Tmavý, prázdny a chladný. Taký má byť kozmos vzdialenej budúcnosti. Vyplýva to z klasických predstáv o rozpínaní vesmíru, ktoré je nevyhnutným dôsledkom udalostí po veľkom tresku.
Záhadná tmavá energia, ktorá má zrýchľujúce sa rozpínanie na svedomí, nakoniec nafúkne priestor tak razantne, že svetlo hviezd z jednej galaxie už k inej galaxii nedoletí.
Dnes zdieľame kozmos so sto miliardami galaxií. Sú to vynikajúce ciele pre teleskopy na Zemi aj na orbite, ktoré laikom prinášajú úchvatné obrázky zo vzdialeného vesmíru.
Obohacujú nielen obsah encyklopédií o vesmíre, ale pomáhajú aj kozmológom pri výskume vzniku a vývoja vesmíru.
Únik do neznáma
Galaxie sa od seba neustále vzďaľujú. Tento únik do neznáma bude pokračovať tým rýchlejšie, čím väčšia je vzdialenosť medzi galaxiami.
Keď bude kozmos desaťkrát starší, než je teraz, čiže o nejakých 130 miliárd rokov, zostane na obzore pre výskumy budúcich astronómov a kozmológov jediný ostrovček svetla v nevýslovne prázdnom oceáne priestoru.
Bude to naša - bývalá - Mliečna cesta. A za ňou neuvidia naši potomkovia už nič, lebo rozpínanie priestoru prekročí rýchlosť svetla.
Tento obrázok je taký znepokojivý, že niektorí vizionári majú potrebu niečo s tým robiť. Žeby raz človek dokázal rozpínaniu zabrániť? Alebo je tu hypotetická možnosť deformácie priestoru. Keby sa priestor podarilo zrolovať ako obrus, vzdialenú galaxiu by sme si pritiahli k sebe ako koláč ležiaci na druhej strane stola.
Vesmír je však - aspoň zatiaľ - predsa len niečo iné ako naša kuchyňa. Okrem gravitácie a tmavej energie si ťažko predstaviť silu, ktorá by dokázala pohybovať galaxiami.
Takže vesmírne inžinierstvo musíme škrtnúť zo zoznamu možností, ako urobiť rozpínajúci sa vesmír príjemnejším miestom pre budúcich kozmológov.
Ťažké, no možné
„Keby sme prišli na scénu povedzme o sto miliárd rokov, ako by sme mohli vyriešiť problém vzniku vesmíru bez toho, aby nám pri tom pomohli iné galaxie?" - pýta sa Marcus Chown v článku v britskom magazíne New Scientist. „Kozmológia ako veda by sa stala v tom prípade zjavne nemožnou."
Alebo predsa len nie? Jednu z hypotetických možností našiel astrofyzik Abraham Loeb z Harvardovej univerzity. Vlani v októbri prednášal pre verejnosť o vzdialenej budúcnosti vesmíru. Poukázal na to, že zákony fyziky a kozmológie sú také presné, že s ich pomocou môžeme predpovedať, čo sa stane s vesmírom o miliardy rokov.
Po jeho prednáške sa veľa ľudí pýtalo, či inteligentný život - ak bude ešte existovať - dokáže vo vzdialenej budúcnosti zistiť o kozme toľko, čo my. Loeba to zaujalo. Jedného dňa, keď neprednášal, si sadol a zobral do rúk ceruzku a papier.
„Rýchlo došiel k záveru, že väčšina astronómov bola až príliš pesimistická," píše Chown. „O sto miliárd rokov sa črtá šanca, ako robiť kozmológiu. Nepochybne to nebude také ľahké ako dnes. Ale nebude to ani nemožné."
Keď už nebudú nijaké galaxie, ktoré by slúžili ako indikátory rozpínania, podľa Loeba prichádzajú do úvahy ako študijné pomôcky iné nebeské telesá. Aké? Než nájdeme odpoveď, najskôr musíme zistiť, čo sa stane s našou domovskou galaxiou po miliardách rokov.
Prebehnú v nej dve zásadné veci. Jedna dramatická a druhá menej dramatická, no obe sú porovnateľné, pokiaľ ide o ich dôsledky. Obe má na svedomí naša najbližšia galaxia, Andromeda.
Zabudnite na Mliečnu cestu
Obrovská galaxia Andromeda sa bude na našej nočnej oblohe stále zväčšovať, až bude možné uvidieť dve skupiny hviezd. Jedna bude pochádzať z Mliečnej cesty, druhá z Andromedy.
O 2,3 miliardy rokov preletí Andromeda vedľa Mliečnej cesty. Jej príťažlivosť ešte nedokáže nič viac než trochu „našuchoriť" hviezdy v galaxii. Bude to iba generálna skúška na neskoršie udalosti.
Ako ohromné vesmírne kyvadlo, ktoré prejde svojím najnižším a potom najvyšším bodom, vráti sa o päť miliárd rokov aj Andromeda. A teraz sa už nevyhne katastrofickej zrážke s Mliečnou cestou.
Výsledkom bude splynutie dvoch supermasívnych čiernych dier v strede oboch galaxií. Tam, kde kedysi boli dve špirálové galaxie, bude sférický roj hviezd. Spôsobí to nesmierny chaos v ich pohyboch. Už teraz má táto nová eliptická galaxia meno: Milkomedia.
Naše Slnko bude „odkopnuté" zo svojej pozície 26-tisíc svetelných rokov od stredu galaxie do vzdialenosti okolo 60-tisíc svetelných rokov. No v tom čase už aj tak spotrebuje zásoby nukleárneho paliva a postupne sa zmení na červeného obra, ktorý svojou žiarou zničí Zem.
Nová Zem
Dávno predtým si budú musieť naši potomkovia nájsť inú planétu mimo slnečnej sústavy. To by nemusel byť neprekonateľný problém. Okolo 70 percent hviezd sú červení trpaslíci, ktorí majú životnosť 10 miliárd rokov; sú pri nich aj zóny, ktoré nevylučujú život.
Ak sa v jednej z nich naši potomkovia usadia, po ďalších miliardách rokov neuvidia iba prázdnu oblohu. Loeb sa nazdáva, že na nej zostanú poslovia z minulých čias. Nazývajú sa hyperrýchle hviezdy a prvú objavil v roku 2005 Warren Brown z Harvardu.
Táto mladá, horúca modrá hviezda uháňala od stredu Mliečnej cesty neuveriteľnou rýchlosťou až 850 kilometrov za sekundu, čo jej umožní v konečnom dôsledku prekonať príťažlivosť galaxie. Jediná vec, ktorá jej mohla udeliť také zrýchlenie, muselo byť blízke stretnutie s centrálnou čiernou dierou.
Hyperrýchle hviezdy
Od roku 2005 astronómovia objavili ďalších 14 hyperrýchlych hviezd. Podľa Loeba iba naša centrálna čierna diera takto „nakopne" jednu hviezdu každých 100-tisíc rokov, takže od vzniku Galaxie pred 10 milardami rokov to bolo okolo 100-tisíc hviezd, ktoré sa pohybujú vesmírom závratnou rýchlosťou.
Prvá takáto hviezda je od nás vzdialená 50 miliónov svetelných rokov. Tieto hviezdy môžu budúcim kozmológom poskytnúť náhradu kozmologických indikátorov v podobe galaxií.
„Astronómovia budúcnosti dokážu napriek očakávaniam kúsok po kúsku perfektne zostaviť históriu kozmu," tvrdí Loeb. Niektorí vedci s Loebom nesúhlasia, lebo životnosť hviezd je obmedzená, takže sa astronómom budúcnosti aj tak stratia z dohľadu.
Na druhej strane ani život v jedinej galaxii nemusí byť pre kozmológov nudný. Ako povedal Greg Laughlin z Kalifornskej univerzity v Santa Cruz:
„Milkomedia bude obsahovať vyše 100 miliárd červených trpaslíkov a 100 miliárd planét. To je veľmi veľa svetov, ktoré možno skúmať. Takže budúcnosť - minimálne ´najbližších´ sto miliardách rokov - nevyzerá vôbec bezútešne."
Posledné slovo, aspoň v článku Marcusa Chowna, mal napriek všetkému Abraham Loeb. „Moja štúdia ako jediná z tých, ktoré som napísal, má šancu, že ju budú citovať aj po tisíc miliardách rokov."
Zdroj: New Scientist
