Začali sme, keď sa náš prapredok prvý raz vzpriamil, postavil na dve nohy a urobil kdesi v afrických savanách premiérový krok vpred.
Pokračovali sme, keď sme pästným klinom preberali nadvládu nad svojim okolím a ohňom odplašili dravce a dávne povery. Jaskyne sme pokreslili našimi strachmi a nádejami, neskôr postavili ohrady, do ktorých sme zavreli zvieratá a prestali ich stopovať.
Sami sme prestali byť takýmito zvieratami, keď sme si vybudovali domy a mestá so zákonmi, ktoré nám umožnili prežívať v spoločnosti ostatných ľudí.
Knihami sme začali šíriť poznanie a informácie a ďalekohľadom sme zosadili Zem z trónu univerza, pričom sme ju urobili súčasťou ešte fascinujúcejšieho kozmického javiska.
Keď sme sa začali učiť byť ľuďmi, chceli sme sa stať niekým iným. Napodobnili sme vtáky a odlepili sa od zeme.
A nakoniec sme sa dotkli hviezdnej oblohy.
Keď raz budú budúce generácie našich potomkov spomínať na tú úžasnú dobu, keď sa prví dobrodruhovia odvážili vstúpiť do rachotiacich kabín nespoľahlivých strojov, nebudú spomínať na mocenské bloky a vojenské preteky o ovládnutie oblohy.
Budú si rozprávať budúce mýty o človeku, ktorému nestačila jedna planéta, ktorý chcel opustiť svoju planetárnu kolísku a dotkol sa Mesiaca.
Možno to budú rozprávky spoločnosti, ktorá bude mať mestá naprieč Slnečnou sústavou a vo vesmírnych koráboch bude brázdiť priľahlé hviezdy.
Na začiatku tejto romantickej predstavy však bude už navždy stáť človek, ktorý pred päťdesiatim rokmi zakričal slávne „pajechali". Jurij Gagarin.
