Každý človek vyzerá ako malý vesmír. Je plný väčších aj menších častí, orgánov a tkanív, vírusov aj buniek. Práve táto jedinečnosť môže spôsobovať problémy.
Stačí, ak človek ochorie a potrebuje dostať správny liek. Obzvlášť, ak čelí nebezpečnej rakovine, pretože rakovinové, bujnejúce bunky sú rovnako individuálne ako samotný jednotlivec. A aj keď sa nádor môže volať rovnako a spĺňať isté medicínske kritériá, stále nemusíme vedieť, v čom sa presne líši.
Napriek tomu jestvujú spôsoby, ako s touto zákernou chorobou bojovať. Jeden skúmajú aj v bratislavskom Ústave experimentálnej onkológie SAV.
Sadnúť na koňa
Čestmír Altaner nás vedie chodbami ústavu, až nakoniec skončíme vo veľkej a úplne prázdnej posluchárni. Vedec v bielom plášti nám rozpráva príbeh, ako sa k vede vlastne dostal a ako skončil pri výskume kmeňových buniek. Tie by mohli predstavovať radikálny prelom v liečbe rakoviny. Podobne, ako sa to nedávno podarilo pri liečbe očí.
„Viete, vo vede musíte mať trochu šťastie a sadnúť na správneho koňa," hovorí experimentálny onkológ, ktorý pôsobí aj ako viceprezident Ligy proti rakovine. Práve tá pomáha financovať hľadanie nových liekov.
„Po škole som dostal umiestenku do Dimitrovky, kde som sa dostal do výrobne DDT." Táto nebezpečná látka sa v minulosti používala na boj proti hmyzu, neskôr sa zistilo, že dichlórdifenyltrichlóretán má veľmi škodlivé účinky na človeka. Zasahuje nervovú sústavu a môže spôsobovať rakovinu.
Tam sa so štúdiom rakoviny Altaner stretol po prvý raz. A krátko nato prešiel do Ústavu experimentálnej onkológie. „Vtedy sa objavil jeden slepačí vírus, ktorý dostal názov po Bratislave B77. Vyvolával nádory na kurčatách a my sme s ním začali."
Sľubný výskum potom prešiel na potkany a počas socializmu tak vznikli práce, ktoré vedci publikovali v prestížnom americkom časopise Journal of National Cancer. „Už bol trochu politický odmäk a dalo sa uvažovať o pobyte v zahraničí," hovorí vedec, ktorý skončil v Spojených štátoch u profesora Howarda Martina Temina.
Nobelovka v zásuvke
Temin v tom čase, v roku 1975, dostal Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. „Vtedy som tam bol. A zo spoločných grantov sa mi neskôr podarilo zariadiť laboratórium," spomína Altaner na človeka, ktorý ho zrejme dostal k veľkej vede.
„Temin bol veľmi zvláštny, Keď dostal Nobelovu cenu, medailu a diplom, tak si ich strčil do zásuvky. On hlásal takzvanú provírusovú hypotézu. Mnohí mu neverili, vedci hovorili, že je to úplná hlúposť. Hovorili to verejne," vysvetľuje onkológ a dodáva, že vedci sú niekedy krutí.
Po návrate do Československa Altaner pokračoval vo výskume. Na výber veľmi nemal, komunisti strážili, aby nemohol s rodinou emigrovať. „Mali sme dve deti, a keď som išiel von druhýkrát, jedno dieťa muselo zostať tu," opisuje režim vedec.
„Keď prišla invázia sovietskych vojsk, dozvedel som sa to v aute z rádia v Kalifornii," hovorí o roku 1968. „Uvedomoval som si, že už by som nikdy nemusel vidieť svojich rodičov, ktorí ma toľko podporovali počas štúdia. Mal som sestru, ktorá pracovala v Prahe a ktorú by vyhodili, ak by som emigroval. Bol som realista."
Gén rozbíjač
Po návrate začali Čestmír Altaner spolu s manželkou budovať laboratórium. Vzorom im bolo to, ktoré videli v Spojených štátoch. „Podarilo sa a ja som zostal na tom koni," smeje sa.
„Postupne sa ukázalo, že retrovírus nesie gén, ktorý dokáže integrovať cudzí gén do genetického materiálu buniek." To naznačovalo, že by sa vírus mohol použiť na liečbu.
Ďalší nápad však prišiel asi pred desiatimi rokmi. Do popredia sa vtedy dostala otázka kmeňových buniek - buniek, ktoré sa dokážu zmeniť na iný typ, čo telu umožňuje opravovať poškodené časti. Tieto bunky navyše dokážu „poškodenia" v tele nájsť. Dokonca aj vtedy, ak ním je rakovinové bujnenie.
„Vznikol nápad, dať do takýchto buniek gén, ktorý by zabíjal nádorové bunky," opisuje Altaner aktuálny výskum svojho tímu a zdôrazňuje, že nepracuje s embryonálnymi bunkami.
Pomocou retrovírusu tak dostali do buniek gén, ktorý dokáže meniť netoxické liečivo na toxické. Dôležité však je, že sa tak deje až na správnom mieste, čo veľmi znižuje vedľajšie účinky lieku. „Idea je jednoduchá: máme takéto bunky, podáme ich do organizmu, doputujú do nádoru a až na mieste sa vytvorí chemoterapeutikum, ktoré bunky zabije."
Nedá sa zbohatnúť
Vedci najskôr začínali s miskami a fľaštičkami. Neskôr prešli na pokusy s myšami. Terapiu sa im podaril overiť dokonca na viacerých druhoch rakoviny.
„Mojím cieľom je však dotiahnuť to do klinických štúdií, čo je veľmi komplikované, musia byť vyčerpané všetky iné možnosti," opisuje aktuálnu situáciu vedec.
„Navyše, vo vede máte neustále pochybnosti. Neklame nás príroda? Nevidíme to príliš ružovo? Tešíme sa, keď robíme pokus a zvieratká nám prežijú. Ale, samozrejme, sa stáva, že veci prosto nevyjdú," smutne si povzdychne Altaner.
Veda je však výzva. A málokde inde má človek luxus vymýšľať veci a potom testovať, či fungujú. „Keď to funguje, je to veľká radosť," začne sa znovu usmievať experimentálny onkológ.
„To je naše uspokojenie. Na vede sa nedá zbohatnúť. Ak budete robiť dobrý biznis, budete fantasticky bohatý. Ak budete robiť veľmi dobrú vedu, budete možno vážený. Ale mojím snom je, aby náš výskum niekomu pomohol. Ľuďom, ktorí už prakticky nemajú veľkú šancu."
