štúdie o morálke sa často spoliehajú na svedectvá ľudí, ktorí si majú predstaviť, ako by sa správali v určitej situácii. Tieto imaginárne situácie však postrádajú spojenie s realitou:
„Nech si v nich vyberiete akékoľvek riešenie, v skutočnosti sa to nestane," konštatovala Feldmanová-Hallová. Nemusíte sa teda obávať ani prípadných následkov svojich činov a nemusíte svoje vnútro ani testovať, ako by obstálo, ak by taký prípad nastal v skutočnosti.
V štúdii Feldmanovej-Hallovej sa veci udiali naozaj. „Išlo o reálne šoky a reálne peniaze," povedala vedkyňa. Človeka umiestnili do tunela MRI (magnetická rezonancia, ktorá dokáže veľmi presne zobraziť napríklad mozog a aktivitu jeho častí).
Ľudia ležiaci v skeneri dostali na výber: buď udelia bolestivý elektrický šok človeku v inej miestnosti, čím zarobia jednu britskú libru (niečo vyše eura), alebo šok nedajú, a môžu na peniaze zabudnúť.
Šoky boli ocenené stúpajúcou finančnou škálou, takže bolo možné zarobiť menej za menej bolestivý šok, alebo dostať celú libru za oveľa silnejší šok. Tento výber dostali ľudia v skeneri 20-krát po sebe, pričom mohli vidieť video človeka, ktorý šoky dostával.
Mohlo to byť buď iba šklbnutie jeho ruky, alebo celkový obrázok postihnutej ruky a grimasy v tvári. Tieto obrázky boli reálne, ale vedci ich nahrali pred pokusom.
Zárobok - iba jedna libra?
Vedci najskôr dali skupine ľudí rýdzo hypotetickú otázku, či by pre peniaze dokázali dať niekomu šok, trebárs aj veľmi slabý. Až 64 percent odpovedalo nie. V priemere ľudia ocenili svoj možný zárobok získaný týmto spôsobom približne na jednu libru.
Len čo sa však do „hry" zapojili reálne peniaze, situácia sa zmenila. Neskutočných 96 percent ľudí v skeneroch si zrazu povedalo, že elektrický prúd pustený do neznámeho človeka v inej miestnosti nemôže zaškodiť.
Keď videli iba ruku zasiahnutú prúdom, zarobili si na šokoch v priemere 15,77 libry z 20 možných. Zárobky klesli v situácii, keď videli nielen postihnutú ruku, ale aj skrivenú tvár človeka, ktorý dostal šok. V tom prípade si zo skenera odnášali v priemere 11,55 libry.
Ľudia v tomto experimente bojovali so skutočnou morálnou dilemou. Na rozdiel od tých, ktorí boli pri pokuse v podobnej, no iba hypotetickej situácii, mali zvýšenú aktivitu v časti mozgu nazvanej insula, ktorá sa aktivuje v znepokojujúcich alebo v stresových situáciách.
Podľa Feldmanovej-Hallovej môže aktivita insuly signalizovať druh podvedomého napätia, ktoré prežíva človek vtedy, keď cíti túžbu po peniazoch a súčasne vie, že by nemal ubližovať druhému. Takýto podvedomý konflikt v myslených experimentoch chýba.
Spomeňte si na Milgrama
„Môj prvý pocit je, že tento experiment sa vracia k dávnym Milgramovým pokusom, v ktorých ľudí nútili robiť niečo zlé iným," povedal kognitívny neurovedec Tor Wager z Coloradskej univerzity v Boulderi.
O čo vtedy išlo? Pokusy amerického psychológa Stanleyho Milgrama z Yalovej univerzity pred polstoročím obleteli svet. Nešlo v nich o peniaze, presnejšie v hre boli iba štyri doláre na hodinu, ktoré pokusná osoba dostala v prípade akéhokoľvek výsledku.
Milgram uskutočnil sériu experimentov po celých USA, v ktorých „učitelia" pod vedením experimentátorov v bielych plášťoch dávali elektrické šoky „žiakom" vo vedľajšej miestnosti. Šoky neboli skutočné, bolesť iba predstieraná, čo „učitelia" nevedeli.
Povedali im, že ide o vedecký experiment a že elektrický prúd pomôže študentom spomenúť si na riešenie slovných úloh. V skutočnosti teda Milgram neskúmal reakcie pamäti študentov na elektrošoky. Jeho cieľom bolo otestovať poslušnosť učiteľov, ich sklon podriadiť sa autorite v situácii, keď to mohlo byť pre iného človeka nebezpečné.
Milgram zistil, že väčšina normálnych ľudí, ktorých stretávame každý deň na ulici, dokáže udeliť svojim blížnym šok na takej úrovni, že môže poškodiť zdravie alebo dokonca zabiť.
Treba na to iba prítomnosť autority, v tomto prípade experimentátora, ktorý pokusnú osobu povzbudzuje, aby sa ničoho nebála, že je všetko pod kontrolou, aj keď z vedľajšej miestnosti bolo počuť úporný krik „žiaka".
Sila experimentu
„Sila Milgramovho experimentu azda spočíva v tom, že vyšlo najavo, aká hlboká priepasť leží medzi tým, čo si o sebe myslíme a akí v skutočnosti sme," napísala v knihe o najvýznamnejších psychologických experimentoch 20. storočia s názvom Pandorina skrinka americká psychologička Lauren Slaterová.
V podstate to isté možno povedať aj o experimente, o ktorom informovala Feldmanová-Hallová.
V porovnaním s Milgramom nie sú výsledky nového experimentu až také zdrvujúce, no je dôležité o nich vedieť, povedal Tor Wager. Štúdie tohto druhu pomôžu vedcom zistiť viac o spôsobe, ako sa v mozgu rodia morálne rozhodnutia.
„Neurovedci chcú pochopiť, aký je skutočný základ súcitu," konštatoval Wager. „Túto oblasť, ktorá má ohromný vplyv na ľudský život, iba začíname vedecky študovať. Ide o veľmi významný cieľ."
Hlavný zdroj: internetové stránky ScienceNews
