Keď objavíte novú, vzdialenú planétu, na ktorej sú zaujímavé tlak aj teplota, planétu kamenistú a s vhodným mesiacom, až na pár výnimiek nebudú nikoho zaujímať tabuľky plné faktov.
Človek chce počuť príbeh o svete tak podobnom tomu nášmu, príbeh o svete s prívetivým slnkom, jednoducho príbeh o mimozemšťanoch. Romantické rozprávanie o tom, že na svete nie sme sami. Chce počuť rozprávku, rovnako ako keď bol dieťaťom.
Ako deti sme sa učili svet vnímať, rozumieť mu a orientovať sa v ňom. Učili sme sa ho chápať aj uchopovať. Ako prostriedok nám k tomu slúžili práve príbehy: niekedy kruté, inokedy romantické či veselé, často dokonca poučné.
Na jednej strane nás to naučili veriť nereálnym nezmyslom – horoskopom alebo telenovelám. Dali nám však fantáziu a zvedavosť, a tie umožňujú vedu.
Keby ste sa pozreli na oblohu, uvideli by ste jednoduchý svet. Okolo nehybnej Zeme musí krúžiť Slnko, Mesiac aj ďalšie objekty, pretože ono to tak naozaj vyzerá. Čo na tom, že takéto pohyby by museli byť plné epicyklov.
No aj vďaka fantázii si dokážete predstaviť systém, ktorý je oveľa elegantnejší a jednoduchší, aj keď naoko to tak vôbec nemusí vyzerať. Dokážete si predstaviť elipsy a ťažisko sústavy, predstaviť si cudzie svety. A je už iba krok k tomu sa chcieť na tieto svety pozrieť či raz ich dokonca navštíviť.
Pritom už uvažovanie o takejto ceste nie je nič iné ako príbeh: mýtus o človeku, ktorý všetko dokáže a ktorý pretvára okolie podľa svojich predstáv. A keď mu tento svet začne byť pritesný, vyberie sa ďalej – NASA a kozmické koráby sú už iba kulisy.
Pred pár rokmi prišlo obdobie, podľa ktorého všetky veľké príbehy skončili. Doboví mudrci sa nemohli viac mýliť. Príbehy neskončili a zrejme nikdy neskončia.
Príbehy sú totiž podstatou človeka. Našťastie, pretože bez príbehov by síce nebolo plno nezmyslov, no nemohla byť ani samotná veda. A ani jej hovorenie o objektivite.
