, že na okraji slnečnej sústavy, za dráhou planéty Neptún, sa pravdepodobne nachádza množstvo veľkých telies, podobných planéte Pluto. Tieto telesá, v astronomickej komunite známe pod názvom Kuiper Belt Objects (KBO) vypĺňajú okraj slnečnej sústavy.
K tajomným telesám okrajových oblastí našej planetárnej sústavy patria aj nedávno odhalené tzv. transneptunické objekty – TNO (Trans-Neptunian Objects). Ich počet sa odhaduje do jedného milióna a sú rozmiestnené v priestorovo plochom disku, ktorý nazývame Kuiperov pás. Ten je nazvaný po astronómovi, ktorý existenciu takýchto telies predpovedal už pred polstoročím. Kuiper však predpokladal, že takýchto objektov je len niekoľko.
Objekty v Kuiperovom páse vznikli pravdepodobne z protoplanetárneho disku, z ktorého vznikli všetky planéty. Tieto telesá sú už dlho vo sfére záujmu astronómov, pretože sa predpokladá, že by mohli byť hľadaným zdrojom krátkoperiodických komét (tých, ktoré okolo Slnka obehnú za pomerne krátky čas a vracajú sa k nemu často). Práve tu, v odľahlých mrazivých končinách našej planetárnej sústavy, by totiž mohli byť „odložené“ pozostatky kedysi súvislého protoplanetárneho plynno-prachového disku.
Ani kométa, ani planéta
David Hewitt a jeho kolegovia informovali o objekte KBO 20000 Varuna. Na základe pozorovaní astronómovia odhadli, že teleso dosahuje zhruba 40 percent veľkosti planéty Pluto. Keďže tieto telesá sú v pomerne veľkej vzdialenosti od Zeme, doteraz ich bolo identifikovaných len približne 400, predpokladá sa však, že ich môžu byť státisíce.
Objekt Varuna bol objavený vlani v novembri v rámci pozorovacieho programu Spacewatch (vyhľadávanie potenciálne nebezpečných asteroidov, ktoré by mohli krížiť obežnú dráhu Zeme) v Arizone, v USA. Astronómovia sa zamerali na albedo, teda údaj, ktorý udáva, koľko slnečného svetla objekt odráža. Tmavé objekty, ako sú napríklad kométy, odrážajú menej svetla a majú nižšie albedo. Až doteraz sa na základe štúdia komét zdalo, že KBO majú albedo nižšie ako 4 percentá. Kométy sa totiž stávajú jasnými až po príchode do blízkosti Slnka, keď z ich jadra začínajú unikať plyny. Inak sú tmavé ako uhlie.
Astronómovia však s prekvapením zistili, že objekt KBO 20000 Varuna je oveľa jasnejší, ako by mal byť, ak by to bol typický predstaviteľ KBO. Hewittov tím zistil, že albedo tohto objektu je 7 percent, čo by naznačovalo, že je jasnejší ako kométy. Je však tmavší ako Pluto. Výpočty ukázali, že Varuna môže mať priemer zhruba 900 kilometrov (Pluto má priemer 2400 kilometrov a jeho mesiac Charon 1200 kilometrov). Zdá sa teda, že na okraji slnečnej sústavy sa vyskytujú pomerne veľké a jasné telesá. Alan Boss z Carnegie Institution vo Washingtone napríklad verí, že je len otázkou času, kedy sa objaví teleso porovnateľné s veľkosťou Pluta alebo ešte väčšie.
Čo z havajského objavu vyplýva? Keby sa našiel ďalší KBO, ktorý by bol veľkosťou porovnateľný s Plutom, otvorila by sa znovu otázka, či je Pluto skutočne planétou. Nejasnosti okolo tejto výstrednej planéty vyplývajú z troch faktov: Pluto je podstatne menší ako ostatné planéty slnečnej sústavy, jeho obežná dráha okolo Slnka je najvzdialenejšia a jej tvar (dráhy) je veľmi pretiahnutý (pretína dokonca v určitých okamihoch obežnú dráhu Neptúna a vtedy je k Slnku dokonca bližšie ako Neptún). David Hewitt je presvedčený, že žiadne nejasnosti okolo Pluta neexistujú: Pluto je bezpochyby KBO a nie planéta.
Planéta X
Pluto objavil Clyde Tombaugh až v roku 1930 a odvtedy sa začal „lov“ na desiatu planétu, alebo „Planet X“. Mnohí z astronómov totiž veria, že za dráhou Pluta ešte skutočne obieha desiata planéta, aj keď Brian Marsden z Harvardovej univerzity v USA si myslí, že hon na túto hypotetickú planétu je skôr psychologický ako vedecký problém.
Je však nemálo serióznych vedcov, ktorí sú presvedčení, že naša slnečná sústava na svojich vonkajších hraniciach ukrýva ešte nejedno tajomstvo – možno hviezdu, neviditeľnú spoločníčku Slnka. Hviezdy sa totiž vo vesmíre vyskytujú v pároch alebo vo viacnásobných sústavách a osamelá hviezda, ako je naše Slnko, je skôr výnimkou ako pravidlom. Táto hypotéza nie je žiadnym fantazírovaním.
V októbri minulého roku Dr. John Murray z Open University vo Veľkej Británii uverejnil článok v časopise Monthly Notices of the Royal Astronomical Society, ktorý nie je žiadnym pop-magazínom, ale váženým odborným časopisom. Murray v ňom tvrdí, že na hraniciach našej planetárnej sústavy, oveľa ďalej ako sú KPO, okolo spoločného stredu obieha obrovské teleso, možno väčšie ako najväčšia planéta slnečnej sústavy Jupiter. K takému záveru došiel na základe štúdia dlhoperiodických komét (tie sa k Slnku priblížia len raz za veľmi dlhú dobu). Podľa neho, ale aj ďalších astronómov, je to práve neviditeľný vzdialený sprievodca Slnka, ktorý svojimi gravitačnými silami spôsobuje, že tieto kométy sa občas dostanú do vnútra slnečnej sústavy. Murray vypočítal, že takýto objekt by mal byť od Slnka vzdialený takmer 4,5 trilióna kilometrov.
Aj Dr. John J. Matese z Louisianskej univerzity v americkom Lafayette verí, že v odľahlých končinách slnečnej sústavy obieha objekt 2- až 3-krát väčší ako Jupiter. Podobne ako Murray, aj Matese je presvedčený, že tento neviditeľný sprievodca Slnka je zodpovedný za občasné „vstrelenie“ alebo „dodávku“ dlhoperiodických komét do blízkosti Slnka.
Môžeme čakať prekvapenia
Nie všetci astronómovia sa so zástancami planéty X stotožňujú. Je však zrejmé, že nové pozorovacie techniky a výkonnejšie ďalekohľady nám ešte pripravia nejedno prekvapenie. Keby Slnko skutočne malo sprievodcu vo forme gigantickej planéty alebo dokonca malej hviezdy – hnedého trpaslíka, mohli by ho objaviť citlivé, infračervené detektory, ktoré sa plánujú vyslať do vesmíru v nasledujúcich rokoch.
Zatiaľ sú pre nás tmavé končiny na okraji našej planetárnej sústavy zakryté.
MICHAL ŠERŠEŇ
(autor je astrofyzik a šéfredaktor www.5d.sk)
