To ráno bolo na kozmodróme Bajkonr v Kazachstane iné. O deviatej, dve hodiny pred štartom, priviezol autobus ku kozmickej lodi Vostok dvoch kozmonautov v skafandroch.
Jedným bol náhradník German Titov, druhým jeho šťastnejší kolega Jurij Gagarin.
Až v záverečných fázach utajovanej prípravy sa rozhodlo o tom, že práve Gagarinovo meno preletí svetovými médiami.
Moskovský rozhlas mal pripravené tri verzie vysielania vrátane správy o jeho smrti a prosby o pomoc pre kozmonauta, ktorý spadol na území cudzej krajiny. Opatrnosť bola na mieste. Štyri z predchádzajúcich siedmich štartov sa skončili haváriou. Gagarin to vedel.
Po kliknutí infografiku zväčšíte.
Kód 125
Vostok 1 sa odlepil od rampy o 11.07 miestneho času. Predtým dostal Gagarin jasné inštrukcie: ničoho sa nedotýkať.
Let riadila automatika pre prípad, že by kozmonaut stratil vedomie či orientačný zmysel, prípadne by dostal morskú (či vlastne kozmickú) chorobu. Napriek predchádzajúcim pokusom so zvieratami bolo ťažké predpokladať reakcie človeka na vyše hodinový pobyt v kozme. V prípade zlyhania automatiky však dostal zo Zeme kód, ktorý by mu umožnil prebrať riadenie.
„Je to 125," pošepol mu pred štartom hlavný konštruktér lode Vostok Oleg Ivanovskij. „Ale nesmieš to na mňa prezradiť."
Letec hrdinom
Napriek drobným technickým problémom po štarte prebiehalo všetko dobre. V beztiažovom stave sa Gagarin cítil vynikajúco, ľahko a voľne, vraj ako vo sne.
Problémy nastali až po brzdiacom manévri pred vstupom do atmosféry, keď začala kabína rotovať. Hrozilo, že pri náraze do atmosféry zhorí.
Kabína sa nakoniec zorientovala správne. Pred žiarou 2–tisíc stupňov Celzia uchránil Gagarina ochranný kryt. Kabína vošla do atmosféry rýchlo, no sedem kilometrov nad Zemou sa Gagarin katapultoval. Pristál na padáku vedľa kabíny, ďaleko od plánovaného miesta.
Po 108 minútach sa stal neznámy vojenský letec, vybraný z takmer 3500 uchádzačov, hrdinom.
Ešte počas letu ho povýšili z nadporučíka na majora. O hodinu neskôr ho začal zbožňovať celý svet. Na stretnutia ho začali pozývať najvplyvnejší ľudia planéty a Gagarin prijímal pocty, rozdával úsmevy a časom aj naučené rozhovory.
Miloval dobrodružstvo, lietadlá, ženy a vodku, no rakety mu učarovali na celý život. Do kozmu chcel letieť znova. Povedali mu, nech trénuje, jeho chvíľa ešte príde, no neprišla.
Gagarin si pohneval najmocnejšieho muža krajiny. Vylial sovietskemu vodcovi Brežňevovi do tváre vodku preto, že dopustil veľmi rizikový štart, pri ktorom zahynul Vladimír Komarov.
Preteky o dobytie kozmu
Odštartovala to malá sonda. Skončila prechádzka po Mesiaci.
Od polovice dvadsiateho storočia zúrila „vojna“ o vesmír. Spojené štáty aj Sovietsky zväz si navzájom dokazovali technickú vyspelosť.
V októbri 1957 vypustili Sovieti do kozmu prvú družicu Sputnik. Pípajúca oceľová guľa so štyrmi anténami ohlásila vstup do kozmického veku. Nad hlavami ľudí krúžila tri mesiace.V apríli 1961 obkrúžil Zem v päťtonovej kabíne Vostoku 1 Jurij Gagarin iba raz, no bola to ešte väčšia senzácia. Nikita Chruščov vtedy Gagarinovi do vesmíru odkázal: „Len nech sa teraz kapitalistické štáty snažia našu krajinu dohoniť.“
Sovieti mali geniálneho konštruktéra Sergeja Koroľova, Američania nemenej geniálneho Wernhera von Brauna, nemeckého zajatca, ktorý sa stal šéfom strediska NASA pre vývoj raketových nosičov. Jeho tím pripravil vyslanie amerického kozmonauta 5. mája 1961. Bol ním Alan Shepard, ktorý sa tri týždne po Gagarinovi ocitol tiež v kozme.
„Naši súperi za oceánom, za železnou oponou, si mysleli, že nám zavreli dvere do kozmu pred nosom, ale Shepard nás z tejto dilemy, z tejto trápnej situácie dostal. Pôjdeme ďalej a ďalej, až nakoniec pristaneme na Mesiaci,“ komentoval to von Braun.
Dňa 25. mája 1961 pred oboma komorami Kongresu prezident Kennedy vyzval americký národ, aby sa „zaviazal k splneniu tohto cieľa pred koncom desaťročia, vyslal človeka na Mesiac a potom ho bezpečne vrátil na Zem“.
Mnohí odborníci boli presvedčení, že na splnenie tohto cieľa budú potrebovať tridsať rokov. Nakoniec stačilo osem.
Apollo 11 pristálo na Mesiaci 20. júla 1969.
(ač)
