Hola, ja som Raúl, predstavil sa nám Španiel, ktorého sme stretli pred závorou do zakázanej černobyľskej zóny. Na rozdiel od nás ňou to ráno neprešiel.
Jeho šofér stratil povolenie, ktoré je síce len formalitou, ale bez neho sa na miesto najväčšej jadrovej katastrofy nedostane. Jeho vybavenie trvá len týždeň a výlet stojí do 160 dolárov.
Náš vodič Nikolaj povolenie má, závora sa otvára a jednodňový výlet sa začína.
Cesta k černobyľskej jadrovej elektrárni, ktorej posledný reaktor vypli až v roku 2000 je hrboľatá, ostatne ako všade na Ukrajine. Míňame značku Pozor, jeleň! Má len dvoje parohy ako obyčajný jeleň.
V komplexe jadrovej elektrárne je živo. Zamestnanci vtipkujú, kto je väčší zlodej, či Janukovyč, alebo Tymošenková.
„Ako mohli tí Japonci postaviť elektráreň na brehu mora?“ čuduje sa jadrový technik Sergej Sučov, ktorý nás sprevádza po elektrárni. Černobyľ, na rozdiel od Fukušimy, k havárii nepotreboval zemetrasenie ani cunami.
Aj po štvrťstoročí sa v betónovom sarkofágu štvrtého reaktora skrývajú tony jadrového svinstva. Koľko, nevedia ani tí, čo ho vidia každý deň.
V jadrovom mestečku Pripjať je nám za humorom jadrových technikov smutno. Je tu ticho a mŕtvo. Už 25 rokov tam nikto nežije.
Bloky sú vyrabované a plesnivé. V škole sa povaľujú učebnice a zošity. Pod nohami nám škripoce sklo a rozbitá neónka. Trip končíme pri kolotoči, ktorý si deti nestihli vyskúšať. Fúka a pridal sa aj sneh.
Ukrajinský technik Sergej si zapálil v kontrolnom bloku číslo jedna černobyľskej jadrovej elektrárne.
Akokoľvek divne to znie, aj po havárii, v Černobyle fungovali ďalšie reaktory. Jednotku napríklad vypli ako prvý v roku 1996.
Technika v jadrovej elektrárni pripomína staré sci-fi filmy.
Napriek tomu, že všetky reaktory sú už vypnuté v elektrárni a v jej okolí pracuje až 3500 ľudí.
Či sa bojíme o zdravie? Každý, kto robí v atómke sa bojí, povedali nám v elektrárni.
Keby sme zarábali desaťkrát viac ako naši kolegovia v EÚ, tak by nám to riziko až tak nevadilo, hovorí Sergej.
Chodba k reaktoru číslo jedna.
Po jadrovej elektrárni sa chodí v takýchto topánkach.
Model smutne slávneho reaktoru číslo 4.
Detektor radiácie. Ak zasvieti zelená - ste čistý. Ak zasvieti červená - špinavý. Našťastie každému z nás aj zamestnancom zasvietila zelená kontrolka.
Pred detektorom radiácie.
Cestou von z elektrárne.
Kontrolná miestnosť bloku číslo jeden.
Turisti sa fotia pred sivým sarkofágom, kde sa skrývajú tony nebezpečného jadrového odpadu. Vydrží už len desať rokov.
Reaktor číslo 4.
Zamestnanci sa vracajú domov. Mesto Slavutyč im postavili potom ako museli narýchlo opustiť svoje byty v blízkej Pripjati.
V Pripjati nahradili ľudí postavičky grafiti.
Sovietska nostalgia.
Základná škola v Pripjati.
Učebnica ruského jazyka.
V triede.
Zátišie na školskej chodbe.
Na balenie nemal nikto čas. Na mieste sú stále porozhadzované masky.sme sa nevrátili."
Prvé grafity od neznámeho autora.
Kolotoč. Prvýraz ho mali spustiť prvého mája 1986. Havária to potešenie deťom o týždeň predtým zobrala.
Japonský novinár Takaši: Do Černobyľu teraz chodíme po inšpiráciu.
Pripjať - 50-tisícové mesto bez jediného človeka
Vstup do jadrového mestečka.
Autor: FOTO: Vladimír Šimíček, TEXT: Mirek Tóda
