Osemnásť rokov súperila Cheryl D. Knottová z Bostonskej univerzity s časom. S nasadením slávnej Diany Fosseyovej, ktorá sa kedysi preslávila výskumom afrických goríl, skúmala americká vedkyňa populáciu orangutanov v dažďovom pralese v národnom parku Gunung Palung na indonézskom ostrove Borneo.
Počas jej práce počet týchto ľudoopov sústavne klesal. Odhaduje sa, že dnes žije v celom svete asi 60-tisíc jedincov, z toho sedemtisíc na Sumatre a zvyšok práve na Borneu. Okrem týchto dvoch miest ich môžeme vidieť už iba v zoologických záhradách.
Bytosti z pralesa
Orangutany sú popri gorilách a šimpanzoch najbližšími príbuznými človeka. Niektorí bádatelia sa na základe iných než genetických dôkazov nazdávajú, že orangutan môže byť dokonca naším najbližším príbuzným. V každom prípade sa štúdiom ich kultúry, ktorá zahŕňa používanie nástrojov, môžeme dozvedieť veľa aj o sebe.
Niekdajšia rodová spriaznenosť s nami však chlpatým „bytostiam z pralesa" (ako ich pomenovali malajzijskí a indonézski domorodci) neposkytuje nijaké výhody. Naopak, ak odhliadneme od lesných požiarov, orangutany kriticky ohrozujú práve rozširujúce sa ľudské aktivity.
Pokles ich populácie spôsobuje nelegálny lov dospelých zvierat pre mäso alebo chytanie roztomilých mláďat, ktoré sú vítanými živými hračkami. Ich životné prostredie ničí výrub stromov alebo pretváranie pralesa na plantáže, kde sa dorába palmový olej, používaný v potravinárstve, ako mazadlo v strojárstve alebo súčasť kozmetických výrobkov.
Ohrozeniu orangutanov nahráva fakt, že majú veľmi dlhé reprodukčné obdobie. Orangutania matka môže za osem až deväť rokov priviesť na svet jediného potomka, čo je medzi cicavcami rekord. Aj keď sa tieto najväčšie cicavce žijúce na stromoch výnimočne môžu dožiť až 60 rokov, pomalá reprodukcia znižuje ich šance na zachovanie rodu v kritických podmienkach.
Výskum, ktorý vedie Knottová, sa zaoberá taktiež dôležitými súvislosťami medzi kvalitou a množstvom stravy a reprodukčným správaním. Takéto informácie sú veľmi dôležité pre inštitúcie, ktoré s ich pomocou môžu určiť oblasti, v ktorých sa orangutanom najlepšie darí. „Existoval napríklad návrh, aby sa pre orangutany chránili vrcholky hôr. Zistili sme však, že tie im neposkytujú správny druh potravy."
Samec Chantek a mláďa Dumadi z atlantskej zoo.
FOTO – ADAM K. THOMPSON, ZOO ATLANTA
Každú noc na inom strome
Kto videl film Gorily v hmle o Diane Fosseyovej, ktorá za dvadsať rokov zmapovala život goríl, vie si približne predstaviť, ako v uplynulom období fungovala Knottová a ľudia, ktorí ju po indonézskych pralesoch sprevádzali. Celé hodiny trvá len to, než sa podarí nájsť niektorého z týchto záhadných tvorov, ktorý síce nemá veľký akčný rádius, no je vnikajúcim lezcom a každý deň si vyberá iný strom, na ktorom prespí.
Orangutan strávi približne 44 percent času odpočinkom, 41 percent kŕmením, 13 percent cestovaním, 2 percentá stavaním príbytku a menej než jedno percento venuje iným aktivitám ako páreniu, súpereniu alebo socializácii.
Sledovať a pozorovať tohto samotárskeho tvora preto znamená vyrovnávať sa s mnohými nástrahami pralesa v podobe hadov, divých včiel, priťahovaných ľudským potom, alebo iných „zaujímavých tvorov", ako ich Knottová nazýva. Treba sa pripraviť na ťažké padajúce konáre alebo na nevyhnutnosť prekonať rýchlo tečúcu rieku, prípadne vedieť sa vyškriabať pred svitaním na vysokú horu.
Keďže moč orangutana obsahuje hormóny, súvisiace s jeho reprodukciou, úlohou odvážnej Američanky a jej tímu bolo aj umiestniť na zem veľké igelitové plachty tak dômyselne, aby moč orangutana zachytili.
Narastajúce hrozby
Knottová zistila, že narastajú hrozby, ktorým sú orangutany vystavené. „Keď sme začali pracovať na Borneu, nič nenasvedčovalo tomu, že by v národnom parku niekto nelegálne ťažil drevo. No po nejakom čase, v roku 2000, sme počuli zvuk približujúcich sa motorových píl, až sa začal ozývať aj z okrajových častí výskumnej lokality."
Pri ceste popri rieke vedci mohli vidieť stovky mužov, ako rúbu najrôznejšie časti lesa. Všadeprítomný zvuk motorových píl donútil americkú zoologičku, aby spojila svoju úlohu vedkyne s poslaním ochrankyne životného prostredia. Miestnym obyvateľom začala vysvetľovať, aké veľmi dôležité je zachovať dažďový prales, ktorý umožní prežiť orangutanom a iným lesným zvieratám.
Bol to kľúčový krok, lebo väčšina miestnych dedinčanov nikdy nepočula o národnom parku, a máloktorý z nich niekedy videl na vlastné oči orangutana žijúceho v pralese.
„Časť zodpovednosti nás vedcov spočíva v tom, aby sme miestnych dedinčanov vzdelali a ukázali im, akým neuveriteľne bohatým zdrojom je dažďový prales a aké unikátne zvieratá v ňom žijú," hovorí Knottová.
Súčasťou programu ochrany orangutanov v Gunung Palung, ktorý Knottová riadi, je vysielanie v rozhlase, exkurzie po národnom parku, príprava vzdelávacieho programu, lekcie o ochrane životného prostredia a vybudovanie environmentálneho centra pre dedinčanov.
Organizácia, ktorú vytvorila, taktiež spolupracuje s miestnou vládou na odhaľovaní ľudí, ktorí nelegálne držia orangutany v zajatí, a sprevádza úradníkov pri ich konfiškovaní.
Ochranársky program prináša plody. Nádejné je, že nelegálny výrub lesa sa spomalil a že miestni ľudia začínajú rozmýšľať viac ekologicky.
Satu a Miri – orangutania matka so synom v zoo v Atlante.
FOTO - ADAM K. THOMPSON / ZOO ATLANTA
V obkľúčení plantážami
No situácia zostáva zložitá. Najväčším nebezpečenstvom pre orangutany je pokračujúca premena pralesa na plantáže, kde sa dorába palmový olej. Národný park Gunung Palung je nimi doslova obkľúčený. Izolujú chránené populácie orangutanov od tých, ktoré žijú za hranicami parku, čo zvyšuje riziko ich vyhynutia.
Knottová to nazýva večným bojom, v ktorom prales definitívne stráca svojich obyvateľov. Nádej spočíva v tom, že sa miera týchto strát bude spomaľovať a zastaví sa aspoň v rámci národných parkov a rezervácií. „Stále dúfam, že náš park bude naďalej chránený a v budúcnosti zostane útočiskom orangutanov a iných lesných zvierat," povedala.
Hlavný zdroj: webové stránky americkej Národnej nadácie pre vedu (National science foundation)
