Bolo to jedno z najhorších nešťastí dvadsiateho storočia. Keď 26. apríla v roku 1986 vybuchla jadrová elektráreň v okolí mesta Pripjať, zasiahnutá bola obrovská oblasť. Aj vďaka utajovaniu sovietskeho vedenia zabíjala rádioaktivita viac, než musela.
Keby ste sa dnes vybrali do černobyľskej oblasti, nenašli by ste mesačnú krajinu. Len ľuďmi opustené trosky a zariadenia, kde začala znovu dominovať príroda. Predovšetkým rastliny, aj keď pomaly sa vracajú aj zvieratá.
Práve výskumom rastlín a ich semien z okolia Černobyľa sa však zaoberá tím slovensko-ukrajinských vedcov. Pod vedením Martina Hajducha zistili, že rastliny sa dokážu prispôsobiť a prežiť. Darí sa im dokonca v zamorenej, rádioaktívnej pôde.
Prispôsobili sa
Ústav genetiky a biotechnológie rastlín SAV sídli v Nitre. Po krátkej ceste tak dorazíme k budove kúsok od známeho výstaviska. Martin Hajduch nás vedie do laboratória, vedľa ktorého má kanceláriu.
Ukazuje nám banky a rôzne nástroje, pomocou ktorých analyzujú rastliny - chýba len Ľudovít Škultéty z Virologického ústavu SAV s kľúčovým hmotnostným spektrometrom - sú v Bratislave. Jednu z nádob sa nám dokonca pri fotení podarí zhodiť. Síce nepraskne, no roztok v nej citlivý na akékoľvek otrasy sa už použiť nemôže.
Aj keď skúmané vzorky možno neprežijú novinárov, prežijú v zlých podmienkach. A Hajduch s tímom skúmajú, ako je to vôbec možné. „Zaoberáme sa novou vedeckou disciplínou, ktorá sa rozvíja približne posledných desať rokov," hovorí biogenetik.
Skúma proteóm, akýsi protipólklad genómu. Kým genóm tvorí súbor génov, proteóm je zhrnutie všetkých proteínov v organizme. „Proteíny sú obrazom metabolickej aktivity organizmu," vysvetľuje vedec.
„A my skúmame rastliny. Analyzujeme stovky proteínov v semenách a na základe toho skladáme mozaiku, aké procesy prebiehajú vo vývoji a vývine semena."
Presnejšie, medzinárodný tím sa snaží zistiť, ako sa rastliny prispôsobujú rádioaktivite. Rastliny, ktoré aj po obrovskej jadrovej katastrofe z černobyľskej oblasti nikdy nezmizli. Na políčkach preto vedci skúmajú aj semená sóje a ľanu.
„Semená nie sú rádioaktívne, ale zvyšok rastliny je," zdôrazňuje Hajduch. „Rastliny si chránia budúce generácie rastlín. Toto sme potvrdili."
Vedci tiež zistili, že rastliny žijúce v kontaminovanej pôde produkujú trochu iné množstvá proteínov. Viac napríklad betaínu, ktorý slúži na ochranu pred rádioaktivitou.
Černobyľ v roku 1986.
Chránia semená
Na svete je viacero oblastí, ktoré sú zamorené rádioaktivitou. Najmä tie, kde sa testovali jadrové zbrane. „Ale Černobyľ máme tu za rohom," hovorí Hajduch. „Pre nás by bolo logisticky dosť náročné založiť na atómovom testovacom ostrove niekde v Tichomorí testovacie políčko," smeje sa.
Preto slovenskí vedci spolupracujú s ukrajinskými kolegami. Tí sa starajú o políčka, zbierajú semená a extrahujú z nich proteíny. Analyzujú sa však na Slovensku.
„Rádioaktivita je tam stále vysoká," opisuje okolie mesta Pripjať vedec. „Ale už nie na povrchu. Vaše topánky sa veľmi nekontaminujú, museli by ste kopať do zeme. Rastliny však túto rádioaktivitu vyťahujú z pôdy."
Nie je pritom úplne jasné, čo spôsobuje takúto prispôsobivosť rastlín. Hajduch však hovorí o jednej zo špekulácií: pred mnohými rokmi bola na zemi vyššia radiácia. „V prvých počiatkoch zeme bolo viac rádioaktivity na povrchu. Keď sa život vyvíjal, prichádzal s ňou častejšie do kontaktu."
Nejakým spôsobom si rastliny schopnosť prežiť v takomto prostredí udržali. „Rastliny sa chránia, nechcú, aby do semien išli zlé látky. Napokon, semená sú veľmi odolné. V dobrých podmienkach dokonca dokážu vydržať storočia."
Možno preto rastliny dokážu relatívne dobre fungovať aj tam, kde by ľudia či zvieratá zápasili s chorobou z ožiarenia. A zrejme aj s rakovinou.
Kozmické lety
Hajduchov výskum patrí k medzinárodne najznámejším „slovenským" výskumom. O mladom vedcovi písali už v prestížnom magazíne Science i New Scientist, jeho černobyľský výskum si všimli BBC, denník New York Times aj americká NASA vo svojom magazíne o astrobiológii. „Ani vo sne by mi nenapadlo, že to môže mať taký medzinárodný ohlas," hovorí Hajduch.
Zaujímavý totiž nie je výskum len oblasťou Černobyľa, ale aj dôsledkami, ktoré by mohli z výskumu raz vyplynúť.
Zistené vlastnosti by mohli pomôcť pri budúcich ďalekých kozmických letoch. „Spomenul to redaktor z New Scientist," usmieva sa biogenetik. „Vo vesmíre je značná rádioaktivita a keby si budúci cestovatelia chceli vo vesmíre niečo pestovať, teoreticky by naše poznatky mohli využiť."
Ak by, samozrejme, platil predpoklad, že obrovské kozmické koráby budúcnosti nebudú celé odtienené, ale len ich životné priestory posádky. Rastliny trebárs v nákladnom priestore by tak mohli prežiť kozmickú radiáciu.
„To je však veľmi sci-fi aplikácia. Myslím, že NASA aj Európska kozmická agentúra sa zaoberajú skôr konkrétnejšími vecami," dodáva vedec.
Černobyľ v roku 2007.
Zasiahnuté Japonsko
Výskum Martina Hajducha by teoreticky mohol pomôcť aj pri boji s následkami súčasnej jadrovej nehody v Japonsku. Ak by sa situácia nebodaj zhoršila a zopakoval by sa scenár z Černobyľa - aj keď odborníci to nepredpokladajú.
„Myslím si, že príroda v Japonsku by sa spamätávala veľmi podobne ako v prípade Černobyľa," hovorí Hajduch. „Zasiahne to ľudí a zvieratá, no rastliny v Černobyle rásť nikdy neprestali."
Problémy by však mohli nastať vtedy, ak by prípadná silná radiácia zasiahla rozsiahlu časť ostrova. Hrozil by napríklad nedostatok potravín. „Stonka alebo listy rádioaktivitu obsahujú, ale semená samy osebe veľmi málo. Ale na to, aby sa mohlo rozhodnúť, či potrava zo semien pestovaných v takýchto oblastiach je vôbec vhodná, je nutný detailnejší výskum."
Počítač namiesto laboratória
Martin Hajduch chcel pôvodne študovať biochémiu, no nevyšlo mu to. Prijali ho však na jadrovú chémiu a tá ho začala baviť. Napriek tomu počas školy pracoval v reklamnej agentúre. „Myslel som si, že pôjdem skôr do komerčnej sféry," priznáva. Neskôr však dostal ponuku od akadémie vied a skúsil to. Tiež pôsobil sedem rokov v zahraničí, no vrátil sa.
„Veda je medzinárodná. Je veľmi ťažké hovoriť o národnej vede a je otázne, či vôbec jestvuje," reaguje na otázku, či mu vonku ako vedcovi nebolo lepšie. „No snahou každého človeka je robiť vedu tam, kde sa narodil." Jemu pomohla Európska komisia.
Vďaka byrokracii je však teraz viac za počítačom ako v laboratóriu. „Musím spisovať výsledky, žiadať o granty. Už sa do laboratória veľmi nedostanem," priznáva. „Niekedy mi to chýba, písať za počítačom je niekedy náročnejšie ako robiť experimenty. Ale keby sme len generovali výsledky, mali by sme iba výsledky a nič z toho."
